Svitko: K Dakaru patrí láska i strach

30.07.2017 08:00
Štefan Svitko
Štefan Svitko. Autor: ,

Miluje vôňu benzínu, oleja i drsný zvuk motora. Motorka mu prirástla k srdcu už v detstve. Postupne si ho získala aj slávna Rely Dakar. Štefan Svitko (35) ňou žije celý rok. Zodpovedne sa pripravuje, aby si z Južnej Ameriky priviezol čo najlepší výsledok. Jeho doterajším maximom je vynikajúce druhé miesto z vlaňajška.

„Bolo by úžasné, raz Dakar vyhrať. No dobre si uvedomujem, že na to musí do seba všetko ideálne zapadnúť. Navyše, konkurencia je z roka na rok väčšia,“ priznáva úspešný slovenský motocyklový jazdec.

Kto vás priviedol k motorkám?

Tatko. Nejazdil, ale vždy ich mal rád. Boli sme spolu na pretekoch v motokrose, zapáčilo sa mu to a spýtal sa ma, či by som nechcel takú motorku. Spočiatku ho to bavilo viac ako mňa (smiech). Mal som šťastie, že som začínal práve v období, keď sa na Slovensku okrem motokrosu začínal jazdiť aj country cross, takže som skúšal od začiatku obe disciplíny.

Kedy ste dostali prvú motorku?

Nepamätám si to už presne. Mal som deväť, možno desať rokov. Teraz niektorí chalani začínajú jazdiť už od štyroch rokov, ale to nie je rozhodujúce. Niektorým sa potom stane, že s nimi zatočí puberta a je po nádejnej pretekárskej kariére. U každého je to individuálne. Pôvodne sme ani nemali žiadne pretekárske ambície, chceli sme si s tatkom len tak jazdiť po vonku.

Ako rýchlo vás to chytilo?

Nebola to láska na prvý pohľad. No vyskúšal som jedny preteky, potom druhé a postupne sa to rozbehlo. Potom si kúpil motorku aj tatko a začali sme jazdiť na preteky obaja. Keď som mal pätnásť či šestnásť rokov, musel tatko prestať, keďže náš šport je nákladný. Rozhodol sa všetky peniaze investovať do mňa, za čo som mu vďačný.

Kedy ste pochopili, že by vás vaša záľuba mohla uživiť?

Ešte v devätnástich rokoch som mal aj iné záľuby, ale postupne som sa toho pevne chytil. Dlhé roky som nemal žiadneho trénera či manažéra. Všetko som sa učil sám, radil sa s kamarátmi a snažil sa odsledovať niečo od najlepších slovenských jazdcov.

Kto bol váš najväčší vzor?

Na Slovensku bolo v tom čase veľa chalanov, ktorých som mohol obdivovať. Sledoval som najmä Jara Katriňáka v endure a Tomáša Bučenca v motokrose.

Pamätáte si prvé vážne preteky?

V štrnástich som šiel na majstrovstvá Slovenska, v sedemnástich som si jediný raz vyskúšal seriál MS. Bola to však bieda, končieval som tretí od konca. Bol som rád, že som si to vyskúšal, ale nešlo to a nemalo zmysel v tom pokračovať. Boli by to vyhodené peniaze. Aj tam som však získal cenné skúsenosti. Na preteky takého rangu som však bol ešte príliš mladý.

Ako prišlo k spojeniu Svitko-Dakar?

Nikdy som nebol blázon do Dakaru. Vôbec som nesníval o tom, že raz pôjdem súťažiť do Afriky. Samozrejme, rád som sledoval, ako sa darí Katriňákovi, ale že by som si na trati predstavoval aj seba, to vôbec nie. Azda najväčšiu zásluhu na tom, že jazdím Dakar, má môj kamarát Maroš Keher. Pomáhal mi zháňať peniaze na súťaže a raz povedal, aby sme si vyskúšali aj Dakar. Dva alebo tri roky sme o tom len hovorili, napokon však peniaze zohnal. Keby nebolo Maroša, nikdy by som na Dakar nešiel.

Štafan Svitko po návrate z rely Dakar.
Štafan Svitko po návrate z rely Dakar. Autor: Ivan Majerský, Pravda

Na Dakar s vami nejazdí?

Nie, nikdy nebol súčasťou tímu. Nepotrebuje sa ukazovať, ale chce mi pomôcť. Tiež jazdí na motorke, ale len v rámci voľného času. Asi som sa mu zapáčil alebo ma má rád, neviem (smiech). Tiež sa čudujem, ako veľmi mi pomáha.

Keď ste sa do Južnej Ameriky vybrali prvýkrát, tušili ste, čo vás čaká?

Musím sa priznať, že vtedy som sa na Dakar vôbec netešil. Skôr som sa bál. Pravdupovediac som tam ani nechcel ísť. Na mieste som si povedal, že jeden Dakar nejako prežijem a hotovo. No skončil som trinásty, čo bolo veľmi pekné umiestnenie. Naznačovalo, že by som to mal skúsiť znova. Stále ma to však nechytilo. Uvedomoval som si, že sa tam jazdí v obrovských rýchlostiach a stávajú sa tragické nehody. Jednoducho som z toho nemal dobrý pocit.

Napriek tomu ste šli znova…

Áno. Zohnali sme peniaze, tak sme do toho šli. Zlomilo sa to pri mojej tretej účasti. Vtedy si ma Dakar definitívne získal a úplne pohltil. Skončil som piaty a uvedomil som si, že mám na to, aby som súťažil s najlepšími. Veď aj pri druhom štarte, keď som preteky nedokončil, som sa držal na priebežnej šiestej priečke. Pre technickú poruchu som však musel odstúpiť.

K Dakaru patria aj emócie. Kedy ste zažívali najsilnejšie?

Najviac som si poplakal hneď druhý rok. Skončil som pre problémy s motorkou a bolo mi to veľmi ľúto. Vedel som, že mám na dosah životný úspech. Dovtedy bolo najlepšie umiestnenie Slováka na Dakare Katriňákove deviate miesto a ja som sa držal na šiestom. Bola to veľká rana. Ťažko som to predýchaval. Nie všetci ľudia si dokážu predstaviť, aké to je, keď na Dakare neprídete do cieľa. Príprava stojí strašne veľa peňazí aj námahy. Celý rok na to myslíte a máte aj veľkú zodpovednosť voči sponzorom. Vtedy som nejazdil žiadne iné rely súťaže a aj tak som sa držal na šiestom mieste, bolo to niečo neuveriteľné. Po mne vypadol ešte jeden jazdec z popredných priečok, ani som nedokázal premýšľať nad tým, ako to mohlo dopadnúť. Pri štvrtej účasti som zase zažil, aké je to vypadnúť po vlastnej chybe a nešťastnom páde.

Štefan Svitko na rely Dakar 2017.
Štefan Svitko na rely Dakar 2017. Autor: Reuters, RICARDO MORAES

Čo vás na Dakare najviac zaskočilo?

Pred prvým Dakarom som si ani príliš nezisťoval, čo ma čaká. Chalanov som sa nevypytoval, veď Dakar som už videl v televízii (smiech). Išiel s nami Ivo Kaštan, ktorý predtým absolvoval viacero Dakarov. Naučil ma základy navigácie. Vtedy sme mali Hant Logomotion Team, až neskôr vznikol Slovnaft Team. Zaskočilo ma, aké bolo v Južnej Amerike počasie. Mal som so sebou len veci do tepla – veď ideme do púšte. No keď sme prechádzali cez Andy z Argentíny do Čile i späť, tam bolo aj mínus sedem stupňov. Všetci jazdci mali pláštenky, zimné bundy a rukavice, ja len jednu vetrovku a obyčajné krosové rukavice. Vtedy som si vytrpel.

Pretekári musia pred štartom zložiť zálohu aj za cínovú truhlu. Ako to vníma jazdec, ktorý ide na Dakar prvýkrát?

Snažil som sa na to nemyslieť, hoci som dobre vedel, že takmer každý rok sa na Dakare stane aj nejaká tragédia. Najčastejšie práve u motorkárov. Bral som to jednoducho tak, že keby sa niečo stalo, musia ma nejako previezť domov.

Jazdci majú pred slávnou rely rešpekt. Môžu mať i strach?

Rešpekt je dôležitý, ale máme aj strach. Možno nie všetci, ale určite väčšina z nás. Ja určite áno. Trate sú vždy nové, takže idete danou trasou prvýkrát. Predstavte si, že na ostatnom Dakare som šiel až 180 km/h. Keď vám v takej rýchlosti vybehne niečo do cesty, trebárs zviera, ostane z vás len mastný fľak.

Musí sa človek nejako pripraviť aj na vysoké rýchlosti?

Cit pre motorku i rýchlosť musíte mať v sebe. Na endure jazdíme 80, možno 100 km/h, ale viac nie. Takže pri prvej účasti to bola veru obrovská zmena. Doma som vtedy na dakarskej motorke urobil desať kilometrov, takže o otestovaní nemôže byť ani reč. Vedel som, že to pôjde rýchlo, ale my motorkári nad takými vecami nepremýšľame. Musíme byť odvážni a brať to prirodzene, inak by to tam človek nezvládol. Treba povedať, že nie každému jazdcovi Dakar sadne. Bol tam so mnou napríklad Radek Matoška, čo bol dobrý enduro jazdec, prišiel aj do cieľa, ale hneď povedal, že nikdy viac ho tam nik nedostane.

Už dlhšie máte stabilný tím s Marošom Kubačkom a Zlatkom Novosádom. Viete sa vžiť do ich úlohy, keď tam idú s vami, no nesúťažia?

Aby to mohli robiť, musia byť v dobrom zmysle blázni. Musí ich to baviť. Žijú Dakarom rovnako ako ja. Nemajú tam žiaden čas na oddych, najazdia tisíce kilometrov v aute a ešte sa musia starať o mňa a motorku. Narobia sa poriadne. Neviem, či by som to dokázal. Robiť mechanika by ma veru nelákalo. Musel by to byť veľmi dobrý kamarát, ktorému by som chcel pomôcť, vtedy by som do toho asi šiel. No cudziemu jazdcovi by som pomáhať nešiel.

Štefan Svitko v cieli Rely Dakar 2016.
Štefan Svitko v cieli Rely Dakar 2016. Autor: SITA/AP, Jorge Saenz

Minulý rok ste skončili na vynikajúcom druhom mieste. V čom boli preteky iné než predošlé?

Už príprava bola trošku iná. Jazdil som aj na dakarskej motorke, nie len enduráckej. Trénoval som na nej tri mesiace a určite to malo vplyv na výsledok. Sadli mi aj trate, veľmi málo som blúdil a mal som aj kusisko šťastia. Na preteky som bol dokonale psychicky aj fyzicky pripravený, čo sa zakaždým nepodarí. Aj tento rok som sa držal po tretej-štvrtej etape na treťom mieste, ale zlomil som zadnú brzdovú hadicu – stále je pre nás záhada, ako sa to mohlo stať – a šiel som 150 km bez zadnej brzdy. Potom som poblúdil. Akonáhle vám na Dakare niečo nevyjde, začne sa to na seba nabaľovať. Hlava tam pracuje úplne inak ako doma. Okamžite som vedel, že druhé miesto neobhájim a nedokázal som to dostať z hlavy. Bojoval som, ale bolo to už len horšie a horšie.

Ako ste prežívali záverečné etapy v roku 2016?

To bol pre mňa psychicky najťažší Dakar. Dobre som si uvedomoval, že taká šanca na dobrý výsledok, keďže som si dlho držal druhú priečku, sa už nemusí naskytnúť. Možno už tak dobre nikdy neskončím. Možno sa mi nepodarí prísť už ani v prvej päťke. To nikdy neviete. Naposledy som mal veľké ambície a skončil som 25. Minulý rok som si však dokázal, že naozaj patrím medzi tých, ktorí môžu pomýšľať aj na víťazstvo. Musí sa však stretnúť všetko – šťastie, jazdenie bez chýb, dobré navigovanie a žiadne pády. Netrúfnem si povedať, že mám na to, aby som raz vyhral – to si môžu povedať len Price či Barreda. Keby som bol taký dobrý, tak som už mohol Dakar v minulosti vyhrať. Všeobecne sa však hovorí, že z prvej desiatky môže vyhrať ktokoľvek.

Naskytne sa počas pretekov chvíľa, keď si ich užívate?

Veľmi nie. Skôr idem v kŕči a s drobným strachom. Pred začiatkom etapy sa nikdy neteším. Skôr po jej dojazdení v cieli myslím na to, kedy si sadnem k rollbooku a pozriem sa, čo ma na ďalší deň čaká. Emócie na Dakare sú úplne iné než pri bežných pretekoch či v bežnom živote. Veľmi ťažko sa to opisuje. Azda každý motorkár si počas Dakaru aspoň raz povie, že tam už nikdy viac nepríde. Najmä vtedy, keď musíte vstávať o tretej v noci. Nie raz či dvakrát za sebou, ale takmer dva týždne v kuse. Človek je nevyspatý, unavený a denne urobí na motorke takmer tisíc kilometrov.

Čo prežíva človek v cieli?

Tam z vás všetko opadne a tešíte sa. Najviac na to, kedy sa vrátite domov k rodine. Keď dosiahnete dobrý výsledok, sú tam skvelé pocity. Naposledy som však bol rád, že som to všetko prežil v zdraví a už to mám za sebou. Stálo to kopu driny, výsledok som neurobil žiadny a môžeme začať odznova, prebiehalo mi hlavou.

