Tým viac, ak človek zmenil občianstvo a prichádza tam, kde vyrastal skôr sviatočne než bežne. To je prípad vystúpenia Anastasie Kuzminovej v západosibírskej Ťumeni vo finálovom vyvrcholení Svetového pohára biatlonistiek.
Do dôverne známeho prostredia prišla v pozícii líderky s odhodlaním udržať si ju – a vyšperkovať životnú sezónu ziskom veľkého krištáľového glóbusu.
Najprv práca, potom zábava, prízvukovala médiám, no spŕške otázok, na koľko glóbusov si trúfa, sa nevyhla doma ani v zahraničí.
Vo svojom druhom domove však napokon nebola prorokom. Neráčila sa so streľbou a v posledných pretekoch ročníka akoby jej zhorel bežecký motor, v priebehu sezóny jej veľká prednosť. Keď zapla na najvyššie obrátky, súperkám sa vzďaľoval jej chrbát. Sama najlepšie vie, či veľký citový nápor nerozkolísal jemné spojivo oka s prstom na spúšti.
Anastasia je senzitívny človek – perfekcionista, víťazstvá i prehry prežíva veľmi intenzívne. Viackrát naznačila, že nie je naprogramovaný stroj, no vždy bojuje o najlepší výsledok. Tak to má v krvi.
Vytúžený scenár, že pred zrakmi rodinných príslušníkov, priateľov, známych, jej bývalých trénerov sa stane najlepšou biatlonistkou sezóny, sa nenaplnil. Oplakala ho, nie všetko v živote vyjde. Jej však vyšlo v obľúbenom športe i rodine toľko, že keď smútok uschne, má čo oslavovať.
K trom olympijským medailám pridala dva krištáľové glóbusy, takú ligotavú bilanciu nemala v tejto sezóne žiadna z jej súperiek.
Možno práve tie tri body, ktoré jej chýbali k statusu prvej dámy svetového biatlonu, sa stanú inšpiráciou do ďalšej sezóny. A keď uprednostní rodinu…
Počkajme si.