Môžu sa oprieť o niekoľkotýždňové skúsenosti. Ich liga, ktorá je najnavštevovanejšia na svete a ako prvú ju z veľkých súťaží reštartovali, sa hrá bez divákov. Smutné. Ale Nemci v tom majú jasno. Je to len imitácia športu. Úplne mŕtvy produkt.
Na rovnakej vlne je aj LeBron James. Ak prídem do haly a nebudú na tribúnach diváci, nehrám, tvrdila kategoricky hviezda NBA na začiatku pandémie, keď ešte málokto tušil, aký bude mať dosah.
Hrať pred prázdnymi tribúnami je holý nezmysel. Pravda, u nás toto tvrdenie neplatí ako samozrejmosť. Slovenskí futbalisti sú zvyknutí hrať ligu aj na vyľudnených štadiónoch.
V apríli 2003 nastúpili na kvalifikáciu s Lichtenštajnskom bez divákov. Bol to trest za rasistické prejavy v stretnutí s Anglickom. Zväz mal zaplatiť mastnú pokutu, po odvolaní ju UEFA znížila, ale zatvorila štadión. Nikoho to nebolelo. Tých tisíc či dvestisíc divákov, ktorí by na zápas prišli, nikoho netrápilo.
Angličania v tej istej kvalifikácii urobili presný opak. Radšej zatiahli vysokú pokutu, len aby diváci neprišli o zápas. Na súboji s beznádejne posledným Lichtenštajnskom bolo v Manchestri 65-tisíc ľudí…
Obchody sú už zasa plné ľudí a je nepochopiteľné, že hľadiská zostanú zatiaľ takmer prázdne. Je to realita a kluby ju musia prijať. Napokon aj postoj Nemcov k zápasom za zatvorenými bránami je jasný. Ale hrajú. Ba aj LeBron po troch mesiacoch už korigoval jednoznačné vyhlásenie a hral by aj v prázdnej hale.
Slovákov už tiež čakajú zápasy duchov. S nevôľou, ale predsa to akceptujú aj najzarytejší odporcovia. Lebo lepšie je hrať bez divákov, ako nehrať vôbec.