Či sa nám to páči alebo nie, už aj u nás máme komunitné šírenie nákazy. Dohľadávanie kontaktov funguje nedostatočne, stále testujeme menej v porovnaní s okolitými krajinami.
K tomu treba pridať ľahostajnosť ľudí, ktorí akoby uverili, že korona počas prázdnin oslabila.
To však nie je pravda. Aj vírus si cez leto oddýchol a počas chladných mesiacov chystá ďalší, oveľa silnejší atak.
Sprísnenie opatrení, ktoré v pondelok oznámila vláda, je na mieste. Vedia to aj športovci, len si to nechcú priznať.
Viacerí z nich argumentujú situáciou z Česka. Šport tam pokračuje – navyše s divákmi.
Lenže Česi sú – čo sa týka nákazy – štvrtým najviac postihnutým štátom v Európe. Dvadsať infikovaných vo futbalovom tíme, tridsať v hokejovom. Aj takéto správy čoraz pravidelnejšie prichádzajú spoza rieky Moravy.
Chcú športové kluby na Slovensku dopadnúť podobne? Zrejme nie.
Ich požiadavka v súvislosti s kompenzáciami je logická a oprávnená. Ak profesionáli nemôžu vykonávať činnosť, ktorá je pre nich zamestnaním, mali by dostať finančnú náhradu.
Veľká škoda, že si nechali podraziť nohy delegovanými zástupcami, ktorí tvorili Zákon o športe. Kluby si vybrali pohodlnejšiu cestu a športovcov podpisovali ako SZČO a nie ako riadnych zamestnancov. Teraz nemajú nárok na plnú pomoc.
Športovci – s nimi aj ľudia z kultúry – sa tak opäť ocitli na druhej koľaji. Hoci nezachraňujú životy ako lekári a nevychovávajú nové generácie ako učitelia, netreba na nich zabúdať.
V opačnom prípade hrozí, že bez kultúrne vyspelej a pohybovo aktívnej spoločnosti ostane Slovensko len bezduchou dielňou.