Špeciálne deti ma učia, ako vychovávať vlastné

V jeden deň sa zobudila v Los Angeles, na druhý už zaspávala v poľských Starých Jablonkách. Dominika Nestarcová (36) precestovala s plážovým volejbalom svet.

21.05.2021 10:31
Dominika Nestarcová Foto: ,
Dominika Nestarcová s dvojčatami Rebekou a Barborkou.

Jej život sa však za posledných päť rokov diametrálne zmenil. Pozíciu športovkyne vystriedala úloha mamy – dvojčiat Rebeky a Barborky. Pláže nahradila kancelária v organizácii Špeciálne olympiády, ktorá sa stará o športovcov s intelektuálnym znevýhodnením.

„Keď som ukončila športovú kariéru, cítila som sa ako vystrelená. A najmä šťastná,“ vraví rodáčka z Pezinka.

Keby ste si mohli ešte raz vybrať, ktorá zo životných kapitol by dostala prednosť?

Za daných podmienok určite súčasná. Keby som však nemala deti, možno by som zaváhala. Ale tým, že dvojčatá, rodina sú pre mňa všetkým a popritom mám aj skvelú prácu, nemôžem povedať, že mi v živote niečo chýba. Navyše, doteraz si chodím zahrať plážový volejbal, nezostala som mimo diania, komunity.

Nechýba vám ani cestovanie po svete?

Veď teraz sa aj tak nikam nedá ísť. A keď niekoľko rokov dookola cestujete, začne vám to liezť postupne na nervy. Ku koncu kariéry som to už vnímala tak, že som skrátka – bez rozmýšľania – nastúpila do lietadla, to ma niekam odviezlo, šla som do hotela, na ihrisko. Nič iné som nepoznala. Precestovala som značnú časť sveta, no za celý športový život som v podstate nevidela žiadne pamiatky. Hádam s výnimkou Akropoly.

Nebol na to čas?

Neustále som dostávala rovnakú otázku: Prečo ste po turnaji nezostali v danom meste a neužili si ho? No z jednoduchého dôvodu – v jednom týždni hráte v Amerike, v ďalšom na vás už čakajú zápasy v Poľsku. S aklimatizáciou to nie je také jednoduché, preto sme sa s vtedajšou spoluhráčkou Natáliou Dubovcovou radšej vždy čo najskôr presunuli.

Dominika Nestarcová v časoch aktívnej kariéry. Foto: Pravda, Ivan Majerský
Dominika Nestarcová Dominika Nestarcová v časoch aktívnej kariéry.

Mnoho športovcov rieši po aktívnej kariére základnú otázku – čo teraz so mnou bude? Ako to bolo vo vašom prípade?

Mňa také niečo nepostihlo. Bola som – ako by som to povedala – vystrelená. Cítila som sa šťastne. Po poslednej sezóne sa mi zmenil prakticky celý život. Po jedenástich rokoch som sa rozišla s priateľom, prestala som súťažne hrať volejbal.

Tým, že som nemala ešte prácu, chcela som si užiť – pocestovať, vidieť svet aj z inej perspektívy ako z ihriska. Vtom však prišla ponuka z marketingového oddelenia Slovenského olympijského a športového výboru. Tým, že som chcela aj po aktívnej kariére zostať pri športe, no nie v trénerskej pozícii, povedala som si, že do toho pôjdem. Zobrala som to ako veľkú príležitosť.

Čiže na obdobie hľadania sa ani nezostal priestor.

Vôbec. Takéto niečo by som ani neriešila. Samozrejme, keby som bola v situácii, že nemám čo do úst, nemám kde bývať, asi by som sa k tomu stavala inak.

Obdobie veľkých zmien podčiarkla najdôležitejšia – narodenie dvojčiat. Bol to šok?

Od pätnástich rokov, čiže od okamihu, keď som tieto veci viac vnímala, som opakovala mamine, že raz budem mať dvojčatá. Každý sa mi smial, keďže v našej rodine sme nikdy predtým dvojčatá nemali. Moja odpoveď však vždy bola – niekto predsa musí byť prvý. Túžba po dvojčatách pramenila zrejme z toho, že mám staršiu sestru. Keď sme boli menšie, myslela som na to, aké to musí byť úžasné chodiť spolu do jednej triedy.

šport fb šablóna Dávame do pozornosti Aktuality, diskusie, komentáre... Pridajte sa k nám a sledujte našu FB stránku Šport.Pravda.sk

Plán či skôr prianie teda vyšlo na sto percent…

Áno. Keď som zistila, že som tehotná a čakám nie jedno, ale dve deti naraz, tak som takmer odpadla od radosti. Doktor mi vtedy povedal, že rodičia zväčša reagujú inak, skôr vystrašene. Mne sa však v tej chvíli splnil sen.

