Spartak je nenápadný majster. Stal sa ním potichu, skromne, akoby len mimochodom. Ale zaslúžene. Bol rušeň, ktorý od desiateho kola ťahal prvoligový vlak s rozheganými vozňami (pravda, to nie je jeho problém) až na konečnú.
V zlatej trnavskej ére vybojovalo slávne mužstvo päť titulov za šesť rokov. V úplne iných podmienkach ho zopár rokov budoval Anton Malatinský. Trpezlivo ho skladal a z neznámych dedinských chlapcov vybrúsil futbalové drahokamy. Bol to ansámbel par excellance.
Súčasný je z iného cesta. Viacerí hráči sa stretli prvý raz na začiatku sezóny. Neznámemu trénerovi, ktorý premiérovo viedol mužstvo v najvyššej súťaži, málokto dôveroval. Pracovitý chlapík pútal spočiatku pozornosť najmä extravagantným uleteným menom. Kto mohol tušiť, že sa v ňom skrýva pointa trnavskej sezóny?! El Maestro je už naozaj majster.
Padol slovenskému Rímu ako z neba. Nabúral všetky teórie o budovaní tímu a dlhoročnej systematickej práci. Nepotreboval ani čas a ani peniaze. Najprv urobil na ihrisku i v šatni veľké upratovanie. Stanovil pravidlá, ktoré fungovali. A potom sa postaral, aby sa hlavná pozornosť nesústreďovala na tím, ktorý jasne viedol tabuľku, ale na tých, ktorí s ním nedokázali držať krok.
Spartak urobil zo všetkých tímov najvýraznejší herný progres. Jeho tromfami boli poctivosť, disciplína, bojovnosť, húževnatosť, vyrovnanosť, vyváženosť. Nebol najkrajší. Len najlepší. Trnava má základy dobrého tímu. Hoci sotva bude pokračovať v štýle svojich trnavských predchodcov na futbalovom tróne. Na siedmy titul by však nemusela čakať ďalších 45 rokov.