„Od basketbalu som dostal veľa životných lekcií, dal mi takmer všetko,“ tvrdí osemnásobný víťaz ankety o najlepšieho basketbalistu roka.
Prečo ste sa rozhodli skončiť?
Rozhodnutie som neurobil sám. Chcel som hrať už len za Inter, ale klub si nastavil iný koncept a pre ďalšiu sezónu omladil káder. Skrátka so mnou na Pasienkoch nepočítali. Dá sa povedať, že týmto krokom rozhodli za mňa. Spätne som im vďačný. Uľahčili mi situáciu. Keby som sa mal rozhodovať sám, neviem, neviem, kedy by som skončil.
Teraz o tom hovoríte s nadhľadom. Aké však boli prvé reakcie?
Nebolo to jednoduché, prežíval som smútok a sklamanie. Dnes sa už na to pozerám s úsmevom a nadhľadom. Nemám na Inter ťažké srdce. Aj manželka je rada, že je všetkému koniec a budem viac doma.
Potiahnuť to ešte aspoň rok niekde blízko pri Bratislave neprichádzala do úvahy?
Mal som ponuku z Levíc aj zo Svitu, ale už som sa nechcel nikam sťahovať. Počas celej kariéry som cestoval, blízki sa vždy museli presúvať so mnou a znova som im to nechcel urobiť. Rozhodol som sa radšej ostať doma a užívať si rodinu plnými dúškami. Nakoniec to dopadlo najlepšie ako mohlo. Som zdravý, päťkrát týždenne cvičím a nič ma netrápi.
Boli ste sa pozrieť na prvom zápase Interu?
V prvej štvrtine, keď chalani vyleteli na Handlovú, hrali pekný basketbal. Majú mladý tím, budú hrať tvrdo v obrane a rýchlo. Keď budú pokračovať takýmto štýlom, majú predpoklad, aby boli úspešní.
Foto: SITA, Peter Maďar
Netrpeli ste v hľadisku?
Cítil som sa v pohode. Na palubovku ma to vôbec neťahalo. Užíval som si, že môžem basketbal sledovať z iného uhla.
K trénerstvu vás to neťahá?
Ako tréner pracovať určite nebudem. Či ostanem pri basketbale aspoň nejakým iným spôsobom, ukáže čas. Mám rozbehnutý jeden projekt. Ide o youtubový športový kanál, kde by som mal robiť nejaké veci zo zákulisia basketbalu. Všetko je v procese a ukáže sa v najbližšom období. Zatiaľ si najmä užívam voľno po skončení kariéry.
Aký máte denný rytmus?
Vstávam skoro ráno okolo šiestej. Idem vyvenčiť psíka, zacvičiť si alebo zabehať. Potom už mám čas sám pre seba a blízkych. Veľa hrávam golf. Je mojou veľkou vášňou. Venujem sa mu dlho, ale mal som dosť veľké prestávky. Hendikep mám 14,5, ale nedávno som v Báči zahral ihrisko na 77, čo je super výsledok.
Bilancovali ste už kariéru?
Som si vedomý, že bola bohatá. Hral som v dobrých kluboch a boli sme úspešní. Som nesmierne cieľavedomý a sebakritický človek, takže si hovorím, že to mohlo byť aj lepšie, ale určite sa nemám za čo hanbiť.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Kedy ste sa hrou najviac bavili?
V období, keď som bol na vrchole schopností. V Galatasaray Istanbul, Trevise či roky v Nymburku. Som spokojný so všetkým, čo som počas kariéry robil. Každá sezóna mala čosi do seba, aj keď sa vyskytli aj zranenia.
Ľutujete niečo?
Každého športovca niečo mrzí. Mňa, že som nevyužil šancu ísť do letnej ligy v NBA. Volali ma zo San Antonia a neskôr aj z Dallasu. Pôsobil som však vo Francúzsku, dostali sme sa do play off a nechcel som nechať tím v štichu. Mohol som to niekedy vyskúšať, aby som zistil, či sa dostanem do ligy.
Šlo vtedy o ťažké rozhodovanie?
Ani nie. Nebolo to o peniazoch. Tie v tej dobe neboli nejaké vážne. Išlo skôr o princíp. Keď som sa upísal nejakému tímu, musel som zo seba vydať sto percent a nie nechať ho v rozhodujúcich momentoch v štichu. Chcel som naplniť kontrakt. Hneď po skončení univerzity som bol na skúške v Minnesote, ale letnú ligu som nehral.
Nehnevalo vás, že ste nedosiahli žiaden úspech s reprezentáciou?
Bolo to skôr frustrujúce. Dal som zo seba vždy maximum a snažil sa, aby tak bolo u všetkých. Robili sme, čo bolo v našich silách, no na postup na šampionát to nestačilo.
Čo vám dal basketbal?
Živobytie. Dlhodobé živobytie. Bol som veľmi spokojný, že som mohol robiť, čo ma bavilo. Basketbal ma naučil žiť v zahraničí, starať sa sám o seba a rodinu. Dostal som od neho veľa životných lekcií, dal mi takmer všetko.
Hnevali ste sa naň niekedy?
Nie. Keď som bol s niečím nespokojný, hneval som sa vždy sám na seba. Keď sa mi nedarilo, bola to vždy moja chyba. Občas som sa hneval na trénerov, občas oni na mňa. No vždy som s nimi mal dobrý vzťah. Nebol som vždy najľahšie trénovateľný hráč, ale všetci vedeli, že zo seba vydám 100 percent na každom tréningu.
Foto: SITA, Peter Maïar
Boli ste nepríjemný protihráč, ale niekedy aj spoluhráč.
Áno, súvisí to so súťaživosťou. Mám to v sebe zakódované. Buď robím veci na 100 percent, alebo ich nerobím vôbec. Zároveň potrebujem, aby to tak robili aj ostatní. Spoluhráči to vedeli a rešpektovali. Keď chcete dosiahnuť úspech, musíte tvrdo pracovať.
Fanúšikovia vášho tímu vás zbožňovali, priaznivci súperov vás nemali radi. Bolo ťažké sa s tým vyrovnať?
Takto je to všade. Fanúšikovia ostatných tímov vás nikdy nemajú radi. Možno u nás to bolo trošku zreteľnejšie, ale vždy som to vnímal ako súčasť športu. Nehnevám sa na žiadnych fanúšikov, za nič si nemusím spytovať svedomie. Pokiaľ sa do toho zamiešajú už aj veľmi silné vulgarizmy, je to nepríjemné a už na zváženie, ale bežné pokrikovanie si ani nevšimnete.
Nechýbal vám na rozlúčke brat Martin?
Samozrejme, že chýbal. Bolo by krajšie, keby bol pri týchto momentoch so mnou, ale je v Chicagu a plní si sen. Sme denno-denne v kontakte. Má roboty nad hlavu a nenudí sa.