Nové rozprávky majú čaro nepoznaného. Tie v podaní slovenských zimných kráľovien z biatlonových tratí a lyžiarskych svahov chytajú za srdce. A nikdy sa nezunujú.
Rakúsky Semmering povolil Petre Vlhovej – na deň presne pred šiestimi rokmi – po prvý raz nazrieť medzi lyžiarske velikánky. Sedemnásťročné ucho pri premiére vo Svetovom pohári z jedenásteho miesta v slalome sledovalo veľké víťazstvo krajanky Veroniky Velez-Zuzulovej.
Vlhová včera súperkám vyviedla niečo, čo sa jej slávnejšej predchodkyni nikdy nepodarilo. Dve kolá cieľavedomej Liptáčky šokovali mnohých. Najviac Petru.
V cieľovom priestore padla na zem ako podťatá. Silné emócie ju prevalcovali – ako ona konkurenciu pri svojom najvydarenejšom obráku v živote. Vlhová márne skrývala lesknúce sa slzy pod rukavicami. Nemusela to robiť. Pristali jej.
Sú mnohoznačné. Svedčia o jej životnej forme, v ktorej sa Vlhová nachádza. O sebavedomí zdobiacom ju pred štartom i po ňom. O vyrovnanosti výkonov – zakaždým, keď sa objavila v cieli po druhom kole, nechýbala v najlepšej desiatke. A o prelome. Lebo z jednej z najlepších slalomárok sa vďaka trpezlivej práci stáva komplexná lyžiarka.
Konkurenciu bude slovenské eso strašiť aj naďalej. Nielen v technických, ale časom aj v rýchlostných disciplínach.