Štefan Svitko pred štartom 10. etapy Rely Dakar.
Štefan Svitko pred štartom 10. etapy Rely Dakar. Autor: SITA/AP, Jorge Saenz

V ostatných rokoch máte možnosť jazdiť aj iné rely súťaže. Ako to pomáha?

Je to pre mňa obrovské plus. Jazdiť len niekde doma či ozajstné rely preteky, to je veľký rozdiel. Navyše, hoci vyhrať chcem vždy, na menších pretekoch nie som takmer pod žiadnym tlakom. V každých pretekoch sa niečo naučím, zlepšujem sa v navigácii a sú výborné na psychiku – aby som si zvykol, že sa musím dlho stopercentne koncentrovať. Na tieto rely chodia aj viacerí naozaj dobrí jazdci, pre všetkých je to príprava na Dakar.

Jazdíte tam na dakarskej či enduráckej motorke?

Tieto rely sa väčšinou jazdia na malých motorkách, lebo ide najmä o rôzne cesty, nebýva tam veľa piesku. Škoda ničiť dakarskú motorku, keďže jej údržba je oveľa drahšia. Malá motorka je aj lepšie ovládateľná. Tento rok mám naplánované štyri rely – dve v Grécku a dve v Afrike. Každá je v niečom iná, nie je to stále to isté.

Africký Dakar vás neláka?

Jasné, že láka. Nič by som nepovedal, keby sa preteky vrátili späť do Afriky. Bolo by to pre nás všetkých niečo úplne iné. V budúcnosti by som možno šiel aj Africa Eco Race, čo sú preteky, ktoré sa jazdia na tratiach niekdajšieho Dakaru. Ide však o menšie a výrazne menej mediálne prezentované preteky, takže by sa na ne oveľa ťažšie zháňali peniaze.

Zháňajú sa vám v súčasnosti – po dobrých výsledkoch – ľahšie?

Každý rok je to náročné. Keby som mal peňazí, koľko potrebujem, tak by som celý rok jazdil seriál majstrovstvá sveta v rely. Najlepších pätnásť motocyklistov sa na nich pravidelne zúčastňuje. Sezóna MS v rely by ma však vyšla viac než samotný Dakar. Keď idem nejakú menšiu rely v Európe, nestojí to veľa – zopár tisíc, Maroko však už vyjde na 12–15 tisíc eur. No musím tam ísť, ak chcem mať najvyššie ambície. Končiť ôsmy či desiaty, to ma už neláka. Pokiaľ ide o peniaze, nie som človek, ktorý by potreboval drahé veci a chcel si užívať blahobyt. Životný štandard si držím ako bežní ľudia, moji susedia. Všetky peniaze, ktoré sa nám podarí zohnať, vrážam do športu. Žijem tým.

Koľko vás stojí jedna účasť na Dakare?

To je rôzne. Keď máme k dispozícii 150-tisíc, minieme 150, keď dáme dokopy 200, minieme 200. Keby sme mali 300-tisíc, minieme aj 300. Okolo tímu je viacero ľudí, vždy treba to alebo hento. Každý deň tisíceurové koleso vpredu aj vzadu. Výdavky rastú veľmi rýchlo. Veľké tímy menia každý deň rôzne diely, my ich lepíme a repasujeme, aby sa ušetrilo. Veľký tím má rozpočet okolo 700-tisíc a nepochybujem, že keby mohli, tak minú aj viac.

Štefan Svitko.
Štefan Svitko. Autor: Reuters

Manželka vás od Dakaru nikdy neodhovárala?

Nie,rozumie mi. Musí ma podporovať. Na moje neustále cestovanie a súťaženie je zvyknutá, ale pochopiteľne, že počas Dakaru sa o mňa bojí o čosi viac. Veľmi dobre však vie, že keby mi k Dakaru niečo povedala, aj tak si to spravím podľa seba. Vždy som sa v Južnej Amerike tešil na návrat domov a odkedy máme dcérku Sofiu, je to ešte výraznejšie. Chýbajú mi, keď som preč. Veľkú časť roka strávim na a pri motorke, malá popri tom rastie a ja si dobre uvedomujem, že čas s nimi už nijako nevrátim.

Svitko na Dakare
2010 13. miesto
2011 nedokončil
2012 5. miesto
2013 nedokončil
2014 9. miesto
2015 5. miesto
2016 2. miesto
2017 25. miesto

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Štefan Svitko #Rely Dakar #Magazín Fair Play
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
31,99
Amore Ruža Color

Amore Ruža Color

37,99
Amore Ruža Pink

Amore Ruža Pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk