Učil sa v popredných kluboch a veľkej súťaži. Hoci iba ako asistent, ale pri známych nemeckých veličinách Mirkovi Slomkovi či Thorstenovi Finkovi. Nalepilo sa toho na neho dosť.
Pod Tatrami získavali tituly doteraz najmä tréneri z jednej školy – slovensko-českej. Frans Adelaar bol Holanďan, ale jeho misia v Žiline pred šiestimi rokmi bola len epizódkou. Prevzal tím niečo viac ako mesiac pred ziskom titulu a zlízal smotanu.
Z 19 trénerov, ktorí sa stali majstrami, bol El Maestro jediný čistokrvný cudzinec. Z iného cesta. Trnave ho zoslalo samo nebo. Sám sa prihlásil do trnavských služieb a za rok urobil malý zázrak.
Nemal patent na rozum a dá sa aj ľahko pochopiť, že niekoho rýchlo vytočil. Provokoval najnepríjemnejším spôsobom, pretože o mnohých veciach vravel jednoducho a zrozumiteľne, od čoho sme si vo futbale v záplave fráz i klamstiev už odvykli. Nerobím nič špeciálne, len úplne obyčajné veci ako mnohí iní, tvrdil.
Po otázke, aký najvýraznejší poznatok v slovenskom futbale získal, neuvažoval dlho a bol nepríjemne úprimný. „Vybojovať titul bolo ľahšie, ako som si myslel.“
S priemerným mužstvom urobil výrazný progres, vyžmýkal z neho, čo sa dalo. A mal pocit, že v nasledujúcej sezóne ho už nemá kam posunúť. Taký šialený rok sa sotva zopakuje.
Maestrovho nástupcu nečaká nič ľahké. Ponesie ťarchu titulu, ktorý nezískal a musí sa vyrovnať so situáciou, ktorú zdedil.
Škoda, že už neuvidíme, ako by sa s ňou popasoval futbalovo i ľudsky nekonvenčný El Maestro.