Pri pohľade na titulnú stranu magazínu El Gráfico z 50. rokov minulého storočia rozhodne nemáte pocit, že sa pozeráte na jazdca formuly 1. Alberto Ascari pripomína skôr spokojného mechanika, ktorý pripravil víťazné auto pre pretekársku hviezdu.
Legendárny Talian nebol atletickým typom, v kráľovskom automobilovom šampionáte sa to vtedy ani nenosilo. Nepochybne však patrí medzi najväčších hrdinov éry, keď jazdci nasadali do formúl s pocitom, že z nej už nemusia vystúpiť – ako praví gladiátori. Vášeň pre rýchlosť sa stala osudnou aj pre elegána z Milána.
Motoristický svet si dnes pripomína 65. výročie jeho úmrtia.
Prehováranie rodiny nepomohlo
Ascari získal pre Ferrari prvý titul v F1. Od Veľkej ceny Belgicka v júni 1952 až do jej ďalšieho pokračovania o rok neskôr v ňom vyhral všetky preteky v kalendári. So siedmimi triumfmi v rade mu (spolu s Michaelom Schumacherom a Nicom Rosbergom) patrí v historickom rebríčku druhé miesto (lídrom je Sebastian Vettel s 9 víťazstvami za sebou). V oboch spomínaných sezónach sa stal šampiónom – s bilanciou 11 výhier z 15 štartov.
K pretekaniu ho priviedol otec Antonio, ktorý bol v medzivojnových rokoch ešte bez štatútu majstrovstiev jazdcom Alfy Romeo. V roku 1925 podľahol zraneniam z havárie na Veľkej cene Francúzska. Smútiaca rodina sa mladého Alberta snažila odradiť od toho, aby pokračoval v šľapajach otca, ktorý bol zároveň jeho veľkým vzorom.
Túžba zasvätiť život rýchlosti však bola silnejšia. Albertove začiatky sa spájali s motocyklami. Po II. svetovej vojne nadobro vymenil dve kolesá za štyri.
Formulovú premiéru zažil v ročníku 1947, o dva roky sa pripojil k tímu Ferrari. Okrem jazdeckých kvalít pomohlo Ascarimu aj to, že jeho otec bol blízkym priateľom zakladateľa slávnej automobilky Enza Ferrariho.
Ten opísal špecifikum svojho pretekára nasledovne: „Keď prenasledoval súpera a snažil sa ho predbehnúť, viditeľne trpel. Nie z komplexu menejcennosti, ale z nervozity, ktorá mu neumožnila predviesť skutočné kvality.“
Pretekár so šarmom
Ascariho označovali za nemilosrdný stroj na víťazstvá. Mal flegmatickú povahu, v pretekaní používal analytické myslenie. Od súperov sa odlišoval na prvý pohľad – sedel vzpriamenejšie, bližšie k volantu a jeho lakte pri jazde vytvárali ostrejšie uhly ako v prípade protivníkov.
„Od štartu pretekov musel byť ich lídrom. V tejto pozícii bolo veľmi ťažké, takmer nemožné ho predstihnúť. Povedal by som, že v role unikajúceho zajaca bol nedostižný, no opačne, ako prenasledovateľ, už takú istotu nemal,“ doplnil Ferrari.
Ascari sa stal populárnou osobnosťou, ktorá presiahla hranice športu. Taliani ho obdivovali ako Fausta Coppiho, prvého cyklistu, ktorý vyhral Tour de France i Giro v jednom roku. Prispeli k tomu nielen Ascariho kvality na trati, ale aj šarm mimo nej.
Po dvoch tituloch v červenom monoposte mu Lancia ponúkla balík, ktorému neodolal. Prestup oľutoval. Sľub konkurencieschopného auta jeho nový zamestnávateľ nesplnil. Ba čo viac, auto mu ani nestihol pripraviť. Preto v sezóne 1954 jazdil v súkromnom Maserati a opäť aj vo Ferrari, v Lancii vyštartoval len do záverečných pretekov v Španielsku.
Jej dlho očakávaný model D50 bol oveľa menší v porovnaní s ostatnými, mal netradičný tvar aj umiestnenie motora a jeho skrotenie si vyžadovalo skvelého jazdca. Ascari na ňom vyhral kvalifikáciu a zajazdil aj najrýchlejšie kolo, ale doplatil na jeho nespoľahlivosť.
Pre problémy so spojkou odstúpil. V tejto sezóne sa začala štvorročná nadvláda argentínskej legendy a Ascariho rivala Juana Manuela Fangia (1954 – 57, prvý titul získal v roku 1951).
Zletel do Stredozemného mora
V roku 1955 sa Ascarimu zhmotnila nielen nočná mora pretekárov, ale aj prizerajúcich sa divákov na VC Monaka. Do jej konca zostávalo 20 kôl, keď mu zlyhali brzdy, stratil kontrolu nad monopostom – a spadol s ním do mora. Akoby zázrakom vyviazol len so zlomeným nosom. Nie je častým obrazom, že si pretekár musí do bezpečia doplávať…
Zomrel štyri dni po tomto hororovom zážitku. Za bizarných okolností.
Práve oddychoval v milánskom byte, keď mu zavolal priateľ a zároveň jazdec F1 Eugenio Castellotti. Cez víkend mal v Monze testovať športové auto Ferrari a spýtal sa Ascariho, či sa nechce pozrieť. Ten prikývol, no jazdiť neplánoval. Popoludní však priznal, že by si pár kôl odkrútil.
Pre prítomných to bolo prekvapenie. O Ascarim totiž bolo známe, že je mimoriadne poverčivý. Strašili ho čierne mačky. Tašky, v ktorej mal šťastnú bledomodrú prilbu, tričko a okuliare, sa nik iný nemohol dotknúť. Bez helmy si do pretekárskeho auta ani nesadol. Až do osudného dňa, keď si nasadil bielu. Svoj krok údajne zdôvodnil tým, že po nepríjemnosti v Monaku cítil, že by sa mal čím skôr vrátiť do auta.
V treťom kole ťažko havaroval. Tvrdý náraz ho vymrštil z auta a po niekoľkých minútach bol mŕtvy. Zákrutu, v ktorej prišiel o život, neskôr pomenovali po ňom. Príčina nehody zostáva nevysvetlená.
Čísla, z ktorých mrazí
Ascari pripisoval magický význam aj číslam. Paralely so smrťou jeho otca sú očividné. Obaja mali 36 rokov, Alberto zomrel 26. mája 1955, Antonio 26. júla 1925. Obaja vyhrali 13 veľkých cien a jazdili s číslom 26. Zahynuli na výjazde z ľavotočivých zákrut štyri dni po ťažkých haváriách. Zanechali manželku a dve deti.
Jeden z Ascariho kamarátov si spomenul na slová, z ktorých mrazí. Pretekár ich vyslovil tri dni pred smrťou: „Nechcem, aby sa na mňa moje deti veľmi naviazali, pretože sa môže stať, že sa jedného dňa nevrátim. Ak sa to stane, budú trpieť menej.“
Pri poslednej rozlúčke lemovalo ulice Milána viac ako milión ľudí.
Svedčí to o výnimočnosti jazdca, ktorý štartoval v 32 pretekoch a 13 z nich vyhral. Vyššiu percentuálnu úspešnosť mal len Fangio. Toho smrť Ascariho zasiahla.
„Stratil som najväčšieho súpera,“ trúchlil. „Bol to skvelý muž, mal výnimočné kvality. Môj titul stratil hodnotu, nebol pri tom, aby oň so mnou bojoval,“ dodal Fangio. Ascariho priateľa Gianniho Lanciu tragédia zobrala tak, že odovzdal celý svoj (finančne zdecimovaný) tím do rúk Ferrari.