Päť olympiád je niečo výnimočné. Preto som plávala

Sánkárka Mária Jasenčáková a plavkyňa Martina Moravcová. Dve Slovenky, ktoré štartovali na piatich olympijských hrách. S jediným rozdielom - v Moravcovej dome v Piešťanoch ležia dve strieborné medaily zo Sydney. V plaveckej kariére si po Pekingu dožičí ročnú pauzu a hoci s plávaním asi nekončí, šiestej olympiáde veľkú šancu nedáva. Čo bude robiť, zatiaľ nevie. Z čoho bude žiť? "Mám manžela, ten sa o mňa postará," smeje sa. A spomína na svojich päť štartov pod piatimi kruhmi.

26.08.2008 06:00
Martina Moravcová Foto:
Martina Moravcová a hrnčeky do zbierky suvenírov.

Barcelona 1992 – ohromujúca

Úžasná, ohromujúca olympiáda. Ako najmladšia členka poslednej federálnej výpravy som z juniorskej kategórie vhupla medzi dospelých priamo na najvýznamnejšom podujatí. Na majstrovstvách Európy som dovtedy bola len ako divák. Nad všetkým som híkala, nabralo to gigantický rozmer. V tomto bola pre mňa olympiáda úžasná. Začala som v nádhernom meste, s prekrásnymi športoviskami na hore Montjuic, kde bol aj plavecký bazén. Aj to vo mne zanechalo veľký dojem. Olympijská dedina bola spolu s pekinskou najkrajšia. Bývali sme prakticky na pláži, mólo plné reštaurácií. Skvelé miesto na relax a vyžitie. V plaveckých súťažiach boli mnohí pre mňa hviezdy, ktorých fotečky som si vystrihovala z novín. Keď sa okolo mňa prehnal Matt Biondi, bola som paf. Každého som pozorovala a fotila. Ohromujúce.

Po športovej stránke, aj keď som sa ocitla v pozícii benjamínka, ktorý dlho nevedel, či ho vôbec s Marcelom Blažom nominujú, som, myslím, výsledkami hanbu neurobila. Pamätám si na svoj československý rekord na 100 metrov motýlik. Plávala som čas 1:02,11 a bola som s ním devätnásta, teraz som s časom 59,0 skončila na 25. mieste. Časy 1:02 nestačia ani na B-limit. Jediná z pekinskej výpravy som ešte na OH reprezentovala Československo. Všimla som si, že v českej ekipe je veslár Chalupa i strelec Varga. Obaja boli so mnou v Barcelone…

Atlanta 1996 – fádna

Z mojich piatich bola najhoršia. Atlanta ma žiadnym štýlom nenadchla. Umelá, cocacolová olympiáda. A ani mesto nemalo čo do seba. V Spojených štátoch som žila už rok. Nič ma neohúrilo. Športoviská boli väčšinou univerzitné, pripadala som si ako na internáte. Všetko mi pripomínalo obyčajnosť. Dennodennú všednosť, ktorú som mala na tanieri 365 dní. Možno iným mohli hry za veľkou mlákou pripadať veľkolepé, ale mne nie. Atlanta nemala čo ponúknuť. Postavili v nej umelé moderné centrum, pár mrakodrapov. A ešte aj batožinu mi stratili. Na moje druhé hry mám teda najhoršie spomienky. Fádna olympiáda. Neviem prečo, ale nemala ani olympijského ducha. Atmosféra v hľadiskách ešte ušla, ale nepripadala mi výnimočná. A strava bola príšerná, totálne hnusná americká. Nerezalo mi tam skoro nič.

V Atlante sa ešte plávalo starým systémom: teda rozplavby a po nich A, alebo B-finále. Na krauliarskej dvojstovke mi ušlo A-finále o stotiny. V béčku som skončila deviata a vyhrala som ho časom, ktorý by v A-finále stačil na šieste miesto. Celý deň som prerevala. Rozhodne som chcela dosiahnuť viac.

