Keď sa tri prešľapy podarili trojskokanke Dane, mohla si povedať – stane sa. Keď ich v diaľkárskom sektore takmer navlas zopakovala Jana, to už bola situácia na porazenie. Dvojčatá sú zrazu ešte väčšou atrakciou hier.
„Je nám jasné, že nám neprajníci Peking otrieskajú o hlavu,“ uvedomuje si Dana Velďáková. „Som pripravená aj na posmešky. Viem, že sa to s nami povezie, len dúfam, že nie dlho a postupne ľudia zabudnú. Na druhej strane, volali nám mnohí známi, aby sme zdvihli hlavy a nezúfali. Všetkým odkazujeme – nebojte sa, nás to nezdeptá. Peking nás posilní, poučíme sa a budeme bojovať ďalej. Na iných veľkých podujatiach a hádam aj v Londýne.“
Kým Dana po súťaži vyplakala mláku a slzy sa jej tisli do očí aj pri finále trojskoku, v ktorom nechcela chýbať, diaľkárka Jana sa zaťala a povedala si, že nevypustí ani jednu. „Choď a už si to – povedala mi sestra, ktorá si na štadióne neroztlieskala do rozbehu divákov a teraz ľutuje. Tak som si vychutnávala, že sa na mňa ľudia pozerajú, fandia mi. Takú atmosféru hádam už ani nezažijem.“
Možno práve atmosféra vyhecovala sestry k tomu, že boli rýchlejšie ako zvyčajne a netriafali odrazovú dosku. „Túžba dostať sa do finále urobila svoje. Povrch je rýchly, zakaždým som rozbeh posunula o stopu dozadu a nič,“ spomína Dana. Keď v utorok ráno sedela na tribúne a sledovala sestrino trápenie, povzdychla si, že toto ani nie je možné. „Otočila som hlavu k nebesiam a hovorím – prečo nad nami nestojíš?“
Jana je tiež zvedavá, kedy konečne príde na štadión a využije všetko, čo v sebe má. „Kedy mňa čaká životný deň? Lietala som ďaleko, prvý pokus bol na hranici 690 centimetrov. Bol by to osobák ako hrom.“ Čo sa jej hnalo hlavou, keď dva razy prešľapla? „Spomenula som si na sestru. Hádam sa to nebude opakovať! Ale musela som riskovať a ísť naplno.“ Tretí pokus prešľapom síce nebol, ale „natiahla som odraz a podlomila sa v členku. Z toho sa skákať nedá. Mohla som pokus nechať zmerať, ale načo mať výsledok okolo štyroch metrov? Tak som sa vrátila pieskom. Potom som si ľahla a chytila sa za hlavu. Prečo ja? Dochádza mi to čím ďalej, tým viac. Idem domov s nulou a to som mala formu ako hrom. Stálo pri nás pekelné nešťastie.“
Majú sestry Velďákové pocit, že raz sa na tom všetko zasmejú? „Možno, po dlhom, dlhom čase. Nie však z pretekov, ale z faktu, že sme asi jediné dvojičky, ktorým sa na olympiáde nevydaril ani jeden skok.“