„Dávam ho na spoločnú úroveň rozhodovania semifinále mužov Brazília – Rusko (3:0) na olympijskom turnaji v Riu de Janeiro 2016 a otváracieho zápasu svetového šampionátu 2014 mužov Poľsko – Srbsko (3:0) na Národnom futbalovom štadióne vo Varšave pred takmer 62 000 divákmi,“ vraví rodák z Prievidze.
Kedy ste sa dozvedeli, že budete rozhodovať finále?
Večer pred zápasom som dostal na mobil správu.
Tušili ste, že by vás mohli nominovať?
Pred vyvrcholením bojov o medaily nás ostalo z pôvodných dvadsiatich štyroch osem, šesť z nás rozhodovalo v olympijskom turnaji pred dvoma rokmi. Keďže na semifinále ma nenominovali, dúfal som, že by ma mohli nasadiť do finále. Stalo sa, mal som z toho veľmi dobrý pocit. Vzápätí som si uvedomoval aj veľkú zodpovednosť. Od toho momentu som sa začal sústreďovať na vyvrcholenie turnaja.
Vyskytol sa vo finále nejaký dramatický moment z pohľadu rozhodovania?
Nie, nijaká krízová situácia sa nevyskytla. Najkrajšie pocity som prežíval po napínavom finále. Dovolím si tvrdiť, že aj my, rozhodcovia, sme svojím dielom prispeli k jeho špičkovej úrovni. V rozhodcovskej šatni nás privítali kolegovia potleskom. Perfect job, počúvali sme od kompetentných na našu adresu, poďakovali nám aj tréneri oboch finalistov. A keď ma vyobjímal aj Ľubor Halanda, slovenský technický delegát finále, vedel som, že je dobre.
Bolo európske finále svetového šampionátu prekvapením, alebo sa očakávalo?
Nepovažoval som ho za prekvapenie, podľa vývoja zápasov v skupinách sa aj očakávalo. Talianky vyradili Čínu, zlatý tím z olympijského Ria 2016 zdolali aj v základnej skupine – ten zápas som rozhodoval – a potom aj v semifinále. Srbky sa vlani stali majsterkami Európy, majú o niečo skúsenejšie družstvo, vo finále boli favoritky. V nadstavbovej skupine Talianky zdolali – a napokon aj vo finále, hoci prehrávali 0:1 i 1:2 na sety a ani rozhodujúci piaty nezačali najlepšie. Ale – ukázali väčšiu túžbu po víťazstve, ťažili zo svojich skúseností, sú dlhšie spolu – a majú dlhodobo výborného trénera Zorana Terziča, odvádza perfektnú prácu. Talianky veľmi dobre vzdorovali, no v tajbrejku sa dopustili pár nevynútených chýb. Srbky sa dostali na koňa – a doviezli sa do zlatého cieľa.
Srbka Tijana Boškovičová, najužitočnejšia hráčka šampionátu a Talianka Paola Egonuová, dve najväčšie hviezdy podujatia, majú 21, resp. 19 rokov. Čo ich charakterizuje?
Veľký talent a chuť hrať. Sú vynikajúco atleticky pripravené, už v mladom veku sú výrazné individuality, ktoré hrajú pre tím.
Aká pamiatka vám bude pripomínať finále? Dostali aj rozhodcovia medailu?
Nie, vo volejbale to nie je zvykom. Domáci organizátori nám zdvorilo poďakovali a vyslovili želanie, aby sme sa stretli o dva roky na olympijskom turnaji v Tokiu. Pre mňa ostane pamiatkovou spomienkou dvanásť odpískaných zápasov.
Najväčší mimovolejbalový zážitok z Japonska?
Ak si odmyslím mierne zemetrasenie, tak jazda šinkanzenom, navštívili sme olympijský komplex v Sappore. Veľa som cestoval i videl, šampionát sa konal v štyroch mestách.
Je náročnejšie rozhodovať zápasy mužov alebo žien?
Je to trošku iné. O niečo náročnejšie je pískať mužom, tam je dôležité sledovať aj správanie aktérov, hra je dynamickejšia. U žien trvá rozohrávka trochu dlhšie, no aj u nich lietajú lopty rýchlosťou sto kilometrov za hodinu. Koncentrácia musí byť maximálna u žien i mužov.
Organizácia šampionátu?
Na špičkovej úrovni, ako je to v Japonsku zaužívané. Hralo sa v krásnych halách, to isté platí o hoteloch.
Dýchla na vás v Japonsku predolympijská atmosféra Tokia 2020?
Áno, v obchodoch už dostať rôzne suveníry s olympijskými motívmi, v mestách vidieť reklamy na Tokio 2020. V Tokiu sa šampionát nehral, lebo organizátori rekonštruujú halu, v ktorej sa bude hrať olympijský turnaj.
Splníte želanie organizátorov, budete rozhodovať aj v Tokiu 2020?
Rád by som, no o nominácii rozhodne komisia rozhodcov Medzinárodnej volejbalovej federácie. Prihliada sa na kontinentálne kvóty, kvalitu rozhodovania, zastúpenie majú silné federácie. Je to tak trochu lotéria, šanca však je.