„Na severe Európy to bolo náročné. Krátke dni a neustála tma pôsobia na človeka depresívne. Austrália je úplne iný svet. Tá mi zapasovala na prvý dojem. Veľmi rada by som sa tam vrátila. Ešte predtým však odchádzam pôsobiť do Libanonu,“ prezrádza slovenská basketbalistka Regína Palušná (29).
Ako ste sa dostali do Austrálie?
Túžila som po nej dlho. Pre hráčku z Európy, obzvlášť zo Slovenska, to nie je jednoduché. Mnohí v Austrálii ani netušia, kde Slovensko leží. Mala som šťastie, že vo Švédsku som hrala s Američankou, ktorá predtým pôsobila v Austrálii. Pomohla mi skontaktovať sa s trénerom. Jeho asistent ma poznal z minulosti, čo bolo tiež plus.
Boli ste v Mandurah spokojná?
Prišla som v štvrtine sezóny a chvíľu mi trvalo, kým som si zvykla a zohrala sa so spoluhráčkami. Hrá sa tam o čosi mäkší, ale rýchlejší basketbal. Niektoré situácie riešia úplne inak. Bolo to pre mňa spočiatku nepochopiteľné, ale prispôsobila som sa. Dva mesiace sme len prehrávali, ale v klube boli všetci trpezliví. Verili, že máme kvalitu, čo sa neskôr potvrdilo. Do play off sme postúpili zo šiesteho miesta, ale vďaka super forme sme to dotiahli až do finále.
Pôsobili v súťaži aj najlepšie austrálske hráčky?
Hlavná celoaustrálska súťaž sa hrá štyri mesiace a po jej skončení štartujú štátne. Pôsobila som v Západnej Austrálii. Najlepšie hráčky sa po skončení hlavnej súťaže rozpŕchnu do menších alebo odídu do Európy či WNBA. Majú to dobre vymyslené. Pod košom bola veľká konkurencia, samé vysoké pohyblivé hráčky, žiadne ťažkopádne a pomalé basketbalistky.
Vravíte, že by ste sa do Austrálie vrátili. Čo vás najviac uchvátilo?
Bolo tam krásne, Austrália mi učarovala ako krajina, ale v neposlednom rade ide aj o basketbal. Po rokoch som si ho opäť užívala. Všade vládne pozitívna mentalita, ľudia sa povzbudzujú, nie kritizujú za každú cenu. Všetci chodia na tréningy aj zápasy s chuťou. Veľmi som si to užívala.
Viac ako predošlé roky?
O sto percent! Už si ani nepamätám, kedy ma basketbal tak bavil. Možno v Čechách, keď som hrala za Brno, kde sme vytvorili vynikajúcu partiu. Ako mladá som sa trápila, že som niekde sama. Teraz si to už viem užiť, vychutnať si, že mám možnosť spoznať nové miesta.
Ako ste sa v Austrálii cítili?
Všetko bolo super. Legionárov umiestnia do rodiny, aby mali z Austrálie čo najviac. Dostala som sa do najlepšej možnej. Šlo o sympatický manželský pár s dvoma dcérami (12 a 15). Bývali sme v obrovskom dome priamo pri oceáne. Mali sme loď, ktorou sme jazdili po oceáne a stretávali sa tam so susedmi. Je tam nádherne. Sedíte doma a cez okno vidíte delfíny, raje a pelikány. Rovno spred domu si skočíte do vody a delfíny sú neďaleko. Raz som bola aj na výlete, kde sme vyhľadali delfíny uprostred oceánu a potápali sme sa s nimi. Nádhera. Stretla som skvelých ľudí, klokany, videla koaly a veľa cestovala.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Ako vyznie porovnanie Austrálie so Švédskom?
V Austrálii som bola počas ich zimy, ale aj vtedy tam majú 18 stupňov. Ľudia sú nepomerne veselší. Švédsko – to je depresia. Ľudia sú zachmúrení a chladní. Ani sa im nečudujem, keď majú pol roka len tmu alebo šero. Bola to moja psychicky najťažšia sezóna, ale beriem to ako ďalšiu skúsenosť. Vo Švédsku by som žiť nemohla. Aspoň, že sa nám v závere sezóny darilo, postúpili sme do semifinále. Pomohlo to, aby som na horšie veci rýchlejšie zabudla.
Počas sezóny ste neboli spokojná s úrovňou profesionalizmu vo Visby…
Oni si myslia, že všetko robia správne a profesionálne. No po rokoch skúseností z rôznych krajín viem posúdiť, že to tak nie je. Zdá sa im normálne, že na semifinále cestujete loďou a lietadlom 11 hodín a potom máte necelú hodinu na rozcvičku pred zápasom. Odohráte stretnutie a ďalších 15 hodín cestujete domov. Nefungovalo tam viacero maličkostí, napríklad ľad v rámci regenerácie po zápase. Neuznávajú ho (smiech). Pýtali sa ma, prečo si ľadujem koleno, hoci všade vo svete je to bežné. Po mnohých operáciách je pre mňa ľad prvá pomoc.
Poslúchalo vás zdravie?
Áno. Som rada, že som bola celú sezónu zdravá. Minulý rok v marci mi operovali členok a nevedela som, či ešte budem môcť hrať. Našťastie polročná rehabilitácia dopadla výborne, šlo to a tak som s Visby podpísala trojmesačnú zmluvu, aby som sa otestovala.
Foto: SITA, Ivan Fleischer
Absolvovali ste viacero vážnych operácií. Stále máte v sebe silu začínať od znova?
Teraz po operácii členka som prvý raz vážne rozmýšľala, či je koniec. Po roztrhnutom krížnom väze viete, že hoci trvá regenerácia veľmi dlho, koleno sa vráti do stavu, že môžete ďalej profesionálne športovať. Pri členku mi to však nevedeli dopredu zaručiť. Niekoľko týždňov som len ležala, nemohla som chodiť. Zvažovala som, čo so mnou bude, ale povedala som si, že to ešte raz skúsim. Dobre som urobila. Zažila som najlepší rok.
Našli ste alternatívu, čomu by ste sa mohli venovať?
Neprišla som na nič. Asi preto, že som si ešte nepripustila, že skončím s basketbalom. Telo mám zhumpľované, ale stále robím maximum, aby som mohla hrať. Keby sa mi na ihrisku nedarilo, zabalím to. No stále som platná hráčka a mám tímu čo dať. Po zápase sa cítim zväčša mizerne, ale bolesť k športu patrí.
Koncom októbra sa presuniete do Libanonu. Ako ste sa dostali k exotickému angažmánu?
Hrala som rok bez prestávky. Preto som hľadala možnosť, vďaka ktorej by som si najprv oddýchla a keď sa budem chcieť vrátiť do Austrálie, aby som stihla celú tamojšiu sezónu. V Libanone trvá súťaž len štyri a pol mesiaca a začína sa koncom októbra. Agenta som sa pýtala, či je tam bezpečne. Vravel, že sa nemusím báť. Vraj si okamžite zamilujem Bejrút. Nových miest a výziev sa nikdy nebojím. Je super, keď môžem vďaka basketbalu precestovať a spoznať svet. Stále robím, čo ma baví. Bolo by hlúpe nevyužiť to.