Vnímal to rovnako aj partner Jakub?

Áno. Jeho reakcia bola rovnaká, veľmi sa tešil. Nemali sme obavy, či to zvládneme. Nie vždy bolo všetko ideálne, no poradili sme si a je nám spolu dobre.

Hovorí sa: dve deti – dvojitá radosť, ale aj starosť. Platilo to aj vo vašom prípade?

Asi áno. Najmä začiatky boli náročné. Ale aj preto, že Rebeka mala zdravotné ťažkosti. Po pôrode zostala ďalšie tri týždne na neonatologickej klinike pre novorodeniatka. Dôvodom bol hyperinzulinizmus – čiže opak cukrovky. Jej telo nevedelo udržať glukózu na správnej hladine. Išlo však, našťastie, len o dočasný stav.

Jedno dieťa doma, druhé v nemocnici. Ako sa to dalo skĺbiť?

Ťažko. Pomáhala nám celá rodina. Ráno som sa doma postarala o Barborku. Na siedmu som utekala do nemocnice s odsatým materským mliekom pre Rebeku. Nakŕmila som ju, pomaznala sa s ňou, odložila a utekala späť za Barborkou. Tú som opäť nadojčila, ponosila ju na rukách a bežala znovu za Rebekou. Bola som v jednom kole… Takto som fungovala tri týždne.

Dominika Nestarcová v časoch aktívnej kariéry -...
Dominika Nestarcová v časoch aktívnej kariéry.
+9Dominika Nestarcová v časoch aktívnej kariéry.

Keby ste sa mali charakterizovať – aká ste mama?

Pohodová. Ale len do nejakého bodu. Baby nechám robiť, čo chcú – ak neprekračujú hranicu. To znamená, že kým si kreslia na papier, je všetko v poriadku. Keď už sa pokúšajú dostať svoje výtvory na stenu, majú problém. Zároveň však nie som úzkostlivá.

Nebežím za nimi pri každom malom páde, nefúkam im ruky, nohy. Dieťa mnohokrát len filmuje, skúša, ako rodič zareaguje. Barborka je menej pohybovo zdatná ako Rebeka. Vie sa potknúť aj na rovnej zemi. Obom som kúpila mikiny s vreckami. Barborka si do nich, samozrejme, dávala ihneď obe ruky a behala. Vtedy som si uvedomila, že ju nosiť nesmie, lebo si to zakaždým odnesie odretý noštek.

V čom sú obe dievčatá odlišné?

Vo všetkom. Rebeke jej meno úplne sadlo. Je to šibalka. Pozerá jej to z očí. Zakaždým premýšľa, čo by vyviedla. Barborka je citlivejšia. Stačí, aby do nej Rebeka trochu štuchla, a začne fňukať. Ale je to anjelik, celá po otcovi. Rebeka je zas po mne.

To znamená?

Začnem Jakubom. Keď si raz niekam sadne, bude na tom mieste sedieť zakaždým. Nezmení stoličku. Barborka je v tomto rovnaká. Keď je skrátka na niečo zvyknutá, nechce to meniť. Mali sme dve priesvitné fľaše na mlieko – na jednej bol červený, na druhej modrý obrázok.

Kým som ich kúpala, Jakub im zvykol pripravovať mlieko. Jedného dňa som im však išla mlieko nachystať ja a dala som im fľaše do rúk naopak. A problém bol na svete. Barborka chcela za každú cenu fľašu s modrým obrázkom. Keď ju dostala, bol pokoj. Rebeke to bolo úplne jedno, mlieko by vypila z jednej aj druhej.

K bežným starostiam rodičov pribudli vlani aj ďalšie – koronakrízové. Ako ste s dvomi malými deťmi zvládli uplynulý rok?

Následkom Rebekiných zdravotných problémov bola oslabená imunita – keďže po narodení bola tri týždne v sterilnom prostredí. V momente, keď sa začala korona, upozornila ma doktorka na to, aby som s Rebekou nechodila do žiadnych uzatvorených priestorov, všetko dezinfikovala. Skrátka ju o čosi viac chránila.

To znamená, že korona nás natoľko neovplyvnila, podobne sme žili už pred ňou. Používali sme rúška, ak sa niekto necítil dobre. Dezinfikovali sme si ruky po každom príchode domov. Kým ostatní ľudia toto všetko zháňali, my sme to už mali dávno doma. Chceli sme byť skrátka opatrní, keďže deti s oslabenou imunitou sú náchylnejšie na vírusy.

clanok sutaz golovka Dávame do pozornosti Zahrajte si gólovku! V hre je viac ako 1 000 €

Byť zatvorení v byte však nie je jednoduché. Najmä pri deťoch, ktoré potrebujú neustále niečo robiť.

Veru. Po troch týždňoch doma som volala kamarátke, športovej strelkyni Danke Bartekovej, jej rodina má chatu na strednom Slovensku. Vedela som, že nikto na nej nie je. Opýtala som sa jej, či by sme na ňu nemohli ísť. Nabalili sme dve autá – v jednom som šla ja a baby, v druhom Jakub s jedlom. Na chate sme zotrvali až do konca apríla. Keď sme sa vrátili, boli podmienky na bežný život podstatne lepšie. Aspoň dočasne.

Pochádzate z troch sestier. Vaša mama teda veľmi dobre vie, čo prdstavuje výchova dcér. Chodili ste si k nej po rady?

Mamina mi chodila prvý rok viac pomáhať. Pracovala kúsok od nášho bytu, často sa zastavila. Vykúpala baby, postarala sa o ne. Počas druhého roka, keď som začala pracovať na polovičný úväzok, mi zas výdatne pomohla Jakubova mama. Rady som si však nepýtala, na všetko som postupne prichádzala sama.

Ako aj na to, čo so spánkom. Prvé tri mesiace totiž obe spávali na striedačku – jedna zaspala, druhá sa zobudila. Nevedela som, čo s tým. Až do okamihu, keď som raz držala Rebeku na rukách, bola nervózna, kričala. Bola som však taká vyčerpaná, že som ju položila do postieľky a povedala – ľahni si, o chvíľu si po teba prídem, už nevládzem. V tom momente zaspala. Vtedy som pochopila, čo vlastne chcela. Odvtedy to funguje, ako má.

Rodičia sa často vidia v deťoch. Budete ich viesť k športu?

Poteší ma, ak budú športovať. Šport mi dal základ toho, aká som. Preto ich určite dám časom na nejaký krúžok – gymnastiku, atletiku, plávanie. Skrátka, nech sa hýbu. Uvidíme, čo z toho bude. Možno z nich napokon vyrastú vedkyne, ktovie. Najpodstatnejšie je, aby robili to, pri čom budú šťastné.

Pribudne k dvom dcéram aj tretia? Prípadne chlapec?

Nie! Dvojčatá sú to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Ale asi mi stačia.

Dominika Nestarcová v časoch aktívnej kariéry. Foto: ARCHÍV DOMINIKY NESTARCOVEJ
Dominika Nestarcová Dominika Nestarcová v časoch aktívnej kariéry.

Popri starostlivosti o svoje deti zvládate aj prácu s ďalšími – intelektuálne znevýhodnenými. V čom je najnáročnejšia?

V prvom rade treba povedať, že najviac práce s nimi majú rodičia, tréneri, učitelia. Tí všetci sú s týmito deťmi každý deň. My v Špeciálnych olympiádach sa staráme o to, aby sme im vyplnili voľný čas športom. Pripravujeme im súťaže, robíme workshopy pre rodičov či trénerov. Zabezpečujeme im športové pomôcky. Zviditeľňujeme ich prostredníctvom kampaní a upozorňujeme na potrebu inklúzie.

Do kontaktu však s nimi prichádzate pravidelne.

Samozrejme, organizujeme pre nich majstrovstvá Slovenska v osemnástich športoch. Vychádza to na dve podujatia do mesiaca. Hoci v tejto dobe to nie je také ľahké. Robíme však, čo sa dá.

Ruku na srdce. Mali ste pred touto prácou na začiatku rešpekt?

Ani nie. Asi preto, že som nevedela, do čoho idem. Rýchlo som však zistila, že títo ľudia ma nabíjajú ohromnou energiou. Sú bezprostrední, akoby nemali žiadny filter. No majú o to väčšie srdce. Navyše, dá sa s nimi debatovať úplne bežne, privedú človeka k normálnosti.

Keď som s nimi, prestávam riešiť banality, nepodstatné veci. Samozrejme, máme aj športovcov s viacnásobným znevýhodnením. Pri nich mnou lomcujú emócie podstatne silnejšie ako pri deťoch s Downovým syndrómom či autizmom. Na začiatku sa mi stávalo, že som sa na súťažiach musela nadýchnuť, aby som sa nerozplakala.

Čo je hlavným cieľom organizácie Špeciálne olympiády?

Inklúzia. Veľa sa o nej hovorí, no málokto reálne vie, čo znamená. Snažíme sa o ňu predovšetkým cez unifikovaný šport, v ktorom spájame športovcov s intelektuálnym znevýhodnením so športovcami bez znevýhodnenia. To je náš hlavný nástroj. Inklúziou je však napríklad aj tento rozhovor, vďaka ktorému sa ľudia viac dozvedia o problematike.

Majú zdraví športovci záujem súťažiť po boku znevýhodnených?

Nie je problém takých nájsť. Najnáročnejšie však je, že nám chýbajú krúžky, športové kluby, kde by sme spájali športovcov s intelektuálnym znevýhodnením so športovcami bez znevýhodnenia. Máme však stolnotenisové, triatlonové, plavecké či volejbalové kluby, ktoré idú všetkým príkladom. V nich trénujú všetci športovci spolu. V globále to však zatiaľ nefunguje.

Je to spôsobené aj tým, že mnohí sa dívajú na intelektuálne znevýhodnených cez prsty?

Určite. Bežne sa stane, že keď príde takéto dieťa na ihrisko, matky zoberú svoje ratolesti a poberú sa radšej preč. Ako keby išlo o nákazlivú chorobu. Pritom treba len vedieť, ako s intelektuálne znevýhodneným dieťaťom komunikovať. Je rozdiel, či má Downov syndróm, alebo autizmus. Pri autistovi sa môže totiž stať, že keď mu vezmete hračku, chytí záchvat a druhému dieťaťu ublíži. Niektorí ľudia si neuvedomujú, že to nie je vec zlej výchovy, ale ide o vrodený problém. Môžeme to zmeniť najmä prístupom a informovanosťou.

Dominika Nestarcová intelektuálne... Foto: ARCHÍV DOMINIKY NESTARCOVEJ
Dominika Nestarcová Dominika Nestarcová intelektuálne znevýhodnenými športovcami.

Cieľom každého športovca je úspech, víťazstvo. Túžia po ňom rovnako aj tieto deti?

Možno dokonca ešte viac. V Špeciálnych olympiádach máme slogan – Svet vidíme inak, ale túžbu víťaziť máme rovnakú. Ten najlepšie všetko vystihuje. Naši športovci sa inak dívajú na veci, ale majú v sebe ohromnú túžbu po víťazení. Keď dobehnú, doplávajú, vrhnú guľou, prejavia neskutočnú radosť. Vtedy si poviem, že takto som sa ja hádam nikdy netešila. A to som emócie vedela na ihrisku prejaviť.

Ako je to s ich disciplínou?

Uvediem príklad. Po súťažiach im robíme diskotéky – do ôsmej, deviatej večer. Bavia sa, tancujú. V momente, keď im povieme, že končíme, nikto neprotestuje. Každý sa poberie spať. Pravidlá dodržiavajú na sto percent. Niekedy až príliš. Raz sme mali prednášku o zdravom stravovaní. Počas nej zaznelo aj to, že športovci by mali vypiť päť veľkých pohárov vody – za celý deň. Jedno z našich detí to pochopilo inak a tých päť pohárov do seba nalialo naraz – hneď pred raňajkami.

Čo máte na práci so športovcami s inakosťou najradšej?

My sa správame väčšinou tak, ako by sme sa mali. Zvažujeme, čo je správne. Títo ľudia to neriešia, nemajú hranice. Hoci občas im ich treba stanoviť. Takéto skúsenosti ma naučili mnoho aj pri výchove vlastných detí. Teší ma, že Rebeka s Barborkou s týmto všetkým vyrastajú, keďže ich beriem so sebou na naše podujatia.

Ako reagujú na intelektuálne znevýhodnené deti?

Boli sme spolu na súťaži viacnásobne intelektuálne znevýhodnených. Jeden chlapček, Marcel, ukladal krúžky na penové valce. Mal asi desať rokov. Snažil sa, čo to šlo, no, samozrejme, nebolo to pre neho jednoduché. Rebeka s Barborkou sa na neho dívali a akoby zistili, že niečo nie je v poriadku. Vzali do rúk krúžky a začali mu ich podávať. Od šťastia a dojatia som mala slzy na krajíčku.

Dominika Nestarcová

Rodáčka z Pezinka začínala s klasickým, šestkovým volejbalom. Okúsila aj slovenskú extraligu. Od roku 2009 tvorila pár s Natáliou Dubovcovou a spolu sa prepracovali medzi európsku špičku v plážovom volejbale. Spolu dosiahli niekoľko úspechov na grandslamoch, na majstrovstvách sveta 2013 obsadili deviatu priečku. Po tom, čo im unikla miestenka na olympijské hry v Riu de Janeiro 2016, ukončila Nestarcová kariéru. Momentálne pracuje pre Špeciálne olympiády Slovensko, kde sa venuje podpore športovcov s intelektuálnym znevýhodnením. Začiatkom júna by sa chcela uchádzať o post prezidentky tejto organizácie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #Špeciálne olympiády Slovensko #plážový volejbal #Dominika Nestarcová