Družina kapitánky Barbory Kosekovej (24) sa rozlúčila s turnajom po osemfinálovej prehre s favorizovaným Talianskom.
„Za celý čas sme sa nestretli s jediným negatívnym komentom v súvislosti s našimi výkonmi. Fanúšikovia boli neskutoční, ich pozitívna energia nám veľmi pomohla,“ vravela šikovná nahrávačka.
Tri výhry za sebou, historický postup do osemfinále, rozlúčka s Talianskom. Prevládajú po turnaji pozitíva?
Celkovo určite môžeme byť všetci spokojní. Nikto predtým neočakával, že budeme podávať takéto dobré výkony a že nás bude podporovať také množstvo ľudí. Samozrejme, chvíľu budeme cítiť sklamanie z prehry a vypadnutia, ale po pár dňoch si uvedomíme, že prevláda spokojnosť.
Po výprasku od Rusiek ste v osemfinále nastúpili proti ďalšiemu členovi svetovej extratriedy. Ako ste si zdvihli morálku a zabudli na debakel?
Prvý deň po skončení skupinových bojov sme cítili smútok. Veľmi sme si priali Belgicko, ktoré sme poznali z prípravy a dvakrát ho aj zdolali. Určite by sme si proti nemu verili viac. Na druhej strane, tréneri nás poriadne vyhecovali. Dvaja z nich sú Taliani a chceli ukázať svetu, že sme urobili veľké penzum práce. Tak isto sme si uvedomovali, že je to posledný zápas v bratislavskej aréne – či už by sme postúpili alebo nie. Poslednýkrát prišlo do haly veľké množstvo ľudí a chceli sme sa im odvďačiť za priazeň a neskutočnú podporu, ktorú nám prinášali počas šampionátu.
Na týždeň sa vám podarilo volejbalom poblázniť celú krajinu. Ako ste to celé vnímali?
Bolo to krásne. Za celý čas sme sa nestretli s jediným negatívnym komentom v súvislosti s našimi výkonmi. Všetci boli veľmi pozitívni. Aj po zápase s Ruskom, v ktorom sme chceli podať odlišný výkon, nám nikto nehovoril nič zlé a naďalej sme cítili podporu. Fanúšikovia boli neskutoční, ich pozitívna energia nám veľmi pomohla.
Ako hodnotíte prínos trénera Marca Fenoglia smerom k mužstvu?
Poznáme sa už dva roky, čo je pomerne dlhá doba. Vieme, čo máme jeden od druhého očakávať. Nielen ja, ale aj ostatné hráčky sme na začiatku poznali podmienky, podľa akých budeme fungovať. Na jednej ani druhej strane nechýbali rešpekt a veľká snaha spolupracovať. Myslím, že súhra bola vidieť aj na palubovke, za dva roky sme sa herne posunuli o značný kus.
Ktorý zápas zostane pre vás pamätný?
Ťažko sa mi vyberá. Prvé tri stretnutia boli parádne. Zdolali sme Španielsko, Švajčiarsko a potom prišiel súboj s Bieloruskom, ktorý sme otočili z 0:2 na 3:2. Bolo jedno, či som v ňom hrala veľký počet minút alebo nie. Celá štrnástka – na ihrisku i na lavičke – úžasne spolupracovala a vtedy sme ukázali, že makáme ako tím. Veľká škoda zápasu s Nemeckom, pretože proti tomuto súperovi sme mali na viac. Chýbali nám však skúsenosti, ktoré sú na zvládnutie takýchto duelov potrebné. Najväčší zážitok bolo pre mňa osemfinále. Šanca hrať proti Taliankám prichádza tak raz za život. Navyše, nastúpiť proti jednému z najlepších družstiev na planéte v takej atmosfére, akú nám vytvorili naši fanúšikovia, je niečo, čo už zrejme nezažije žiadna z nás. Klobúk dole pred ľuďmi, čo prišli na štadión.
Trikrát dvadsať bodov proti Taliansku je výsledok, za ktorý by sa nemuseli hanbiť ani silnejšie tímy. Súhlasíte?
Áno, je to tak. Skóre bolo lepšie, ako sme očakávali. S Ruskom sme dostali poriadne na frak. Nevedeli sme sa zbaviť prehnane veľkého rešpektu pred superhviezdami súpera. Avšak proti Taliansku to už bolo iné. Hnalo nás vpred vedomie posledného zápasu pred skvelými fanúšikmi. Hlavne kvôli nim sme nechali na palubovke všetky sily.
Najskôr ďakovačka s fanúšikmi, potom oznámenie o konci reprezentačnej kariéry dvoch dievčat. Boli to silné emócie?
Ak by sme boli s divákmi ešte o chvíľu dlhšie, tak sa rozplačeme úplne všetky. To, že niektoré oznámili koniec, nebudeme brať vážne. Teraz prevládajú emócie, avšak o rok to možno bude o niečom inom. Takých prípadov už bolo. Verím, že dievčatám sa bude čo najviac dariť v klubovej sezóne a že sa opäť stretneme spolu v národnom tíme.
TV Pravda: Pozrite si ďakovačku volejbalistiek Slovenska v štýle islandských futbalistovMá tento tím pred sebou svetlú budúcnosť?
Ak budeme naďalej na sebe zodpovedne pracovať v kluboch i v reprezentácii, tak určite áno. Máme mladé družstvo, ktoré sa môže stále zlepšovať.
V reprezentácii máte na konte už viac ako 70 zápasov. V čom bol tento tím iný ako tie predošlé?
Určitá výnimočnosť je v tom, že viaceré z nás sa poznáme navzájom ešte z kadetských a juniorských výberov. Mnoho z nás nie sú iba spoluhráčky, ale aj dobré kamarátky. Aj mimo volejbal trávime spolu veľmi veľa času. Sme si blízke, nie sme len kolegyne. Dá sa povedať, že už tvoríme rodinu a to je niečo, čo si všetky ceníme najviac.
V čom bola hlavná sila vašej družiny?
Hrali sme jedna za druhú. Nemáme v tíme žiadnu hviezdu a tak sme si museli navzájom pomáhať. Až na drobné výnimky nám to išlo veľmi dobre.
Foto: SITA, Brano Bibel
Bol tento turnaj doterajším vrcholom vašej reprezentačnej kariéry?
Zúčastnila som sa na MS kadetiek či ME junioriek, ale to sa nedá porovnať. Vtedy sme hrali ešte ako deti. Na tomto turnaji boli tlak a zodpovednosť na inej úrovni. Zápasy s európskou špičkou sú veľmi náročné na psychiku. Myslím, že každú z nás to posunulo v kariére vyššie.
Cítili ste ako kapitánka zvýšený tlak na svoju osobu?
Musela som riešiť aj veci, na ktoré som predtým neboli zvyknutá. Vybavovala som lístky pre rodiny a blízkych, ale aj rozpis v práčovni. Dievčatá mi písali aj vtedy, keď niektorej z nej chýbala napríklad ponožka. Vedeli, že ak niečo potrebovali, dokázala som im to vybaviť. Tým pádom išli za mnou s každou hlúposťou (úsmev). Miestami toho bolo aj na mňa veľa, ale do budúcnosti je to neoceniteľná skúsenosť.
Kto sa stane európskym šampiónom?
Doteraz som si myslela, že Talianky, ale teraz sú pre mňa top favoritkami Srbky.