Bez nich by to bolo také nijaké – detailné zábery na pretekárov, ale aj rozdiely medzi nimi, by sme si museli iba domýšľať.
Napriek tomu – iba málokto dokáže nahnevať cyklistov tak, ako motorkári.
Rozzúrený Sagan
Možno si spomínate na rok 2015, keď mal Peter Sagan dva vážne incidenty so sprievodnými motocyklami. Najprv na Tour de France ho na krajnici, keď čakal na tímové auto, takmer zrazil motorkár s kameramanom.
Slovenský cyklista nahnevane kopol do stroja a aby toho nebolo málo, športový riaditeľ jeho vtedajšieho zamestnávateľa Tinkoff-Saxo – Sean Yates – prudko hodil po posádke fľašu s vodou. Trafil presne.
O mesiac sa na Vuelte situácia zopakovala. Približne osem kilometrov pred cieľom 8. etapy, v ktorej mohol Sagan pomýšľať na víťazstvo, do neho narazilo jedno zo sprievodných vozidiel. Pád na chrbát ho poriadne rozzúril – jeho hnev pocítilo auto, motorka aj bicykel. Frustrovaný Žilinčan kopal všade okolo seba a nadával – z nehody si odniesol roztrhaný dres na zadku i zakrvavený stehenný sval.
"Vybral som sa prenasledovať menšiu skupinku pred nami. Keď som práve striedal na špici, letela za mnou motorka. Neviem, ako rýchlo išla, odrazu som len cítil ranu zozadu a ocitol som sa na zemi. Motorku som už nevidel, išla ďalej.
Vedel som, že ma niekto z organizátorov zhodil, niekto z motorkárov, čo sa starajú o našu bezpečnosť. Taká mašina váži aj 200 kilogramov. Čo by sa stalo, ak by ma prešla?" napísal rozhorčený Sagan po Vuelte v roku 2015, z ktorej nakoniec odstúpil.
Vlani na podobnú kolíziu zasa doplatil Talian Vincenzo Nibali. Líder tímu Bahrajn-Merida, ktorý bol v hre o celkový triumf, musel z pretekov odstúpiť. Jeho zamestnávateľ dokonca po Tour zvažoval právne kroky proti posádke, ktorá sa o pád postarala.
Skrytý Alaphilippe?
Motorka na trati však nie je z pohľadu pretekárov iba na oštaru, ale mnohokrát aj na osoh. Rýchle stroje sú stredobodom pozornosti aj na tohtoročnej Tour de France.
Keď sa na konci ôsmej etapy vydal do úniku Francúz Julian Alaphilippe, aby si vzal späť svoj žltý dres, rozčertil pretekárov, ktorí sa snažili jeho zväčšujúci sa náskok zlikvidovať. Podľa nich sa hviezda Quick Stepu vyvážala za motorkou. A to je v očiach cyklistov, ktorí si práve takto pomôcť nemôžu, zakázaný doping.
Pravidlá Medzinárodnej cyklistickej únie hovoria jasne – motorka musí byť vzdialená od jazdca minimálne desať metrov. „To je nešťastné nariadenie, z jazdy za ňou sa dá ťažiť aj keď ste od nej 50 metrov,“ soptil Jakob Fuglsang z Astany, jeden z pretekárov, ktorý sa na Alaphilippa otvorene sťažoval.
„Motorky sú príliš blízko, mali by jazdiť podstatne ďalej. Nie je to však výsostný problém Tour de France, podobné veci sa diali aj na Giro d'Italia,“ upozornil Holanďan Bauke Mollema, podľa ktorého dnes majú televízne spoločnosti na pretekoch Grand Tour väčšie slovo, ako UCI.
„Áno, odhodil som bicykel do nášho tímového kamiónu a vzal si radšej motorku,“ smial sa ironicky z výčitiek Alaphilippe.
Nie je to však prvý prípad, keď sa skupina pretekárov ohradzovala proti zneužívaniu vzduchového tunela. Vlani si takto údajne počas sólového zjazdu pomohol aj Slovinec Primož Roglič.
Sekundy k dobru
Lenže pravda je taká, že motorky sú síce neoddeliteľnou súčasťou pelotónu, zároveň však dokážu pôsobiť ako maximálne nešportový prvok. Z ich jazdy sa totiž dá poriadne vyťažiť. Teraz už existuje aj vedecký dôkaz, ktorý sa opiera o experiment založený na počítačovej simulácii i pokusoch vo vzduchovom tuneli. Postaral sa oň profesor Bert Blocken z univerzity v Eindhovene.
Na pretekára, ktorý ide desať sekúnd iba dva a pol metra za motorkou, okrem toho, že sa vystavuje riziku zrážky, prúdi o 48 percent menej vzduchu ako na ostatných. Cyklista, ktorý sa dlhodobo vezie 30 metrov za strojom, ušetrí dvanásť percent odporu vzduchu a 2,6 sekundy každú minútu.
A ešte jedno číslo, ktoré potvrdzuje enormný vplyv vozidiel na rýchlosť pretekárov. Tachometer jazdca, ktorý ide na čele pelotónu rýchlosťou 54 kilometrov za hodinu, by za motorkou ukázal až 67 km/h. Podľa expertov aj jazda 50 metrov za ňou zvýhodňuje cyklistu o 1,4 sekundy za jednu minútu.
„Keďže som sprvu nemohol uveriť výsledkom, pokus som niekoľkokrát zopakoval. Preteky neraz rozhodujú sekundy a preto je vplyv motoriek na konečný výsledok etáp obrovský,“ potvrdil Blocken.
Pelotón sa pomaly presúva do hôr – najprv pyrenejských až potom do Álp. Nebezpečenstvo zrážky tu bude ešte väčšie. "Zdá sa, že tento rok tu máme oveľa viac motoriek ako inokedy.
Predovšetkým počas zjazdov to môže byť veľmi nebezpečné. Pri jazde do kopca mi to neprekáža, chápem, že ľudia chcú vidieť na televíznych obrazovkách detailné zábery, ale pri klesaní to je problém," poznamenal Dan Martin.
Mimochodom, medzi motorkármi sa nachádza nejeden bývalý cyklista. Majú lepší cit i orientáciu pri pohybe pred pelotónom. Keď portál bicycling.com položil jednému z nich, Brunovi Thiboutovi, otázku, či je náročnejší zjazd z Tourmaletu na bicykli, alebo na motorke, nezaváhal ani na sekundu.
„Jednoznačne na motorke. Musíte dávať pozor na pretekárov, divákov a napokon aj na samých seba. A pri tom všetkom nezabúdať, že za vami sedí človek, ktorého úlohou je kamerovať dianie na trati,“ dodal.
Život motorkárov na Tour de France je nezávideniahodná rehoľa.