Sydney 2000 – rodinná

Austrália do hier vložila všetko. Najmä srdce a otvorenosť. Samozrejme, aj vďaka výsledkom a dvom strieborným medailám mám na ňu najkrajšie spomienky. Do Sydney cestovali obaja moji rodičia, takže som mala aj rodinné zázemie a celkovo olympiáda vo mne zanechala pohodový, rodinný pocit. Nazbierala som plno dojmov a zážitkov. Rodinných príslušníkov športovcov umiestnili v rodinách, ktoré sa dobrovoľne prihlásili do family programu. Naši bývali 45 minút pešo od športovísk, teda veľmi blízko. S tou rodinou sme v kontakte doteraz, dokonca pani domu prišla aj do Piešťan na moju svadbu. Nemali peniaze, vychovávali v tom čase dve malé deti, tak si s manželom strihli a ona cestu na Slovensko vyhrala. Každé Vianoce nám posielajú leták v podobe novín a zvestujú, ako sa majú a ako rastie rodina. Je to milé, veľmi emotívne.

Olympijská dedina sa mi páčila, len mi trochu prekážalo, že domy mali steny pomaly ako z kartónu. Bola pomerne rozťahaná, ale komfortom a kvalitou stravy by som ju zaradila na tretie miesto za Peking a Barcelonu.

Hry v Sydney boli mojím športovým vrcholom. Plávanie patrí na olympiáde patrí k dominantným športom. Vidieť to tak na  atmosfére, ako aj na veľkom diváckom záujme. Medaily z olympiády neprevýši ani hromada zlatých z majstrovstiev sveta v krátkych bazénoch. Prirodzene, aj to sú úžasné zážitky, ale predsa, olympiáda je jedinečná a iba raz za štyri roky. Na svetový šampionát sa plavec prebojuje ľahšie a keď jeden nevyjde, o dva roky má šancu znova. Štyri roky je dlhé obdobie a sú športovci, ktorým sa nedostanú na Hry ani raz, lebo neudržia špičkovú výkonnosť tak dlho.

Martina Moravcová na OH v Aténach
Moravcová na OH Martina Moravcová na OH v Aténach

Atény 2004 – oplakaná

Atény by som charakterizovala ako olympiádu v mesačnej krajine. Na to, aké katastrofické správy išli, že Gréci nie sú pripravení, že nič nefunguje, bude to tam hrozné, tak až na dopravu ju zvládli dobre. Určite nie tak precízne ako ostatné mestá, najmä Sydney, kde bolo všetko perfektne nalinkované. Gréci boli laxní, času mali dosť, keď meškajú, tak sa vlastne nič nedeje. Aj na dedine sa dalo vnímať, že ju dostavali na poslednú chvíľu. Namiesto zelene porozsýpali štrk, sem-tam zapichli nejaký strom, ktorý zabudol rozkvinúť. Ubytovanie bolo fajn, ale pôsobilo nedorobene. S dedinou sa nepohrali napríklad Číňania. Ale Hry boli v meste, ktoré samo osebe dýcha históriou, v krajine, ktorá je kolískou olympiády, takže mali šmrnc aj ducha. A ja som bola rada, že okrem rodičov ma prišiel podporiť aj manžel Martin.

Atény sú historické. Tam vznikala antická kultúra, veda, filozofia, je tam čo pozerať, ale priamo na športoviskách históriu cítiť nebolo. Plavci nesúťažili na žiadnom antickom štadióne. Bazén postavili, už keď kandidovali v roku 1996 a párkrát som tam aj súťažila. Keďže som v Aténach nebola prvý raz, pamiatky som poznala, nuž ani spojenie súčasnosti s kolískou Hier na mňa nevplývalo tak ako na športovcov, ktorí navštívili Grécko prvý raz.

Plavecky viem, že som mala na viac. Šieste aj siedme miesto je síce fantastický výsledok, ale osobne som spokojná nebola. Cítila som sa na lepšie umiestenia. To bola vari jediná chybička mojej štvrtej olympiády. Škrelo ma to. Opäť som si poplakala. Ani nie z bezmocnosti, ale preto, že som nebola schopná zo seba vytlačiť, čo vo mne bolo.

