Jej rýchla ľavačka bola postrachom brankárok a 1557 reprezentačných gólov svetový rekord. V lige ich dala vyše 2500. Hádzanárska legenda Mária Ďurišinová dnes oslavuje šesťdesiatku.
Ešte vás stále drží tipovanie?
Stále. Z recesie. Práve som vložila desať centov a vyhrala 210 eur. Na tikete som mala osem tipov. Z tenisu, futbalu, ale k dobrému kurzu mi pomohla najmä basketbalová remíza.
Znamená to, že máte dobrý prehľad v športe?
Vôbec nie. Pozerám si kurzy a vyberám si zápasy intuitívne. Šport príliš nesledujem. Prispelo k tomu aj obdobie koronavírusu, nič sa nehralo a ja príliš neobľubujem záznamy pre pamätníkov. Sem-tam si pozriem nejaké zaujímavé momenty z tenisu, alebo pekné futbalové góly. Ale prehľad už nemám.
Ale kto bol posledný majster v ženskej hádzanej, to asi viete…
(chvíľu váhania) Michalovce… Aj v hádzanej by ste ma ľahko na niečom nachytali. Dostávam pozvánky a občas sa vyberiem na nejaké stretnutie. Minule sa ma pýtali, koho teraz považujem za najväčší talent. Vybavila som si jedno šikovné krídlo, ale na meno som si za svet nespomenula.
Vo vašej ére bola hádzaná veľmi populárna, patrili ste medzi športové hviezdy, na úrovni špičkových futbalistov či hokejistov. Kde sa táto popularita vyparila?
Nemáme kluby, nemáme hádzanárky. Šport je na periférii záujmu politikov, ale akoby si ani rodičia neuvedomovali jeho význam pre ich ratolesti. Keď som prišla z Trebišova do Bratislavy, bolo tu päť možno šesť špičkových tímov, väčšina vo federálnej lige. Dnes nie je žiaden silnejší. Je to dôsledok, kam sa slovenský šport dostal. Bola som sama na seba nahnevaná, že keď som pôsobila na ministerstve školstva ako generálna riaditeľka sekcie športu, nepodarilo sa mi viaceré veci presadiť.
Čo vás najviac mrzelo?
Mala som veľkú ambíciu, aby sme schválili zákon o športe. Bol pripravený, dostal sa aj do legislatívnej rady, ale nepresadili sme ho. Chcela som zaviesť štatút profesionálneho športovca, poriadok v dotáciách… V tom čase zrušili aj štátny fond telesnej kultúry, do ktorého malo ísť 0,5 percenta z lotérií, čo sa nikdy nenaplnilo. Vo funkciách boli roky tí istí ľudia a starali sa najmä o svoje záujmy. Bola som individuálnou členkou Slovenského olympijského výboru a preto som sa členstva vzdala. Trápilo ma, že rozdeľovanie peňazí bolo netransparentné, neprehľadné. Športovec bol kdesi na poslednom mieste.
Myslíte si, že sa odvtedy situácia zlepšila?
Nerobím si ilúzie, ale som rada, že zákon o športe konečne existuje. Nemyslím si, že je bohvieako kvalitný, má možno tisíc chýb, ale dôležité je, že máme aspoň čosi. Šport dostal strechu, existuje nejaký systém, máme na čom stavať. Veľa ľudí nadáva roky na parlament, ale poslanci si sami hlasy nedali. Zvolili si ich ľudia a či je parlament dobrý alebo zlý, to je odraz spoločnosti. Tak je to aj v športe a s jeho funkcionármi.
Z verejného života ste sa pred pätnástimi rokmi stiahli. Prečo?
Nie som nahnevaná, ani zatrpknutá, nemám to v povahe. Držím súčasným funkcionárom palce. Odišla som, lebo som už bola unavená a nemala motiváciu. A nenašla som podporu, akú by som potrebovala, aby som niečo presadila a možno zmenila. Opäť som si potvrdila, čo som roky poznala zo športu. Aj ako hádzanárka som dosiahla všetky úspechy len a len vďaka kolektívu. Jeden človek, akokoľvek nadaný a skúsený, nič nezmôže. Musí mať silný tím.
Československý patril do svetovej špičky. Zahrali ste si vo finále MS 1986, ale štartovali ste len na jednej olympiáde, ktorá tímu nevyšla. Mohli ste v kariére dosiahnuť viac?
Mohla som cestovať už do Moskvy 1980, ale zranila som sa. O štyri roky sme do Los Angeles nešli, namiesto toho sme hrali na turnaji Družba.
Boli ste rozladené, že vám olympiáda unikla?
Vtedy som to tak neprežívala. Bola som mladá, mala som pred sebou ešte veľa hádzanárskych sezón. Do špičky patrili tímy zo socialistických krajín a tie sa v Los Angeles nepredstavili. Turnaj Družba bol lepšie obsadený ako olympijský. Skončili sme druhé a tešila som sa z toho. Ale je pravda, že už vtedy sme mali dobrý tím a bojkot nás pripravil o úspech aj na olympiáde. Najsilnejšie sme však boli o štyri roky v Soule.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Skončili ste piate, čo by bol dnes fantastický výsledok. Ale vy ste odchádzali smutné…
Nechcem preháňať, ale stále si myslím, že sme mali aj na zlato. Rozhodli dve veci: naša prvá i posledná prehra v úvode turnaja a potom nezmyselné pravidlo o 25 percentách. Začali sme s Južnou Kóreou a tréner Zerzáň nechal mňa i niektoré opory na lavičke. Keď sme prehrávali už 2:10, sama som sa z nej zdvihla a požiadala som ho, aby som mohla ísť hrať. Nenamietal. Náskok súperiek sme znížili, ale zápas už sme neotočili.
Vysvetlil vám tréner, prečo ste nehrali od začiatku?
Potom sme ešte spolupracovali, hrala som aj v Ľubľane, ktorú viedol, hovorili sme o tom aspoň desaťkrát. Vždy mi podal iné vysvetlenie. Že mi ázijská hádzaná nesedela, že ma súperky mali dokonale prečítanú, že chcel niečím prekvapiť… Na tomto olympijskom turnaji platilo, že zápasy s tímom, ktorý nezíska v tabuľke 25 percent bodov, sa odrátajú a vznikne nová tabuľka. My sme riadnu skupinu vyhrali, ale doplatili sme na excelentný výkon s USA.
Američanky v silnej skupine nezískali ani bod…
Mali dobrý tím, ale my sme ich rozstrieľali o neuveriteľných 14 gólov, Juhoslávia ich zdolala o jediný. Keď sa zápasy s USA odrátali, mali sme horšie skóre… Pritom Juhosláviu, ktorá obhajovala zlato, sme po výbornom výkone zdolali o štyri góly. Potrebovali sme však víťazstvo o päť. Ešte minútu pred koncom sme o päť viedli, ale v posledných sekundách sme inkasovali. Čo sa potom dialo, to som nikdy v živote nezažila.
Čo sa dialo?
Spustili sme neuveriteľný nárek. Do šatne sa pokúsil dostať tréner, ale vyhodili sme ho. Zamkli sme sa a hodinu sme rumázgali… Nepostúpili sme do štvorčlennej skupiny o medaily, v druhej sme potom všetko vysoko vyhrali, stačilo to len na piatu priečku. Táto situácia ma úplne vykoľajila a pravdupovediac trápi ma dodnes. Ešte pol roka po návrate som chodila ako bez duše.
Boli ste najlepšia strelkyňa na svete, aj v olympijskom turnaji ste dali najviac gólov. Ale nikdy ste nepatrili k silovým hráčkam, s urastenou postavou. Kde ste vzali takú skvostnú ľavačku?
To neviem, niekedy som sa sama divila. Možno to bolo tým, že odmalička som hrávala so staršími dievčatami, potom za ženy ešte ako dorastenka, musela som sa vyrovnávať s robustnými hráčkami, ktoré ma bránili. Stále som trénovala a absolvovala stovky zápasov, bola som, ako sa vraví, neuveriteľne vyhratá. V ruke som mala švih a presadzovala som sa viac rýchlosťou a šikovnosťou ako silou.
Koľko gólov ste dali najviac v jednom súťažnom zápase?
Tuším 21, ale už si nespomeniem, kedy to bolo. Ale raz som v dôležitom stretnutí premenila všetkých dvanásť sedmičiek a to bola kuriózna situácia.
V zápase s Nemkami, v ktorom sa rozhodovalo o postupe na svetový šampionát?
Áno, na šampionáte B-kategórie v Dánsku v roku 1981. Premenila som prvú, druhú, tretiu… Už som začala byť nervózna. Stále sme sa ťahali o gól, bol to nesmierne vyrovnaný zápas. Bála som sa, že s pribúdajúcimi pokusmi mi brankárka strelu zneškodní. Hádzala som sedmičky vždy rovnako – vpravo dole.
Nemky to nevedeli?
Vedeli to dobre. Tréner Hoffmann na ne kričal, ukazoval im, kam pôjde lopta, chytal sa za hlavu. Všetko som to videla a tŕpla som, kedy bude zasa sedmička. Sadla som si na kraj lavičky, krčila som sa tam, ale tréner ma očami vždy našiel. Keď som už išla na piatu, vravela som si, že ju musím hodiť inak, ale bum – zasa letela vpravo dole. Dodnes si to neviem vysvetliť, hlava dávala ruke jasný povel a ona ju nepočúvala. Na lavičke som sa triasla ako osika, ale keď som vyšla na palubovku, všetko zo mňa spadlo, tvárila som sa ako majsterka sveta. V tomto boji nervov nesmie brankárka vidieť, že sa bojíte.
Dotiahli ste to rovnako až na dvanástu sedmičku?
Dala som ich takto jedenásť. A dvanástu som strelila oblúčikom do stredu bránky. Ako Panenka v belehradskom finále. Brankárka sa hodila vpravo k žrdi…
Po odchode z politiky ste sa uplatnili v bežnom živote, využili ste aj právnické vzdelanie…
Pôsobím v Sociálnej poisťovni na oddelení úrazových rent. Kedysi som ho budovala, stala som sa jeho vedúca. Pred časom som sa tohto postu vzdala a už som len radová referentka. Som spokojná.
Pred päťdesiatkou vám diagnostikovali zákernú chorobu. Ako sa cítite?
Opýtajte sa ma v septembri, čaká ma pravidelná kontrola. Stále viac pred ňou tŕpnem, ale musím si zaklopať, z najhoršieho som sa dostala. Vyrovnávala som sa s najagresívnejšou rakovinou prsníka, po viacerých operáciách nemôžem natiahnuť moju ľavačku, ani okno ňou neumyjem. Hádzanú už nehrávam ani za staré dámy. Mám to od lekárov zakázané.