„Na tento okamih som čakal od roku 2002.“ Kertanti vtedy skončil s aktívnou kariérou a dal sa na trénerskú dráhu. Slzy radosti si utieral do bundy, ktorú nosil zmačkanú v rukách. Plakal druhý raz. Premiérovo, keď sa pred dvanástimi rokmi stal vicemajstrom Európy…
V Pekingu mu v hlave bežal film o splnenom sne. „Veľmi som chcel, aby sa zápasenie na Slovensku vrátilo na úroveň, ktorú malo, ba aj trochu vyššie. Dajme mládeži šancu, utvorme jej podmienky, nech vidí, že sa o ňu niekto stará, bojuje. Musuľbes je prvý krok.“
Foto: Marian Niton
Cesta k bronzu viedla cez tri víťazstvá. Cesta do haly cez cyklistický štadión. „Pred bojmi o medailu sme oddychovali v olympijskej dedine. Z nej nás viezol vodič nejako divne. Ukazujem mu mapu a on, že vie, kade má ísť. Zastal pri cyklistoch. Sedem kilometrov od zápasníckej haly. Prišli sme poldruha hodiny pred zápasom… Vďakabohu, že sme to stihli,“ opísal menšiu komplikáciu.
Musuľbes sa napriek tomu stihol spoločne s Kazachom Mutalimovom rozcvičiť a skoncentrovať na súboj s Kubáncom Rodriguezom. „Potrápil ho trochu, ale David je skúsenejší a veľmi chcel. Prvé dve minúty mal pod kontrolou, potom trochu stvrdol, no záver bol krásny.“
Už semifinálový zápas s neskorším olympijským víťazom Arturom Tajmazovom označil Kertanti za predčasné finále. Aký mal byť recept na Uzbeka? „Tajmazov sa pripravoval štyri roky, David iba rok. Keď zápasil na svojom prvom turnaji, koncom februára v Kyjeve, mal obrovské problémy s tlakom, raz aj odpadol. Ledva, ledva sa dal dokopy na majstrovstvá Európy. Stále má alergiu a fľaky na koži, ani nevieme, z čoho. Teraz sa cítil dobre, ale neskoro začal útočiť.“
Na tvárach oboch sa zračil rozpor medzi radosťou z bronzu a sklamaním, že nedosiahli na zlato. „Nemôžeme nahnevať pána Boha, že nám dal bronz. Chceli sme zlato. Dvaja boli najlepší a jeden z nich vyhral.“
Nie každý Kertantimu a Musuľbesovi prial. Najmä na začiatku. „Keď David prišiel na Slovensko, mnohí boli proti, vrátane bývalého vedenia zápasníckeho zväzu. Tí, ktorí nám neverili, nech sa teraz hanbia,“ neodpustil si Kertanti. „No nie je krásne, čo sme dosiahli? Aj pre mládež, ktorá teraz hádam začne chodiť na tréningy.“
Budúci rok by mali za Slovensko nastúpiť ďalší dvaja mladí Oseti. Rodion, je správnou voľbou pre slovenské zápasenie dovážať borcov spoza hraníc? „Nevnímam to ako dovážanie. Pozrite sa okolo, aj za Nemecko, Uzbekistan a ďalšie krajiny sa bije osetská a dagestanská škola.“
Nezabije to zápasenie? „V športe, nielen v zápasení, je veľká migrácia. Cieľom bolo, aby bol David Slovák a poviedol nás. Aj ostatných chlapcov, Slovákov. Aby uverili, že to možné je.“
A čo keď prílevom Osetov slovenskí chlapci, naopak, motiváciu stratia? „Možno to niekto tak zoberie, ale oni sami sa musia motivovať. Každý deň trénovať s tými dobrými, vidieť, ako drú, bez toho sa medaily dovážať nedajú. Nedá sa hovoriť – dnes nemôžem, zajtra idem s frajerkou, pozajtra mám niečo v škole. Buď musia športovať, alebo… Inak sa v tejto konkurencii presadiť nedá. Nech Musuľbes nie je strašiakom, ale príkladom. Som hrdý, že dokázal to, čo sa mne nikdy nepodarilo – získať medailu na olympijských hrách,“ uzavrel Rodion Kertanti.
