Túžili ste po zlate, máte bronz…
Áno, medaila je medaila. Ďakujem za ňu. Veľmi som chcel zlato, ale Tajmazov bol v semifinále lepší. V pravý čas odovzdal na žinenke viac úsilia. Chystal som sa na posledné sekundy, ale mal som zaútočiť už skôr. Od prvej minúty.
(Prepis odpovedí Davida Musuľbesa
O bronze: Je to osud. Dostal som, čo mi bolo dané.
O najlepších v turnaji: O sebe nebudem hovoriť, ale Tajmazov o dve hlavy vyčnieval nad ostatných.
O konci kariéry: Myslím, že sa ešte možem pobiť aj v Londýne. Rozobrali sme si s Rodionom Kertantim i mojimi osobnými trénermi, celý rok, turnaje aj majstrovstvá Európy, je ešte možnosť bojovať, mladých nových zápasníkov zatiaľ niet, ostáva naša stará generácia, na ktorú si trúfam.
O turnaji: V podstate normálne, mnohí potvrdili postavenie majstrov sveta a Európy, pekné a zaujímavé zápasy, ale ťažký turnaj, podľa nových pravidiel nás príliš rýchlo volajú na žinenku po predchádzajúcich zápasoch a nie vždy sa športovec stihne vydýchať a dostať do pohody. Mali by dať zápasníkom viac času na oddych, aby mohli ukázať lepší boj.
O zisku medaily za Slovensko: Okolo môjho štartu bolo veľa diskusií, ja som chcel jednoducho potvrdiť to, čo viem a nielen o tom hovoriť.
O tom, kedy príde radosť: Výsledok je iný ako ciele. Psychologicky to bolo náročné, to čo teraz vidieť, je únava. Tri roky som na vrcholných podujatiach nezápasil, prísť potom na olympijské hry je veľká psychická záťaž.)
Ste veľmi sklamaný?
Je mi to ľúto. Najmä pre Slovensko. Zaslúžilo si, aby som priniesol zlatú medailu. Veľmi som ju chcel doniesť, ale Boh mi doprial iba bronz. Som vďačný za to, čo mi dal. Sláva mu, že som živý, zdravý a mám rodinu.
Bol súper fyzicky silnejší?
Nie, ale zrejme bol lepší v technike. Nepodaril sa mi nijaký útok. Možno ste si všimli, že som mal v prvej minúte príležitosť, ale o zlomok sekundy ma predbehol. Mohlo to byť aj naopak. Videli ste, že žreb zviedol už v semifinále dokopy dvoch najlepších.
S Tajmazovom vás viaže dlhoročné priateľstvo. Aké je to zápasiť proti kamarátovi?
V živote sme priatelia, na žinenke súperi. Od detstva sme si blízki, trénovali a súťažili sme v jednej telocvični. Vážim si prácu, ktorú Artur vykonal. Je to výborný človek, chlap, ktorý pre svoju rodinu urobí všetko. Pred zápasom sme sa pozdravili, objal ma. Bojovali sme čestne, bez zákernosti a krutosti.
Nezľakli ste sa, keď vás autobus pred súbojom o bronz omylom odviezol na cyklistický štadión?
To je osud. Nemôžem prinútiť autobus, aby sa rozbehol inam. Keď som mal meškať, meškal som.
Nemohli ste ísť na bicykli?
Nerád bicyklujem (úsmev).
Telefonovali ste už s blízkymi?
Dcéra mi gratulovala, volala mi. Hnala ma vpred túžba ostať v pamäti mojich blízkych. Nechcem v starobe sedieť na diváne, rozprávať pekné slová, chcem, aby hovorili za mňa aj skutky, výsledky. Aby moje deti videli moju prácu.
Čo teraz chystáte?
Najskôr pôjdem za mamou. Toľko rokov ma vychovávala, trápila sa so mnou, nádejala sa so mnou, modlila sa za mňa. Až keď ju navštívim, budem rozmýšľať, čo ďalej. Býva v rodičovskom dome vo Vladikavkaze, v októbri ale bude musieť ísť do kardiocentra v moskovskej nemocnici. V roku 1991 mi zomrel otec, pätnásť rokov bol chorý na srdce. V tom čase ešte medicína nebola na dnešnej úrovni. Nežil dlho, ale veľa zanechal.
Ako sa vám páčilo na Slovensku?
Prvý raz som bol na Slovensku ešte v roku 1997 na majstrovstvách Európy. Najviac sa mi páčila atmosféra. Národ a jeho pohostinnosť. Tú som na Slovensku pocítil. Dnes sa v Európe každý so svojimi problémami chce radšej ukryť, ale v Bratislave som nič také nevidel. Duševná dobrota Slovákov, otvorenosť, tú som zažil len u vás. V Nemecku, Francúzsku alebo Anglicku to tak nie je.
Máte koníčky?
Mám tridsaťšesť rokov a stále zápasím. Tak ním asi bude zápasenie.
Akú máte rád hudbu?
Akúkoľvek, ktorá je pekná. Klasiku i pop. Všetko, čo je krásne, sa mi páči. Nie som orientovaný jednostranne.
Komu venuje bronz?
Zrejme trénerom. Oni ma prehovorili, aby som ešte zápasil. Už sme spolu dvadsať rokov, som vďačný za každú šancu, ktorú som v športe dostal. Vďačím im aj za môj názor na svet, naučili ma úcte k starším, láske k športu a úcte k životu. Medaily sú len želiezka, ale jeden z trénerov, Kazbek Dedikajev, je mi ako otec.