Peking 2008 – veľkolepá

Každý sa do Číny tešil. Stavby a štadióny, o ktorých ohromnosti sme vedeli už dlho vopred, motivovali. Vedeli sme, že Číňania na veľkoleposti rozhodne šetriť nebudú. Mnohé trhové ekonomiky sa snažili urobiť olympiády tak, že ak aj nezískajú, nech sa príliš nezadĺžia. Tieto hry boli o ukážke sily a dominancie a domáci to dokazujú aj v športe – víťazstvom v medailovej bilancii. Číňania sa po každej stránke dobre pripravili. Bola som na nádhernej, úžasnej olympiáde, nič sa jej nedá vyčítať, možno len jazyková nepripravenosť dobrovoľníkov. Svoju slabinu kompenzujú prívetivosťou a ochotou. Aj keď často nevedia čo, ale chcú. Olympijská dedina je komfortná, kompaktná, s množstvom zelene. Je v nej veľa oddychových prvkov, ktoré dobre pôsobia, keď tu má byť športovec zašitý pár týždňov.

Čo sa týka plávania, vedela som, že by sa museli diať malé zázraky, aby som dosiahla, čo sa možno odo mňa očakávalo. Chcela som postúpiť do semifinále a ak by sa mi ozaj veľmi dobre plávalo, s trochou šťastia možno aj do finále. Osud sa rozhodol inak, ale Peking z hľadiska výsledkov rozhodne neoplačem. Emotívne ma nezložil tak, ako som plaču podľahla v Atlante a Aténach.

Predpokladám, že sú aj ľudia, ktorí si kladú otázku, či som mala do Číny cestovať. Odpoveď je jednoznačné áno. Vyrovnala som plavecký aj slovenský rekord v účasti na Hrách a to za niečo stojí. Kto povie, že bol na piatich olympiádach, pred ním skladajú klobúk. Prvoradé pre mňa bolo ísť na olympijské hry so 100-percentne splnenými kritériami, čo mi vyšlo, vrátane najprísnejších. Nechcela som, aby raz niekto mohol povedať, že ma na ne zobrali za zásluhy, aby som tu bola. A že mi to nevyšlo tak, ako mohlo? Stane sa. V štartovom poli bolo viac plavcov mojej kategórie, napríklad Brit Foster, hviezda v časoch, keď som bola na vrchole – a skončili podobne. Svet už je niekde inde, nastúpili mladí, vývoj je prirodzený. Ale štartovať na olympiáde je veľký zážitok. A byť na piatich je niečo výnimočné, v plávaní obzvlášť. Preto som plávala.

Martina Moravcová a pekinské maskoty. Foto: Marian Niton
Martina Moravcová Martina Moravcová a pekinské maskoty.

Bez kávového hrnčeka sa nevracia

Najväčším olympijským zážitkom Martiny Moravcovej sú určite strieborné medaily v Sydney. „Stáť na stupni víťazov v krajine, kde je plávanie športom číslo 1, je nezabudnuteľné. Mala som už v Austrálii svoje meno, dva roky pred olympiádou som získala medaily aj na majstrovstvách sveta v Perthe. Poznali ma súperi aj fanúšikovia. Pre mňa sú však zážitkom aj maličkosti. V Pekingu ma jeden večer cestou z jedálne obstálo asi desať mladých čínskych plavkýň. Až na Ju Jang, ktorá pláva roky a pamätám si ju, som ostatné nepoznala. Možno boli medzi nimi aj tie najlepšie, svetové rekordérky, neviem, ony vyzerajú všetky rovnako. Chceli sa so mnou fotiť a podpisovala som im albumy. Bolo milé, že si ma pamätajú. Niektoré s plávaním začínali, keď ja som bola na vrchole. Hoci som v Pekingu nič svetoborné nezaplávala, pamätajú si ma. Je to veľmi príjemné. Cítila som sa, akoby som v ten večer vyhrala ja.“

Medaily má odložené doma, v Piešťanoch. Tam sú aj suveníry, ktoré si vozí z každého podujatia. „Všade si kúpim kávový či čajový hrnček s logom. Peking nie je výnimka. Najprv som ich chránila, ale dnes už kávu pijem z nich.“

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba