Zažil šok z ruských tankov i fotky v nemeckej tlači. Emigráciu zavrhol

11.05.2020 06:00
Štefan Kollárovits
Štefan Kollárovits. Autor: ,

Viac ako desať rokov patril do stolnotenisovej špičky nielen v Československu, ale aj v Európe. Inšpiroval ho majster sveta František Tokár a spoluhráčmi rytiera bielej loptičky, ako ho nazvali, sa stali legendárni Jaroslav Staněk, Vladimír Miko či Milan Orlowski.

V roku 1972 sa rozlúčil s vrcholovým športom, stal sa trénerom i funkcionárom a neskôr špičkovým manažérom a obchodným diplomatom. Úspešný muž Štefan Kollárovits sa dnes dožíva 75 rokov.

Zahráte si ešte stolný tenis?

Samozrejme, raz v týždni. Mám mladšieho sparingpartnera, architekta Gabriela Koczkáša. Pred mnohými rokmi som ho zaúčal do tajov krásnej hry, bol to môj zverenec.

Venuje sa mu aj niekto z rodiny?

Manželka i dcéra, obe Vierky, boli najvernejšími fanúšičkami, ale nevenovali sa mu. Ani vnuci Riško a Vladko, ani vnučka Lenka. Dcéra mala široké záujmy, jej koníčkom bola hudba. Spievala v Lúčnici, mala skupinu, s ktorou vystupovala. Stala sa úspešnou psychologičkou. Keď oslavovala štyridsiatku, pýtal som sa, aký darček by si priala. Prekvapila ma, chcela, aby som jej venoval starú rozpadávajúcu sa raketu, s ktorou som dosiahol najväčšie úspechy…

Odohrali ste kariéru s jednou raketou?

Aj keď som bol reprezentant, hral som všetky stretnutia len s jedinou raketou. Bola to pocitivá práca jedného stolára, zvykol som si na ňu. Menil som viac ako desaťročie len poťahy, v závere držala pokope aj vďaka leukoplastu.

Natrénovali ste s ňou ako prvý na svete aj váš slávny bekhendový topspin?

Dlho sa tradovalo, že topspin sa dá zahrať len forhendom. Raz som sa o tom hádal s Ernestom Demetrovičom, neskôr šéfom zväzu a popredným telovýchovným funkcionárom. Tvrdil, že je to nemožné. Tvrdohlavo som úder trénoval denne niekoľko hodín a stal sa mojou silnou zbraňou. Dnes ho už zahrá aj začiatočník.

Zažili ste nielen v športovej kariére veľa kurióznych situácií. Jedna z nich súvisí práve s narodením dcéry. Prišla na svet v období, ktoré na dlhý čas zmenilo život v Československu…

Už ako mladý hráč som sa stal členom špičkového klubu Slavia VŠ Praha. S Jardom Staněkom sme boli v lete 1968 na sústredení v športovom komplexe Fetschenhaff v Luxemburgu. Ráno 21. augusta nám búchal na dvere správca areálu a oznámil nám, že nás prepadli Rusi. Mimochodom, posol zlých správ sa volal Jean Claude Juncker, ktorý dlho stál na čele Európskej komisie. Bol to šok. V ten deň otec medzi tankami v meste viezol moju manželku do pôrodnice. Na druhý deň sa mi narodila dcéra.

Vrátili ste sa do Bratislavy?

Nie hneď. Pokračovali sme autom do Švédska na zápas proti Sölvesborgu vo finále EPM. Mal za nami pricestovať spoluhráč Emanuel Kudrnáč. Ten však zahynul pri autonehode. Zápas sme odohrali dvaja, získali päť bodov i cennú trofej. Na ceste späť som si v Nemecku kúpil noviny Frankfurter Allgemaine Zeitung, informovali o Kudrnáčovej smrti. Neveril som vlastným očiam. V čiernom rámčeku svietila moja fotografia… Kamaráti ma utešovali, že budem dlho žiť. Dcéru som prvý raz videl, keď mala šesť týždňov.

Štefan Kollárovits spoločne s prezidentom MOV...
Štefan Kollárovits spoločne s prezidentom MOV Thomasom Bachom. Autor: Archív Štefana Kollárovitsa

Neuvažovali ste v búrlivom období, že zostanete v zahraničí?

Ani na sekundu, hoci som vtedy dostal lukratívnu ponuku v Luxembursku i vo Švédsku. Doma som mal rodinu a vrátil by som sa, aj keby som vedel, že nebudem mať čo vložiť do úst.

Vyhrali ste veľa turnajov, z ME máte tri medaily. Ktorý úspech si najviac ceníte?

Držal som sa dlho v prvej desiatke najlepších európskych hráčov. Najvyššie som bol tretí a keď som končil jedenásty. Tri bronzy z ME si cením, ale ešte viac fakt, že som sa stal medzinárodným majstrom Anglicka 1970. Vo finále v Londýne ma čakal maďarský šampión István Jónyer. Bol to skvelý hráč, lepší ako ja, ale vtedy som ho zdolal. Za stavu 2:2 na sety a 20:20 v piatom som zahral dve ľahké loptičky, ktoré nezvládol. Na stupni víťazov plakal. Ani nie preto, že prišiel o finančnú výhru, mrzelo ho, že premárnil životnú šancu.

Aká vysoká bola odmena?

Prvý raz v histórii sa v stolnom tenise vyplácali peniaze. Výhra bola 400 libier. Dali mi ich na stupni víťazov v obálke a vedúci výpravy chcel, aby som mu ich dal. Odbil som ho, tvrdil som, že peniaze v nej neboli, len poukážka. Dvesto libier som získal za víťazstvo na majstrovstvách Škótska, Walesu a Írska. To boli dovedna slušné peniaze, lebo libra mala hodnotu skoro 200 korún. Zariadili sme si nový byt v Bratislave. Triumf v Londýne mi otvoril dvere aj do prestížneho Swaythling Clubu, v ktorom som sa stal neskôr riaditeľom.

Kto sú členovia tohto klubu?

Je to elitná spoločnosť stolnotenisových majstrov. Keď ma do neho Angličan Johnny Leach prijímal, bolo to pre mňa také dojemné, že mi vyhŕkli slzy.

Čím vás rozplakal?

Vychválil ma. Čo hovoril, som si nezaslúžil. Bolo to tým, že veľkí hráči vtedajšej doby mali k otvoreným majstrovstvám Anglicka neuveriteľnú úctu a pokoru. V stolnotenisovom svete to bol Wimbledon, kto tam zvíťazil, mal zaručenú doživotnú slávu. Napríklad Leach sa stal osemkrát majstrom sveta, ale tento turnaj nikdy nevyhral.

Dalo sa aj vo vašej ére na stolnom tenise zarobiť?

Niekde áno, ale nie v Československu. Niektorí stolní tenisti boli už vtedy bohatí ľudia. Pred vyše polstoročím letela simca, najlepšie auto, ktoré sa dalo u nás kúpiť, stála 51-tisíc korún. Tie som nemal, ale bavil som sa o tom so Švédom Hansom Alsérom, mojím dobrým priateľom, niekoľkonásobným majstrom sveta a Európy a bez problémov mi požičal 40-tisíc korún, ktoré som mu potom splácal. Pre neho to neboli veľké peniaze.

Po skončení kariéry ste sa stali zástupcom firmy Kapsch v Československu. Pomohol vám aj fakt, že ste boli vďaka športu v Rakúsku známou osobnosťou?

O tom, že som pracoval a stále pracujem už viac ako tridsať rokov pre Kapsch, čo je najväčšia rakúska súkromná komunikačná firma, rozhodla trochu aj náhoda, ale to je iný príbeh. Ak by neprišla, určite by sa mi naskytla iná šanca. Dôležité je, aby bol človek na ňu pripravený. Doteraz spolupracujem so štyrmi rakúskymi a jednou nemeckou spoločnosťou. Stolný tenis mi tiež pomohol, aj so zástupcom Kapschu som sa zoznámil na jednom športovom podujatí.

Štefan Kollárovits.
Štefan Kollárovits. Autor: Pravda, Ivan Majerský

Čo vám otvorilo rakúsku cestu?

Pôsobil som tam ako hráč i tréner. Trinásťkrát som vyhral majstrovstvá Viedne. To bol takisto prestížny turnaj. Na Gala Wien mi odovzdávali cenu traja kancelári – Bruno Kreisky, Franz Vranitzky i Fred Sinowatz. S Kreiskym som zažil kurióznu príhodu, ktorú som si zapamätal na celý život.

Prezradíte, o čo šlo?

Keď mi odovzdával pohár s päťdesiatimi zlatými mincami – jedna bola v hodnote tisíc šilingov – trochu mi klesla ruka. Kto neudrží bohatstvo, nezaslúži si ho, zareagoval po česky Kreisky. Pán kancelár, pokojne nejaké mince prihoďte, zvládnem to… Obaja sme sa na tom zasmiali.

Vyštudovali ste FTVŠ i VŠE. Pripravovali ste sa systematicky na život po kariére?

Dnes sú špičkoví športovci profesionáli a zarobia si na dobré živobytie. Dominika Cibulková sa nemusí spoliehať na známky z maturitného vysvedčenia. Ja však vždy veľmi zdôrazňujem význam vzdelania pre každého. Aj pre záhradníka, ktorý sadí kvety. Domnievam sa, že bez vzdelania nie je možná ani kreativita. Neznamená to, že človek musí mať tri vysoké školy, ale každý sa musí vo svojom obore vzdelávať a mať vzťah k tomu, čo robí a čo ho živí. Len tak môže byť úspešný.

Osmanagič: Štefan bol džentlmen

Štefan Kollárovits považoval za najlepšieho i najférovejšieho hráča sveta Kjella Johanssona. Slovák bojoval so Švédom o postup do semifinále ME 1972. Po tom, čo Johansson pred zápasom nevybral ani na druhý pokus loptičky, rozhodcovia súboj skrečovali, postupoval Kollárovits. Ten to odmietol, trval na zápase a podľahol 1:3. „Štefana si vážim ako hráča, ale bol mi sympatický aj ako človek. Bol to veľký džentlmen stolného tenisu,“ tvrdil legendárny kouč Juhoslávie Dušan Osmanagič, ktorého považujú za jedného z najlepších trénerov na svete.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#stolný tenis #Štefan Kollárovits
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku