Do kín prišiel dokumentárny film o Attilovi Véghovi, slovenskej jednotke v MMA, zmiešaných bojových umeniach.
Ako ste spokojný s filmom, ktorý mapuje nielen vašu športovú kariéru?
Predpremiéru sme mali v našej trnavskej telocvični. Hoci ešte niektoré veci k dokončeniu chýbali, mne osobne sa dokument páčil. Bol by som rád, keby ľudia, ktorí ma nepoznajú, po jeho pozretí cítili to isté čo ja, aby ich motivoval k snom a k snahe niečo dokázať. Film je určený aj pre ľudí, ktorí nemajú vzťah k bojovým športom.
Kto prišiel s nápadom nakrútiť dokument?
Kamarát a zároveň režisér filmu Petr Větrovský ma pozval na Noc s legendou, kde sa predstavil Mike Tyson. Tam sa ma opýtal, čo by som povedal na to, keby o mne urobil film. Potešil som sa, súhlasil som a pustili sme sa do nakrúcania. Je to môj život, bez hereckých výkonov. Dokument sa nakrúcal asi rok a jeho veľkú časť tvoria archívne zábery, najmä z kempo karate zápasov, ktoré nakrúcal môj otec. Tiež zábery z môjho pôsobenia v USA, ktoré ešte nikto nevidel, a dokrútky z Rakúska, kde som pred rokmi pracoval na poli. Materiálu vyšlo na päť hodín.
Po kom ste zdedili silu a urastenú postavu?
Po otcovi nie. Je menší, ale svalnatý. Napriek tomu, že má šesťdesiat rokov, každý druhý deň cvičí v posilňovni a aj vďaka tomu vyzerá mladšie.
So zápasníkmi sa väčšinou v ich detstve rodičia dosť natrápia. Aké ste boli dieťa?
Bol som hyperaktívny, neposedný. Živé dieťa, ale nikdy som sa nepobil na ulici. Aj preto niekto otcovi poradil, aby ma dal na gréckorímske zápasenie, kde som začínal v piatich rokoch. V Gabčíkove boli populárne dva športy – futbal a zápasenie, tu vyrástli viacerí olympionici. Bola tam silná zápasnícka základňa a aj to zavážilo. Pri zápasení som sa naučil pokore, rešpektovať autority. Bolo to ako na vojne. Deväť rokov som zápasil, potom som vyskúšal aj iné športy – futbal, basketbal, stolný tenis, ale nebol som dostatočne rýchly. Rád som jedol a tak som aj vyzeral. Bol som taký „špatnučký“ samotár, divý človek. Na rozdiel od mojich spolužiakov, ktorí boli štíhli fešáci – skejťáci. Keď som mal šestnásť, začal som sa venovať kempo karate, kde som dosiahol strop. V roku 2008 som začal robiť MMA.
Kedy ste prvý raz videli zápas MMA?
V roku 2006. Na Slovensku sme o tomto športe vtedy ani netušili. O dva roky neskôr sme s kamarátom začali aj my. Spočiatku sme trénovali na futbalovom ihrisku podľa videí z internetu. Prvé amatérske zápasy sme absolvovali v Maďarsku a postupne sa MMA presunulo aj k nám. Od začiatku sa mi tento šport páčil, kempo karate je veľmi podobné, ale ja som v tej disciplíne vyhral všetko, čo sa dalo, a musel som ísť ďalej.
Dá sa robiť tento šport popri zamestnaní?
Ako koníček áno. Aj som na začiatku pracoval. Robil som ťažkú fyzickú prácu na stavbe a rakúskych poliach a popritom sme trénovali. Od pondelka do piatka som chodil do práce a v nedeľu som mal zápas. Telo sa nestačilo zregenerovať, a preto som na zápasy chodil polopripravený. V jeden deň som si povedal, že kašlem na prácu a vyskúšam MMA naplno. Bola to veľká neistota, ale nemal som čo stratiť. Ak by mi to nevyšlo, vrátil by som sa späť na pole. Nepotreboval som vysokú školu na to, aby som prehadzoval vrecia plné zemiakov a cibule. Ak by som to nevyskúšal, banoval by som celý život. Mal som cieľ a šiel som za ním.
Čo sa zmenilo, keď porovnáte počet zápasov spred desiatich rokov a teraz?
Nedá sa to porovnať. Za svoje prvé víťazstvo som dostal tričko a tešil som sa z toho. Bol som decko a bral som všetko. Keď mi môj tréner Ilja Škondrič povedal, že mám zápas, nepýtal som sa s kým ani za koľko, len som išiel. Ročne som mal trinásť zápasov, teraz maximálne dva a aj to je veľa.
Aké vlastnosti musí mať úspešný zápasník?
Musí mať trochu talentu, veľa snahy, sny, ciele. Je to tvrdá a dlhá cesta, nič nedostanete zadarmo. Stojí to všetko veľa času a driny.
Máte zvláštnu prezývku „Pumukli“. Čo to znamená?
Je to podľa nemeckej rozprávkovej postavy. Malý škriatok s červenými lícami a kučeravými vlasmi. Keď som bol malý, podobal som sa naňho a tréneri mi dali prezývku „Pumukli“. Každý zápasník má nejakú prezývku – jeden je Lev, Zabijak, ďalší Terminátor a ja som škriatok. Smiešne.
Aký je váš názor na wrestling?
Pre laikov je to určite zážitok, veď v Amerike tieto zápasy naplnia tridsaťtisícové haly. Oproti MMA je to však „šaškáreň“, hoci sú to tiež bývalí športovci – atléti, zápasníci, vedia padať aj bojovať, ale všetko je hrané, nacvičené divadlo pre divákov.
Laik sledujúci súboj MMA môže mať pocit, že zápasníci majú dovolené všetko. Aké má tento šport pravidlá?
Mnohí ľudia si myslia, že je to primitívny šport. Dvaja muži zavretí v klietke sa mlátia, bijú ako psy bez pravidiel. To nie je pravda. Musíme dodržiavať pravidlá. Nesmie sa pichať do uší, do očí, nemôžeme útočiť na chrbticu či na temeno hlavy. Zranenia nie sú oveľa horšie ako tie, ktoré sa stanú pri futbale či iných športoch.
Foto: Instagram.com
No niekedy tváre bojovníkov po zápase vyzerajú zúfalo. Aké boli vaše zranenia?
Mám operovanú ruku, koleno, ale väčšie škody, chvalabohu, žiadne.
Čo sa vám premieta v hlave, keď idete do klietky?
Premením sa na celkom iného človeka, nespoznávam sa. V hlave sa mi premieta, že musím svojho súpera zlikvidovať, aby som tú niekoľkomesačnú drinu premenil na víťazstvo. Ak ho nezlikvidujem ja, urobí to on.
Ako vnímate údery?
Máme v sebe taký adrenalín, že údery vôbec nevnímame.
Čím natierajú zápasníkom tvár, keď vstupujú do ringu?
Vazelínou. Aby sa úder, ktorý padne na tvár, zošmykol a nespôsobil také rany.
A tá zvláštna osobná prehliadka?
Kontrolujú nás, či nie sme spotení, či máme ostrihané nechty, ovoňajú rukavice, aby neboli natreté nejakou látkou, ktorá by mohla podráždiť oči súpera, skontrolujú, či máme suspenzor, chrániče na zuby, tiež nohy, či nie sú natreté vazelínou, aby sa pri chmate súpera nešmýkali.
Ste víťazom minuloročného zápasu storočia česko-slovenského MMA. Štatisticky ľudia viac drukovali Karlosovi Vémolovi, ktorý bol väčší favorit. Neprejavilo sa to na vašej psychike?
Bol som outsiderom zápasu, nedávali mi šancu, hovorili, že Karlos Vémola, ktorý mal za sebou šnúru víťazstiev, ma prevalcuje, zabije. Takmer nikto mi neveril. Ľudia mi na sociálne siete písali, že už vo mne nie je ten oheň, aby som sa na to vykašlal a trénoval iných. S tímom sme sa dali dokopy, pustili sme sa do tvrdej prípravy. Chcel som dokázať predovšetkým sám sebe, že na to ešte mám.
