Ako chutí zlatý hetrik?
Pavol:
Ani sme naň nemysleli, chceli sme iba predviesť dobrú jazdu. Oco (zároveň tréner) nám vždy hovorí, že výsledok potom príde sám.
Nabúralo odloženie pretekov vašu pohodu?
Pavol:
Asi sa budeme musieť ísť liečiť (smiech). Tri dni sme nič poriadne nezjedli a ani sme sa poriadne nevyspali. Bolo to hrozne rozťahané a náročné.
Peter: Vo štvrtok sme boli v správnom napätí, vyhecovaní na finále. Keď nám oznámili, že sa preteky odkladajú, mal som pocit, akoby sme prehrali.
Pavol: Bolo hrozné celú noc čakať na jednu jazdu.
Peter: V piatok sme už mali cestovať domov, boli sme nastavení tak, že nás čaká voľno a potom let. Bolo to nepríjemné.
Pavol: Navyše, nám lepšie vychádzajú druhé jazdy. Dnes vo finále sme šli akoby prvú jazdu. Aj preto sme mali obavy. Nespadol z nás balvan – bola to skôr hora. Ako keby sa Kriváň zlomil a padol dole. Nedá sa to opísať. Teraz cítim konečne pokoj.
Peter: Boli sme nervózni, ale teraz to všetko opadlo. Je to úplne super pocit.
Ako ste zaspávali pred pretekmi?
Pavol:
Ak nepreháňam, spal som asi štyri hodiny. Za posledné tri noci som toho veľa nenaspal.
Peter: Ja som pozeral film o chlapcovi, ktorý bol veľmi nadaný, ale mama mu nechcela povedať, aké má IQ, aby nechodil namyslený. Taká hlúposť, ani som to nedopozeral a šiel som si ľahnúť.
Pavol: Ja som sa ani neoholil a vyzerám ako Tarzan (smiech).
Prečo ste sa neoholili? Z poverčivosti?
Pavol:
Holím sa pred pretekmi, a potom vždy až po nich.
Peter: (rukou si prejde po strnisku na tvári) Ja si aspoň tri-štyri dni nechávam rásť formu na preteky.
Ako ste odbúravali nervozitu, keď sa rozhodlo o odložení pretekov?
Peter:
Dopoludnie pred pretekmi sme strávili s našou sestrou Evou. Prišla nás povzbudiť aj so sedemmesačnou dcérkou Anetkou. A upokojila ma aj priateľka Beata – pred pretekmi šla s otcom do kostola a hovorila mi, že doma je úplne zlaté nebo a má z toho veľmi dobrý pocit.
Čo jej prinesiete z Pekingu?
Peter:
Má veľmi rada čínsku bižutériu, tak som jej na trhu nakúpil kopec náramkov a náhrdelníkov.
Vy ste v cieli spokojne zaťali päsť, Pavol naopak krútil hlavou. Prečo ste sa nezhodli?
Pavol:
V tej chvíli sme síce viedli o dve sekundy, ale mohli sme mať k dobru ďalšie dve sekundy, keby sme pred cieľom neťukli do jednej bránky. U každého asi prevážilo niečo iné.
Vyčítali ste si ten ťuk? Tá bránka nepatrila k najťažším.
Pavol:
Nemali sme dostatočnú rýchlosť a hodilo nás to doprava. Ale vedeli sme, že máme dobrý medzičas.
Peter: Ja som o medzičase nevedel a pomyslel som si, že ten ťuk nás môže mrzieť. Ale v cieli som zistil, že naša jazda bola dostatočne rýchla a ťuk sme si mohli dovoliť.
Kedy ste tušili, že zlato vám už neunikne?
Pavol:
Po dojazde sme sa šli pozrieť na obrazovku na Nemcov, ktorí štartovali po nás ako poslední. Síce sme dobre nevideli, ale keď prvý raz ťukli, pomyslel som si, že by to mohlo vyjsť.
Stála vás táto medaila viac energie ako tie predchádzajúce?
Peter:
(vezme medailu do ruky a obzerá si ju) Je väčšia ako aténska. Aj ťažšia. A stála nás viac nervov – najmä pre to rozdelenie pretekov do dvoch dní. Bol to nervák, dva dni sme strávili v napätí. Ani neviem, k čomu by som to prirovnal. Akoby ste chodili v kóme. Pred pretekmi sa necítite dobre, a keď vám to predĺžia o celý deň, je to nepríjemné.
Máte tri zlaté medaily, ale váš otec povedal, že olympijských kruhov je päť.
Pavol:
Na vozík si zatiaľ nešetrím. Ešte to potiahneme.