Jeho dedo Anton bol vynikajúci futbalový brankár VSS Košice a z OH 1964 si priviezol striebro. Otec Ľubomír Švajlen (56) už patrí medzi legendy slovenskej hádzanej.
V československom drese dva razy štartoval na MS a dva razy na OH, pričom v Soule 1988 sa podieľal na 6. mieste.
Trojnásobný najlepší hádzanár Slovenska žije už dvadsať rokov vo Švajčiarsku, kde najskôr hral v drese Grasshoppersu Zürich a neskôr sa stal aj jedným z trénerom národnému tímu.
Na šampionáte v Egypte obhájili titul Dáni. Zaslúžene?
Finále bolo od začiatku až do konca napínavé a kvalitné. Stále hovorím, že brankár v hádzanej rozhoduje zápas, to platilo aj vo finále. Dáni majú silný kolektív, z ktorého vytŕčajú individuality, ktoré vedia vývoj preklopiť na svoju stranu. Majú dobrú obranu i brankára, v útoku sú disciplinovaní a konečne po dlhých rokoch našli aj skvelého ľaváka. A nesmieme zabudnúť na trénera, ktorý vie pripraviť tím na všetky súperove varianty.
Ako sa vám pozdávala úroveň turnaja?
V porovnaní s obdobím, keď som hrával, nároky stúpli. Sledujem to aj v klube, to čo musia zvládať súčasní hráči, s tým by sme mali my problémy. Treba viac makať a byť lepšie fyzicky pripravený. Hra je dynamickejšia a rýchlejšia. Útoky sa striedajú hore-dolu, zavše nestačia v televíznom prenose robiť ani opakované zábery, lebo už padne gól na druhej strane. V minulosti stačilo mať šesť-sedem špičkových hráčov, dnes ich musí mať každý šestnásť, inak na svetovej úrovni nemá šancu. Ak ich má, hádzaná je pre diváka príťažlivá.
Kto vás najviac zaujal okrem finalistov?
Maďari, všímal som si ich viac aj preto, lebo kým som prišiel do Švajčiarska, prežil som kariéru v ČH Bratislava a potom šesť rokov v Maďarsku. Hrali sofistikovanú hádzanú, majú dobre pripravených hráčov. Je to mix typickej maďarskej a španielskej hádzanej. Tradičnú tvrdosť, húževnatosť spojili s ľahkosťou. Ich hra má hlavu i pätu. Trochu som dúfal, že si zahrajú aj o medailu.
Ovplyvnila situácia s koronavírusom kvalitu zápasov?
Určite nie. V najsilnejších hádzanárskych krajinách sa hrala najvyššia súťaž až do začiatku šampionátu. Mohlo sa iba stať, že niektorým účastníkom chýbal nejaký hráč, ktorého vyradili zdravotné problémy, nenastúpili v úplne kompletnom zložení.
Foto: SITA/AP, Anne-Christine Poujoulat
Na MS sa predstavili aj Švajčiari. A podávali dobré výkony, hoci cestovali do dejiska na poslednú chvíľu ako náhradník…
V Egypte nemohli štartovať Česi a ani Američania, vyradil ich covid, Švajčiari boli druhými náhradníkmi. V utorok večer dostali pokyn, aby si v stredu urobili testy a vo štvrtok už leteli na šampionát. V ten istý deň ich čakal prvý zápas. Pred ním ich ešte raz testovali a potom vždy pred každým ďalším. V dejisku vládli prísne opatrenia, tímy poznali len dve miesta – hotel a halu. Existovali tam v absolútnej bubline. So súpermi sa stretli len v hale. Švajčiari odohrali solídne zápasy, bojovali o postup do vyraďovacej časti. Výborný výkon podali s Francúzmi.
Nechýbala im dlhodobejšia príprava?
Niekedy sa stane, že keď je príprava dlhá, hráči viac pociťujú napätie i nervozitu. Teraz neboli pod takým tlakom, všetko sa zbehlo rýchlo a nezostal im čas sa znervózňovať. Na MS nemali čo stratiť. Kvalita im nechýba, vyšiel im prvý zápas s Rakúskom a už to išlo. Ich výkony mali doma pozitívny ohlas. Pre švajčiarsku hádzanú je to dobré. Dá sa očakávať, že sa v najbližšom čase vyhne finančným problémom.
Medzi opory patril aj váš syn Michal. Boli ste spokojný s jeho výkonmi?
Bol veľmi platný hráč obrany. Kedysi hrával na poste spojky, ale zranil si koleno, podstúpil viac operácií. Trošku ho to obmedzovalo v pohybe, preto ho začali viac využívať na pivote a to mu aj prischlo. Pôsobí vo Winterthure, už je tridsiatnik a pomaly uvažuje o konci kariéry, lebo koleno ho stále trápi. Teraz si dokončuje vysokú školu a má šancu pokračovať v hádzanej ako tréner.
Vy ste vysoký 196 cm. Dorástol tiež na vašu výšku?
Má ju presne rovnakú ako ja.
Venuje sa aj dcéra Alexandra hádzanej?
Venovala sa viacerým športom, karate, basketbalu, aj hádzanej. Chýbal jej väčší záujem, vzťah. Je mladšia ako Michal, začala študovať na vysokej škole, tomu dala prednosť.
Čo vy? Pôsobíte stále v hádzanej?
Som trénerom brankárov i brankárok v St. Gallene. Z Zürichu, kde bývame, to je hodinka cesty autom. Ale to ma neživí.
A čo vás živí?
Pracujem v mestskej správe športových zariadení a spolu s kolegom máme na starosti tri haly v Zürichu. Staráme sa o ich údržbu, prenajímame ich, koordinujeme v nich program, v jednej z nich sa hrali aj zápasy Ligy majstrov.
Nechceli ste pokračovať v práci na zväze ako tréner brankárov reprezentácie?
To bolo zložitejšie. Skončil tréner, s ktorým som úzko spolupracoval. Nebol som ani dovtedy profesionálny tréner. Keď mala reprezentácia akciu, bral som si dovolenku. Postupne sa zvyšovali nároky, chceli, aby som trénoval ešte viac. Už som nebol ochotný obetovať toľko času z môjho voľna, to už nešlo.
Foto: TASR, Milan Kapusta
Ste spokojný? Žije sa vo Švajčiarsku ľahšie ako na Slovensku?
Ťažko sa porovnáva, ale vždy je dôležité, čo človek urobí, aby sa mu lepšie žilo. Sociálne istoty a podmienky sú na vyššej úrovni vo Švajčiarsku. Už som tu dlho, nesťažujem sa, zvykol som si. Na Slovensku mám už len rodičov. Kamaráti sa pomaly blížia k dôchodkovému veku…
Máte už švajčiarske občianstvo?
Nie, na bežný život ho nepotrebujem. Možno v prvých rokoch som trochu pociťoval, že som cudzinec. Teraz už nie. Vždy je dôležité, aby človek odviedol dobrý výkon, prácu, potom je všetko v poriadku. Ale tak je to asi všade. Aj na Slovensku. Keď si dobrý, je jedno, kde žiješ.
Ako často sa dostanete na Slovensko?
Pandémia negatívne zasiahla aj do cestovania. Chcel som navštíviť rodičov aj túto zimu, ale to nevyšlo. Naposledy sa mi podarilo prísť na Slovensko vlani v lete, keď bola trochu lepšia situácia s koronavírusom. Teraz sa všetko často mení, nie je jasné, či sa dohrá sezóna, či ju napokon neskrátia. Sme stále testovaní a musíme sa prispôsobovať situácii.
O necelý rok sa budú hrať na Slovensku zápasy ME. Chystáte sa na šampionát?
Samozrejme, ale korona ovplyvňuje naše plány. Takže uvidíme.
Švajlen: Slávnejší je otec
Kto je slávnejší brankár: Anton Švajlen či syn Ľubomír? „V Košiciach bezkonkurenčne otec. Futbal je populárnejší. Otec bol dlho jasná jednička v silnom tíme VSS, dával dokonca góly, lebo kopal penalty. Štartoval som na dvoch olympiádach, otec len na jednej, ale priviezol si z Tokia striebro. Takže je aj úspešnejší,“ usmieva sa Ľubo. Z OH 1988 má „len“ šieste miesto. Ale ČSSR mohla hrať vo finále. Rozhodol jeden gól v zápase s Kórejčanmi. „Súper hádzal loptu z autu priamo pred našu bránku, faulovali sme v poslednej sekunde. Rozhodovia nariadili sedmičku a Kórea ju po uplynutí času premenila. Keby sme vyhrali my, nastúpime vo finále, v prípade remízy hráme o bronz, ale takto sme bojovali o 5. miesto,“ spomína na veľký okamih kariéry Ľubomír Švajlen