Foto: Oktagon MMA
Stačili dve minúty a sedem sekúnd, aby sa polemika, či je lepší Čech, alebo Slovák, skončila. Aká bola vaša štvormesačná príprava?
Bolo to peklo. Mal som kondičného trénera, silového trénera, mentálneho kouča a prísnu diétu. Musel som zmeniť dovtedajšie tréningové návyky, mojou prácou bolo len trénovať, jesť a spať. Dennodenne ma týrali, z tréningov som odchádzal zdeptaný, nikdy som nemal pocit, že som podal stopercentný výkon.
Aká dôležitá je psychika?
Tvorí osemdesiat až deväťdesiat percent úspechu. Pred zápasom mám protivníka nonstop v hlave. Vstávam s ním, chodím s ním spať. Neustále rozmýšľam o jeho spôsobe boja.
Počas prípravy ste sa „odpojili“ aj od sociálnych sietí, na ktorých ste inak veľmi aktívny a ktoré vám prinášajú nemalé finančné prostriedky.
Instagram a facebook sú novodobou drogou. Každý sa na nich porovnáva s každým. Aj ja som si vo chvíľach voľna pozeral komentáre, v ktorých ma ľudia odpisovali, posielali ma predávať ponožky. Hoci som si povedal, že to budem ignorovať, ešte hodinu som sa tým zaoberal. Odložený telefón bola teda jedna z prvých vecí počas prípravy.
Aký je váš jedálny lístok pred zápasom?
Príšerný. Samá zelenina a ovocie, ktoré nenávidím. Jedol som veľa vlákniny a strukovín, takmer žiadne mäso. Strukoviny mi dávali energiu a organizmus ich veľmi rýchlo strávil. Mal som silu a s prázdnym bruchom sa mi lepšie trénovalo. V bežnom živote jem všetko – milujem pizzu, vyprážané jedlá aj hamburgery.
Ako ste sa odmenili po zápase?
Mnohí bojovníci idú víťazstvo osláviť niekam do baru, my sme si s tímom kúpili asi dvadsať hamburgerov, ktoré sme si priniesli do hotela a zjedli. Na izbe som si ešte asi dvadsaťkrát pozeral zápas. Bol som plný adrenalínu a nespal som celú noc.
Foto: Continental film
Pozeráte sa na záznam svojich zápasov, analyzujete ich?
Určite áno, po výhre aj po prehre si pozriem záznam niekoľkokrát za sebou. Sledujem svoje pohyby a chyby. Občas prekvapím sám seba, ako dobre som zareagoval. Hoci som k sebe veľmi kritický, v zápase s Karlosom som nevidel žiadnu chybu.
Karlos vo svojich vyjadreniach spomína odvetu, čo vy na to?
Karlos si môže hovoriť, čo chce. Teraz som ja šéf a bude to, čo budem chcieť ja. Po zápase si užívam rodinu a malého synčeka, ktorý sa nám narodil v januári. Už si nič nepotrebujem dokazovať – ak budem mať na odvetu náladu, pustím sa do prípravy.
Ktorá prehra vás najviac bolela?
V roku 2010 ma zlikvidoval Simon Carlsen, zápasník z Dánska, dobil ma ako psa. Na zápase boli aj rodičia, ktorí to videli na vlastné oči, navyše mi v ten deň zomrel aj dedko, ktorého som mal veľmi rád. Bolo to veľmi smutné, nikdy na ten deň nezabudnem. Aj prehry patria k športu. Netúžim po odvete – poraziť súpera. Simon vyhral, mal lepší deň a vybavené. Ideme ďalej.
V Trnave pôsobíte aj ako tréner. Majú deti a mladí ľudia záujem o tento šport?
Majú, a čoraz väčší. Vďaka Oktagonu, česko-slovenskej organizácii, ktorá organizuje turnaje bojových športov, je MMA populárny šport. Na tréningy chodí aj päťdesiat detí. Ak to nejaké chytí a má aj talent, veľmi rád sa mu venujem.
Viete spoznať podľa postavy a pohybov, ktorý chlapec bude v tomto športe dobrý?
Takisto ako tréner malých futbalistov vidí, ktorý jeho zverenec má talent, aj my vieme podľa pohybov odhadnúť, komu sa v tomto športe bude dariť. Nemôžeme byť však všetci majstri sveta. Aj ten, čo si stále mýli ľavú a pravú stranu a nie je ktovieako ohybný, si môže u nás vybiť energiu, aby sa sústredil na školu.
Foto: Oktagon MMA
Vonku sa deti nebijú?
Ja som sa na ulici nikdy nebil a k tomu vediem aj deti. Ak by sa na ulici alebo v škole pobili, z nášho „gymu“ sú vylúčení.
Patria ženy do MMA?
Myslím si, že to nie je ženský šport a nerád vidím, keď sa ženy bijú. Ženy, ktoré zápasia v MMA, musia mať v sebe niečo mužské. Ak by to však nejaké dievča chcelo vyskúšať, rád ho podporím a pomôžem mu.
Do akého veku sa dá zápasiť?
Dá sa aj do 37 rokov, to je maximum. Všetko závisí od zranení. Treba si vedieť povedať v pravý čas, že stačilo. Aj keď už nebudem zápasiť, budem trénovať svojich chlapcov, odovzdám im svoje skúsenosti, aby v tomto športe dosiahli čo najviac.
Ako odpočívate?
Relaxujem na rybačke a doma v pokoji, pri manželke Natálii a synovi. Nevymetám diskotéky a bary, milujem pokoj, lebo celý život som zatvorený v telocvični.
Vaša Natália vedela, akému športu sa venujete, v čase, keď ste sa zoznámili?
Zoznámili sme v Trnave, v našej telocvični, kam prišla cvičiť na moje súkromné tréningy. Nevedela kto som ani čo robím. Keď ma prvý raz videla v klietke, prežívala to dosť zle. Prehral som, aj ďalšie dva zápasy. Bola z toho smutná a bála sa o mňa. Počas zápasu s Karlosom Vémolom bola v ôsmom mesiaci. Nebola ani v aréne, sedela v šatni a na ušiach mala slúchadlá. Až rodičia jej prišli oznámiť, že som vyhral.
Čo bola väčšia emócia – víťazstvo nad Karlosom Vémolom alebo narodenie malého Attilu?
Sú to iné emócie. V zápase s Vémolom som dokázal, že na to mám, neprajníkom som zatvoril ústa. Dieťa je moje ovocie, syn je zdravý a najväčšia radosť v živote.
Foto: Continental film
Vizitka Attilu Végha
Narodil sa 9. augusta 1985 v Dunajskej Strede. Začiatky zápasníckej kariéry Attilu Végha smerujú do Gabčíkova, kde v piatich rokoch začínal s gréckorímskym zápasením. Z tohto štýlu boja presedlal v šestnástich rokoch na kempo karate, v ktorom získal štrnásť titulov majstra Maďarska, titul majstra Európy a nakoniec aj majstra sveta. Do MMA (Mixed Martial Arts – zmiešané bojové umenia) vstúpil v roku 2008, keď sa dostal pod krídla trénera Ilju Škondriča. V tom istom roku absolvoval "Pumukli“ deväť profesionálnych zápasov, ktoré vyhral. Víťaznú sériu si všimla aj najväčšia Európska MMA organizácia – KSW, ktorá mu ponúkla zápasiť pod jej menom. V poľskej KSW zažil Végh aj svoju prvú prehru v zápase proti Lukaszovi Jurkowskiemu. Od tejto prehry pokračoval Attila Végh v zápasení a svojimi dobrými výkonmi si vyslúžil pozvánku do USA a druhej najlepšej organizácie sveta – Bellatoru. Po sérii víťazstiev získal v roku 2013 titul šampióna Bellatoru, keď porazil Christiana M'Pumbu. V ďalšom zápase mu opasok zobral Emanuel Newton. Po pôsobení v ruskej M – 1 Challenge podpísal zmluvu s česko – slovenskou organizáciou OKTAGON MMA, ktorú založili Pavol Neruda a Ondřej Novotný. Jedným z vyvrcholení jeho zápasovej kariéry bol súboj s Karlosom Vémolom, ktorého knokautoval. Attila pracuje aj ako tréner v trnavskom Spartakus Fight Gyme. Je ženatý, s Natáliou má mesačného syna Attilu.