Foto: TASR, Lukáš Grinaj
„V oboch zápasoch musíme siahnuť na dno svojich síl,“ upozorňuje podkošová opora Ivana Jakubcová (26).
Aká nálada vládne v tíme pred kľúčovým dvojzápasom?
Makáme na tréningoch a zodpovedne sa pripravujeme. Nálada je dobrá a bojovná. V žiadnom prípade nebudeme kalkulovať, chceme dve víťazstvá. Máme jasný cieľ.
Je výhoda, že bublinový turnaj sa uskutoční v domácich podmienkach?
Určite áno. Halu v Piešťanoch dôverne poznáme. Sú tu ľudia, ktorí vypomáhajú v bubline – pre nás známe tváre. Máme vytvorené najlepšie podmienky na to, aby sme uspeli.
Aké nariadenia vládnu v bubline?
Všetko sa dôsledne kontroluje. Máme tridsať minút na jedlo, pri stole môžeme sedieť maximálne dve. Všade nosíme rúška, dezinfikujeme si ruky. Nemôžeme opúšťať izby s výnimkou stravovania a návštevy spoločenskej izby, kde tiež musíme sedieť v rozostupoch a stretávať sa len v obmedzenom počte. Všetky máme rady Piešťany, chodiť na prechádzky či na kávu, ale to si teraz musíme odoprieť.
Je odlúčenie ťažšie na psychiku viac pre ženy ako pre mužov, keďže nežné pohlavie častejšie vyhľadáva sociálny kontakt?
Nemyslím si, že je to pre ženy ťažšie, ale samozrejme to neviem úplne porovnať. Ale aj napriek obmedzeniam sa dokážeme porozprávať a podporovať sa. Na nariadenia sme už zvyknuté.
Po kariére sa plánujete venovať športovej psychológii. Využijete aj poznatky z aktuálneho korona obdobia?
Verím, že áno. Ja a takisto veľa ľudí na celom svete počas pandémie zistilo veci, ktoré predtým nevedeli a na ktorých musia pracovať. Človeku v izolácii často nezostalo nič iné, ako sedieť len s vlastnými myšlienkami. Prinútilo nás to pracovať s nimi, učiť sa zvládať stres z neznámeho a žiť viac v prítomnom momente. Športovci dlho netrénovali, potom sa museli vracať do procesu. Vnímam, že viacerí s tým mali problém.
Museli sme si zvyknúť hrať bez divákov, čo je veľký zásah do športu. Na začiatku sme si pred prázdnymi tribúnami pripadali ako na tréningu. Chýbal adrenalín a energia, ktoré vám dávajú diváci. Celý svet zažíva veci, na ktoré sme neboli pripravení. Robíme však všetko pre to, aby sme sa prispôsobili, naďalej sa zlepšovali a podávali výkony na najvyššej úrovni.
Čo by mali ľudia robiť, aby zostali v tejto dobe mentálne zdraví?
Mne pomáha meditácia – byť prítomná v momente, dýchať a vnímať, čo sa deje v mojom tele. V súčasnej dobe nám môže prísť do mysle veľa strachu či obáv, stále počúvame čísla o nakazených či mŕtvych. Ľudia cítia neistotu, nevedia, čomu majú veriť.
Potrebujeme viac žiť v danom momente – tu a teraz. Tento postoj mi pomáha na ihrisku i mimo neho. Taktiež sa sústreďujem na vďačnosť – nesťažovať sa na to, čo teraz nemáme, ale byť vďačná za všetko, čo ma aj práve toto obdobie naučilo.
Ako ste zatiaľ spokojná s klubovou sezónou? Môže Lucca ešte postúpiť do play off?
Máme za sebou náročné obdobie. Tím bol vystavaný tak, aby sme boli silným súperom pre každé družstvo v lige. Avšak zasiahli nás neočakávané udalosti. Jedna z amerických legionárok počas karantény svojvoľne opustila klub. Nikomu nič nepovedala a odcestovala do zámoria. Hráčka, ktorá mala patriť medzi opory, jednoducho zmizla. Mesiac sme boli bez nej, čo v Taliansku urobí veľa, pretože kluby majú povolené len tri legionárky v tíme.
V decembri prišlo ďalšie neočakávané rozhodnutie, keď naša kapitánka opustila družstvo. Museli sme sa naučiť hrať bez nej. Aj u nás sa vyskytli pozitívne testy na koronu, takmer mesiac sme nehrali. Presunuli nám množstvo zápasov a teraz nám z nich chýbajú body. Sú to stretnutia so súpermi, ktorých by sme mali zdolať. Verím, že bodovú stratu v tabuľke doženieme a zabojujeme o play off.
Ako ste spokojná s individuálnymi výkonmi?
Aj napriek ťažkostiam tejto sezóny som rada, že som ostala. S minulou sezónou som bola celkovo spokojná, mala som určite aj nejaké výkonnostné výkyvy. Ale v klube boli spokojní, tréner vo mne našiel dôveru a zavolal ma späť aj pre nový ročník. Pravda je, že sa na svojej pozícii cítim oveľa komfortnejšie. Zároveň sa snažím pracovať na tom, aby bola zo mňa lepšia klasická pivotka (pozícia číslo 5, pozn.), keďže som oficiálne štvorka.
Chcem rozšíriť svoju hru a byť viac dominantná pod košom. V tomto smere myslím nielen na klub, ale aj na reprezentáciu, keďže klasické pivotky nám chýbajú. Verím, že táto snaha rozšíriť moju hru mi v budúcnosti pomôže aj v kluboch a v reprezentácii.
Taliansko bolo prvou európskou destináciou, ktorú zasiahla korona. Ako sa zmenil život v krajine za uplynulých desať mesiacov?
V klube máme prísne podmienky, vedenie nás nechce púšťať medzi ľudí. Ale celkovo sú opatrenia v porovnaní so Slovenskom oveľa miernejšie. Takmer všetky obchody sú otvorené, žiadny lockdown. Krajina je podľa epidemiologickej situácie rozdelená na červené, oranžové a žlté regióny. Nariadenia sa v zónach menia každý týždeň.
Čo najviac z bežného života chýba vám?
Jednoznačne cestovanie. Po každej sezóne som zvyknutá chodiť do USA, kde som predtým študovala a hrávala. Navštívim kamarátov, ktorých som za tie roky získala. Plus, mimo sezóny robím aj modeling, kde tiež veľa cestujem. Verím, že počas nadchádzajúceho leta sa už bude dať pohybovať slobodnejšie.
Je náročnejšie trénovať basketbal alebo robiť modeling?
Určite prvá možnosť. Ponuky na modeling som dlho odmietala. Prvýkrát som ju prijala pred pár rokmi od agentúry pre najvyššie modelky na svete, tie musia byť vysoké minimálne 192 cm (Ivana Jakubcová meria 198 cm, pozn.). Veľmi sa mi páčila myšlienka propagácie „vysokej“ krásy.
Keď som vyrastala, nevidela som vysoké ženy, ktoré by boli sebavedomé a nehanbili sa za nadpriemernú výšku. Ak by som to mohla zmeniť v prospech mladých vysokých dievčat, ktoré vo svete hľadajú ženy, ktoré vyzerajú inak ako typický prototyp krásy, bola by som rada. Fyzická krása má mnoho podôb.
Slovenky všeobecne patria medzi najkrajšie ženy na svete, Taliani sú zase veľkí mačovia. Koľko ponúk na sobáš ste dostali?
Zatiaľ ani jednu (úsmev). Taliani radi dvoria, snažia sa komunikovať, cítiť od nich záujem, ale mám to pod kontrolou.
Vyhovuje vám taliansky naturel?
Taliansko som si veľmi obľúbila. Žijem v Toskánsku, ktoré je skutočne krásne. Aj ľudia sú veľmi príjemní. Niekedy je až vtipné, ako vášnivo sa medzi sebou rozprávajú. Mne to často znie ako hádka, ale pre nich je to bežná komunikácia.
Veľa debatujeme s domácimi spoluhráčkami, máme veľmi dobré vzťahy. Skúšam tamojšie jedlá, ochutnávam, varím. Snažím sa čo najhlbšie ponoriť do talianskej kultúry a naučiť sa o nej čo najviac.