Ján Volko vie, že často zostávajú v šatni či call roome. V neľútostnom šprintérskom súboji nič neznamenajú. Sám sa na nich už popálil. A preto je vo vyhláseniach radšej zdržanlivejší.
V tejto halovej sezóne však opäť išiel ako píla. Gradoval výkony, ladil formu. S jediným cieľom. Úspešne obhájiť striebro spred dvoch rokov.
Pred odletom do Glasgowa však dostali ambície nepríjemnú podpásovku. Zranenie stehenného svalu v spojení s konkurenciou Volko okomentoval slovami, že finále by bolo zázrakom.
Až v sobotu ráno padla definitíva, že sa skromný Bratislavčan postaví na štart. Trénerka Bendová akiste musela v sebe prehltnúť svoju povahu. Sama priznala – že sa do žiadneho rizika sa nepôjde.
Lenže víťazstvo v rozbehoch aj semifinále zdvihlo Volkovi adrenalín. Natoľko, že do finálových blokov zakľakol s vedomím, že pôjde cez bolesť.
Tá ukazuje cestu k úspechom. Spolu s potom, drinou, odriekaním, sebavedomím či skromnosťou. Nič z toho slovenskému šampiónovi nechýba. A v jeho útrobách je ešte mnoho víťazných čŕt. Odmenou za všetky útrapy mu sú fanfáry, tóny slovenskej hymny i zlaté písmená v kronikách slovenskej i európskej atletiky.
Je to zázrak, dostal zo seba prešťastný Volko po dobehnutí do cieľa. Dejú sa a nielen v rozprávkach. Nie je to žiadne sci-fi, hoci Volkov neuveriteľný progres v nehostinných slovenských atletických časoch do tohto žánra patrí.
Akiste by jeho ďalší úspech zaistil kráľovnej športov pod Tatrami lepšie podmienky. To by bol ďalší zázrak.