Peter Kukučka (37), bývalý špílmacher úspešného družstva, od mája minulého roku vedie národný výber, ktorý čaká na návrat medzi európsku elitu. Na jeho lavičku sa posadil ako najmladší tréner.
Ako hráč ste mali veľký strach z lietania a ohrozovalo to vašu kariéru. Už ste sa ho zbavili?
Verím, že je to už za mnou.
Pomohli vám konzultácie so psychológom, o ktorých sa kedysi vravelo?
Pomohol som si sám, tento problém už neriešim ako kedysi. Mám pred každou cestou rešpekt, ale premohol som strach. Keď už sedím v lietadle, je to dobré. Ale vždy čakám, kedy konečne pristaneme (úsmev). V minulosti sa stalo, že tím niekam letel a ja som cestoval za ním sám vlakom. Do Portugalska i Ruska, ale aj inde. Neraz to trvalo aj päťdesiat hodín. To tiež nebolo nič príjemné. Uvedomujem si, že cestovanie i lietanie patrí k mojej profesii, inak by som ju nemohol vykonávať.
Aj na trénovanie reprezentácie je potrebné mať v súčasnej ére guráž. Z toho ste ako začínajúci tréner obavy a rešpekt nemali?
Pravda, je to trochu zložitejšie, ale viesť reprezentáciu krajiny, je vždy obrovská česť. Ja navyše nevidím súčasné pomery natoľko čierne. Platí, že sa nemôžeme porovnávať so situáciou, ktorá tu bola pred vyše desiatimi rokmi, ale problémy majú aj viaceré iné športy. Niečo môžeme ovplyvniť a niečo budeme musieť, žiaľ, akceptovať.
Aj vy ste ešte hrávali v tíme, ktorý patril k širšej európskej špičke. Čo sa stalo za pár rokov?
Pred viac ako desaťročím sa zišla silná generácia, ktorá sa u nás nerodí stále. Bola to trocha aj zhoda okolností. Najmä však vládla väčšia konkurencia a z nej potom vyskočili aj nadpriemerní hráči. Teraz sa ťažko získavajú deti do športu, nielen do hádzanej. My sme sa viac hýbali, nemali sme počítače a mobily. U nás hrajú deti futbal radšej na PlayStation ako vonku… Keď som bol žiak, mali sme niekoľko družstiev – áčko, béčko, céčko… Ani vtedy nevydržali všetci, ale robil sa stále výber. Teraz berieme všetkých, ktorí prídu. Zužuje sa základňa a tým aj špička. Mám obavy, že v porovnaní s minulosťou to už lepšie nebude.
Tento mesiac Slováci nezvládli hneď prvú fázu kvalifikácie MS 2021. Problémy im robili i Faerské ostrovy, zdolali ich horko-ťažko o gól…
Slovensko má registrovaných sedem tisíc hádzanárov, Faerské ostrovy dvadsaťjeden tisíc. Teda trojnásobok. Môžeme sa baviť o možnostiach výberu. Debatoval som s trénerom ich reprezentácie, vravel mi, ako sa venujú mládeži. V príprave talentov sú pred nami. Majú vybudované akadémie, pomáhajú im odborníci z Dánska. Zaviedli v tréningu novinku a učia adeptov hádzať oboma rukami, v reprezentácii už takého hráča mali, mohol hrať na ľavej i pravej spojke, obe ruky mal rovnako silné.
Tím napokon podľahol Litve a v kvalifikácii skončil… Neboli ste z toho sklamaný?
Bol a veľmi, hoci som čakal ťažké zápasy. Myslím si, že bolo v našich silách, aby sme išli ďalej. Ale urobili sme maximum a postup nám ušiel o gól. Litva odohrala nedávno vyrovnanú partiu s Portugalskom, ktoré teraz vyradilo na ME Francúzov, veľa nechýbalo a hralo by o medailu. V Litve sa momentálne zišla výnimočná generácia hráčov, je to niečo podobné ako kedysi u nás.
Európsky šampionát sa skončil uplynulú nedeľu. Tešil sa veľkej sledovanosti. Čo vás upútalo?
Videl som skoro všetky zápasy, viaceré som si vychutnal. Najmä v skupinách, keď ešte mali hráči veľa síl a predvádzali výbornú hádzanú.
Hra ktorého tímu sa vám páčila najviac?
Zaujali ma napríklad Islanďania, Portugalčania, Slovinci… Najmä severania ma inšpirovali, v mnohom sa fyzickými parametrami podobali nám, z ich hry sa dá veľa poučiť. Španieli zaslúžene obhájili titul, mali najsilnejšiu lavičku, najvyrovnanejší tím, čo rozhodlo. Vo finále mali viac síl ako Chorváti.
V čom najviac Slováci zaostávajú za najlepšími?
Aj my sa usilujeme o podobnú hádzanú, ale silnejšie tímy hrajú rýchlejšie, dynamickejšie. To musíme zvládnuť. Zvýšiť pohyb, v rýchlosti zlepšiť kvalitu prihrávky, jej presnosť, v stotine sekundy vyhodnotiť situáciu, rozhodnúť sa, či vystrelím, prihrám, ako zareagujem.
V závere kariéry ste dlhšie pôsobili vo Švajčiarsku, kde ste zostali žiť a aj pracovať v klube. Nekomplikuje vám to prácu s reprezentáciou?
V klube už nepôsobím. Trošku to komplikácia je, keby som bol na Slovensku, videl by som viac zápasov. Ale dnes to už nie je až taký problém. Slovensko je rýchlo dostupné. Ako som povedal, už lietam, za hodinu som vo Viedni.
Pomáhajú vám aj sociálne siete, internet?
To nie, na sociálnych sieťach vôbec nefungujem, som ich odporca. Používam len telefón a mail.
Prečo sa tomu bránite?
Nepotrebujem ich k môjmu životu. Mám dve malé deti, desaťročné a sedemročné, radšej trávim čas s nimi. Nechcem ani to, aby im ony prepadli.
Neuvažovali ste o trvalom návrate na Slovensko?
Kúpili sme pred troma rokmi dom, sme spokojní. Ale nič nie je definitívne. Uvidíme, ako sa rozhodneme v budúcnosti.
Na najbližšom európskom šampionáte má Slovensko ako jeho spoluorganizátor už istú účasť. Nebudú vám chýbať ostré zápasy so silnými súpermi?
So silnými súpermi sa stretneme, čaká nás Chorvátsko, Maďarsko, Španielsko… Je však pravda, že nepôjde o body, zápasom môže chýbať náboj. Príprava je vždy príprava. V reprezentácii by mal však každý hrať naplno a ja to budem vyžadovať. To, že nehráme kvalifikáciu, môže byť výhoda i nevýhoda. Verím, že to zvládneme, som optimista.
Máme dosť kvalitných hádzanárov, aby na domácom šampionáte o necelé dva roky tím nezhorel?
Samozrejme, bol by som radšej, keby sme mali raz toľko adeptov na reprezentačný dres a viac možností na výber. Ale musím akceptovať aktuálny stav, nenosím ružové okuliare. Napriek tomu verím, že dáme dokopy solídny tím, ktorý možno na špičku stačiť nebude, ale neurobí si pred domácimi fanúšikmi hanbu.