Kubačka o Dakare: Idete tam takmer zomrieť, ale baví vás to

05.01.2018 06:00
Svitko
Štefan Svitko na Dakare 2013. Autor: ,

Keď ho Štefan Svitko prvý raz zavolal do svojho dakarského tímu, ponuku dva mesiace zvažoval. Spočiatku ho príliš nelákala. Trochu sa bál.

„Tohtoročný Dakar bude už môj štvrtý. Stala sa z neho akási droga. Nesmierne ma baví a vždy sa do Južnej Ameriky teším,“ priznáva Maroš Kubačka (39), ktorý bol súčasťou tímu aj pred dvoma rokmi, keď obsadil Svitko skvelé druhé miesto medzi motocyklistami.

Čím si vás Dakar získal?

Jasné, že v prvom rade tam idem kvôli Števovi. Chytí vás tam za srdce všetko. Je to síce extrémne náročné podujatie a idete tam takmer zomrieť (so smiechom), ale baví vás to. Prvý rok sme si s mechanikom Zlatkom Novosádom užívali najmä krajinu. Odpadávali sme z toho, aká je krásna. Samozrejme, parádna je aj celková atmosféra okolo Dakaru.

V aute najazdíte stovky kilometrov denne, rovnako ako Svitko na motocykli. Ide sa vám ľahšie, keď sa mu darí?

Na jednej strane je to lepšie, no zároveň sme potom vo väčšom strese. Rozmýšľame nad najdrobnejšími detailami, ktoré by sa mohli pokaziť. Až sa z toho rozum zastavuje. Keď sa nedarí, nič sa nedá robiť. Musíte sa s tým zmieriť. No keď to ide dobre, rozoberáme cestou v aute aj také detaily, ktoré by nám nikdy predtým ani len nenapadli. V mysli preberáme každú skrutku, ktorú treba skontrolovať.

Čo je pre vás najnáročnejšie?

To, že musíme odšoférovať denne stovky kilometrov a poriadne sa nevyspíme. Keď jazdí Števo vpredu, štart býva okolo štvrtej. Vstať musíme o pol tretej, o všetko sa postarať, vyslať ho na štart, pobaliť veci, sadnúť do auta a vydať sa na dlhú cestu. Niečo si pripravíme už večer, ale finálne balenie je na rade, až keď Števo opustí ráno bivak. Po niekoľkohodinovej ceste prídeme trebárs okolo tretej do nového bivaku a zase všetko rozbalíme. Len čo to zvládneme, príde Števo a môžeme začať robiť na motorke. Niekedy aj do polnoci. Občas spíme len tri hodiny.

Dá sa oddýchnuť si aspoň počas jazdy autom?

Dalo by sa, ale spíme vtedy málo. Sám neviem prečo. Prvé roky sa nedalo vôbec, to sme stále sledovali okolitú krajinu. Teraz to už trochu poznáme, tak nám stačí v úlohe spolujazdca sledovať okolie jedným okom a keď sme unavení, trochu si pospíme. Na striedačku. No nie je to príliš pohodlné.

Čo treba robiť, aby to človek zvládol?

Samozrejme, na niečo také sa nedá nijak pripravovať. Jednoducho to musí človek, aj s pomocou adrenalínu, nejako zvládnuť.

Viete si predstaviť, že by ste išli na Dakar aj s niekým iným?

Ťažká otázka… Neviem to naisto, ale asi by som aj šiel. Dakar ma opantal.

Kedy ste si Dakar najviac užívali?

Samozrejme, najsilnejší moment bolo Števove druhé miesto pred dvoma rokmi. Síce sme sa v cieli nedostali na pódium, čo nás všetkých mrzelo, ale i tak to bolo silné. Ten ročník bol neskutočný a výnimočný. Ísť celý čas vpredu, to bolo čosi neuveriteľné.

Ako prežívate etapy? Máte vôbec prehľad, ako sa Svitkovi darí?

To je na tom celom azda najhoršie. V Argentíne funguje mobilná sieť len vo väčších mestách. Aj dvesto kilometrov ste bez signálu – telefónneho či internetového, nepríde vám ani sms-ka. Po dvoch-troch hodinách prídete do ďalšieho mesta, chytíte signál a pozriete si rýchlo výsledky, ak sa vám podarí pripojiť a idete ďalej.

Zohratá dvojica: Štefan Svitko a Martin Kubačka...
Zohratá dvojica: Štefan Svitko a Martin Kubačka (vpravo). Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Priebežné výsledky nikdy nefungujú dokonale. Čo to s vami urobí, ak ho nevidíte na niektorom z kontrolných bo­dov?

Vtedy je to strašné. Ticho sedíme v aute, nikto nič nehovorí a ponáhľame sa do ďalšieho mesta. Veríme, že keď sa pripojíme, už tam bude. Prípadne niekomu zavoláme, lebo ľudia doma majú často lepšie informácie. Máme zopár ľudí, ktorí nám stále posielajú esemesky, ako to so Števom vyzerá. Stačí nám najmä vedieť, že ide a dobre.

Ako ste prežívali slávnu rely, keď ste ju sledovali doma na Slovensku?

Tiež veľmi intenzívne. Rozbiehal som Števov fanklub na facebooku, takže som bol nonstop za počítačom a mal som prehľad. Detailný. Tisíckrát väčší ako priamo na mieste, v sprievodnom vozidle.

Ako ste sa dostali do tímu?

Predtým so Števom chodil mechanik František Hostinský a fyzioterapeut Ivan Malárik. Už vtedy som z domu na diaľku vybavoval množstvo vecí – prihlášky a všetky možné papierovačky. Ani neviem, ako k tomu vlastne prišlo. Raz šiel Števo s jedným českým tímom, bol tam sám s novým mechanikom, ale nefungovalo to ideálne. Tak sa Števo rozhodol zložiť nový tím.

Koľko ste nad jeho ponukou premýšľali?

Dva mesiace. Príliš sa mi tam nechcelo ísť. Bál som sa toho. Asi zodpovednosti. No so Zlatošom (Novosád, pozn.) sme si dokonale sadli, takže to funguje. V aute i celom tíme panuje dobrá atmosféra. Aj preto sa tam človek rád vracia.

Martin Kubačka.
Martin Kubačka. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Aké sú vaše hlavné povinnosti?

Starám sa o všetky veci ohľadom Dakaru pred jeho štartom aj v prístave pred odovzdaním motorky a všetkého materiálu. Priamo počas rely už robím všetko možné. Chodím na večerné brífingy, kde sa hovorí o nasledujúcej etape a Števovi potom priblížim rôzne zmeny a čo presne ho čaká. Okrem toho zháňam náhradné diely pre mechanika a pomáham mu so všetkým, čo treba. Popri tom riešim aj komunikáciu s novinármi.

Nemáte v Južnej Amerike problém dorozumieť sa?

Dá sa to. V rámci pretekov sú aj večerné brífingy v troch jazykoch – po anglicky, španielsky a francúzsky. Hovorím po anglicky a po vlaňajších skúsenostiach som sa začal učiť aj po španielsky. Nie vždy sa totiž dohovoríte po anglicky, napríklad s policajtmi vôbec. Používame samozrejme aj prekladač.

Akí sú bežní ľudia v Argentíne, Peru či Bolívii?

Ľudí to tam stále celkom baví, hoci ich počet sa znižuje. Nie je to už také, aké to bolo hneď po presťahovaní rely z Afriky. Zväčša sú veľmi priateľskí a ochotní pomôcť. Dohodnúť sa s nimi nie je až taký problém, svetový jazyk rukami a nohami funguje všade.

Minulý rok ste sa z Južnej Ameriky vrátili o týždeň neskôr než zvyšok tímu. Prečo?

Už sme šli zbalení na letisko, keď sme sa dozvedeli, že náš nepojazdný karavan ostal hore v Salte. Mysleli sme si, že nám ho privezú do prístavu, no on sa nepohol ani o centimeter. Narýchlo sme riešili, ako to vybaviť. Organizátorom to bolo jedno. Ukradli nám odtiaľ aj GPS, tak sme cez nich zisťovali, či ho nevieme lokalizovať, ale nebola tam ochota spolupracovať.

Čo sa vlastne s karavanom stalo?

Bolo to počas jednej z tých zlých etáp. Po zosuve pôdy sa nedalo prejsť po normálnej ceste. Organizátori najprv pustili cez trať pretekov len asistenčné autá štvorkolky. Mysleli si, že cestu zatiaľ odhrabú a obytné autá pôjdu po normálnej trase, ale nepodarilo sa to. Tak o deň neskôr pustili po horskej trati aj obytné autá. Naši chalani mali nehodu, odtrhli nápravu. Nechali auto na mieste a išli dole do mesta hľadať odťahovku. Zatiaľ nám karavan vykradli. Chalani potom s pomocou odťahovky zobrali auto do Salty do servisu. No tam sa stala nejaká komunikačná chyba. Oni si mysleli, že nám auto dovezú až do prístavu, no dodatočne nám ľudia zo servisu povedali, že to nie je možné a pri aute musí byť aj majiteľ.

Tak ste sa vybrali späť za ním…

Mohli sme tam auto aj nechať, ale boli by s tým veľké problémy. Skúšali sme to riešiť aj s prepravnou spoločnosťou, či by nám ho vedela dopraviť do Európy. Napokon to padlo na mňa. Presunul som sa na iné letisko, letel do Salty a cestou komunikoval aj s veľvyslanectvom, aby mi pomohli. V servise som našiel auto, ale ešte dva dni sme zháňali odťahovku, ktorá by ho zvládla odviezť až dole do prístavu.

Karavan ste potom odovzdávali na poslednú chvíľu…

Len tak-tak som stihol termín. Všetkých som tam trochu popohnal, aby mi to prebrali ešte večer, keď sme prišli, hoci už nepracovali. Nechcel som spať v prístave vo vykradnutom aute. Príliš ich nezaujímalo, že sa trápim, ale auto prebrali a to bolo najdôležitejšie.

#Štefan Svitko #Martin Kubačka #Dakar 2018
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Kytica Letana 3

Kytica Letana 3

39,99
Amore červené ruže a kaly

Amore červené ruže a kaly

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk