Málokto si basketbalom zarobí milióny. Treba myslieť aj na školu

19.09.2018 11:00

Počas najúspešnejšej éry ružomberského ženského basketbalu, ktorá vyvrcholila dvoma víťazstvami v Eurolige, vyrástol pod Čebraťom aj jeden výnimočný basketbalista.

Julian Betko v drese amerického univerzitného...
Julian Betko v drese amerického univerzitného tímu v roku 2008. Autor: SITA/AP, Darron Cummings

Nádejný rozohrávač si zahral Saportov pohár za Pezinok, získal s ním slovenský titul a neskôr bol lídrom Butler Bulldogs v univerzitnej NCAA. Jeho tím patril k najlepším v prestížnej americkej súťaži.

Zo zdravotných dôvodov sa však Julián Beťko (35) namiesto profesionálnej hráčskej kariéry vydal na trénerskú cestu. Momentálne je riaditeľ a hlavný tréner akadémie GBA v Prahe, ktorá vychováva mladých hráčov pre zámorské univerzity i európske súťaže.

V minulosti ste pracovali v známej akadémii CBA na Kanárskych ostrovoch. Ako ste sa dostali k prevádzkovaniu vlastnej akadémie?

Po absolvovaní univerzity som rok trénoval v Amerike, kde sme pracovali s hráčmi NBA a zároveň sme ráno robili podobné cvičenia s mladými hráčmi. Videl som, aký mal pre nich správny tréning obrovský vplyv a prínos. Už tam sa mi do hlavy dostala myšlienka, že by som raz takýmto spôsobom rád pomohol nášmu regiónu. Dva roky som pracoval na Kanárskych ostrovoch, kde som sa stretol s človekom, ktorý mal podobný cieľ ako ja a navyše mal k dispozícii potrebné zázemie. Mal možnosť získať na dlhodobý prenájom basketbalovú halu s ubytovňou. Preto sme akadémiu založili v Prahe.

Čo zahŕňa pôsobenie v akadémii?

Máme partnerstvá s rôznymi školami v Prahe, kde môžu chalani študovať, ale inak sme basketbalový produkt. Hráči dostávajú trikrát denne stravu, majú zabezpečené celoročné ubytovanie, tréningy, športové vybavenie, zápasovú prax a medzinárodné turnaje. Samozrejme, o našich hráčov sa staráme aj po ľudskej, osobnostnej stránke. Dozeráme na ich štúdium, rozvíjame ich jazykovo, staráme sa o nich, ak majú nejaké problémy, trebárs zdravotné a množstvo ďalších vecí.

V NCAA, kde ste pôsobili, vždy kládli dôraz aj na štúdium. Musia vaši hráči chodiť do školy?

Presne tak. Deti sa musia štyrikrát týždenne učiť. Na štúdium majú vyčlenený špeciálny čas, kedy musia navštíviť učebne, ktoré majú k dispozícii. Ak hráč nespĺňa naše požiadavky o prospechu, ktoré stanovujeme individuálne po dohode s rodičmi, tak to zasahuje do jeho možností trénovať aj hrať. Štúdium je veľmi dôležité.

Hráte nejakú ligovú súťaž alebo len turnaje?

Chodíme po turnajoch po celej Európe, raz ročne cestujeme do Ameriky a organizujeme aj vlastný veľký turnaj, kam chodia špičkové kluby. Predošlé dva roky sme absolvovali aj mládežnícku Euroligu, čo je najkvalitnejšia mládežnícka klubová súťaž v Európe. Štartuje tam len 32 pozvaných tímov. Konfrontácia je celoročná a veľmi kvalitná.

Ktoré vekové kategórie máte v akadémii?

Momentálne máme iba chlapčenskú zložku. Ide o tri vekové kategórie. Najmladší sú 15–16-roční chalani, najstarší majú 19, maximálne 20 rokov.

Pôsobia u vás aj študenti vysokých škôl?

Nie. Ak k nám príde hráč po maturite, zväčša u nás absolvuje prípravný rok buď na basketbalovú kariéru alebo na odchod do USA. Pravidlá NCAA umožňujú, aby hráč rok po maturite len trénoval a pripravoval sa na testy, aby ho mohli prijať na univerzity. Sme radi, že máme 90-percentnú úspešnosť umiestňovania hráčov po ukončení nášho programu.

To je hlavná myšlienka školy?

Tou je maximalizovať potenciál každého jednotlivca. Nie každý, kto k nám príde, bude pôsobiť v NBA alebo sa bude dlhé roky živiť basketbalom a zarobí milióny. Základ je urobiť z neho najlepšieho hráča, aký sa z neho môže stať, aby mal čo najvyššie šance sa následne niekam posunúť. Zároveň sa však snažíme z neho urobiť úspešného človeka a pripraviť ho na život. Robíme všetko poctivo a konzistentne. Ak na sebe chalani tvrdo pracujú, posúvajú sa ďalej. Buď získajú štipendium v Amerike alebo podpíšu profesionálne kontrakty v európskych kluboch.

Snažíte sa hráčom zdôrazniť dôležitosť štúdia aj na vlastnom príklade, keďže ste zo zdravotných dôvodov museli skončiť príliš skoro?

Hovoríte mi z duše. Presne toto sa snažíme deťom aj ich rodičom vysvetľovať. Vstup do akadémie je investícia do seba, svojej budúcnosti a otvorenie viacerých dverí. Preto im kontrolujeme známky a učíme sa s nimi. Považujem to za dôležité. Najmä keď sa vám do cesty postavia zranenia. Zostal som pri basketbale, lebo ho milujem, ale keby som nechcel, mohol som sa živiť biznisom a celkom dobre.

Prešiel už niektorý z vašich absolventov draftom do NBA?

Nie. Začíname len šiestu sezónu. Treba si povedať na rovinu, že dostať sa do NBA je nesmierne náročné. V našich začiatkoch sme neprilákali najtalentovanejšie deti, ktoré by mohli mať level NBA. Som však presvedčený, že raz sa draftu nášho absolventa dočkáme. Máme tu pár hráčov, ktorí na to majú potenciál. Viacero chlapcov sme však už poslali do špičkových tímov NCAA. Vždy vyberáme pre hráča to, čo mu najviac dá, nie každému pomôže, ak sa dostane hneď do NCAA. Niekto potrebuje menšie postupné kroky.

Fungujete aj ako agentská skupina?

To nie. Náš klient si okrem tréningu, stravy, ubytovania a všetkého, čo som už spomínal, platí aj marketing. Snažíme sa, aby o našich hráčoch vedeli kluby a tréneri v Európe aj v zámorí. Nefungujeme ako agentúra – že nás niekto osloví a my mu pomôžeme dostať sa do Ameriky. Tomu sa vyhýbame. Odporúčame len hráčov, ktorí absolvujú náš program a sú pripravení posunúť sa ďalej herne, individuálnymi schopnosťami, jazykovo aj mentálne.

Koľko stojí ročný pobyt v GBA? Fungujú u vás aj štipendiá?

Akadémia stojí 13 000 eur na rok, ale sú rôzne možnosti ako to nastaviť finančne tak, aby aj talentovaný hráč alebo niekto zo sociálne slabších pomerov mal možnosť sa u nás zlepšovať a trénovať. Máme za partnera jednu banku, ktorá je schopná hráčom pomôcť.

Máte v akadémii veľa slovenských hráčov?

Každý rok tu máme niekoľko chlapcov zo Slovenska. V priemere asi päť, väčšina z nich sú mládežnícki reprezentanti. Prednedávnom sme Dávida Javorského a Maroša Zelizňáka poslali do Ameriky a zase prišli noví nádejní chalani. Veľká vec sa nám podarila začiatkom septembra, keď sme do Valencie posunuli talentovaného 217 cm vysokého pivota Tomáša Pavelku.

Tréner reprezentácie do 20 rokov Ivan Kurilla povedal, že zahraničné akadémie likvidujú talentovaných hráčov. Vaša reakcia?

Priznám sa, že jeho vyjadreniu nerozumiem. Každý slovenský hráč, ktorý šiel od nás reprezentovať, patril k štatistickým lídrom tímu. Neviem, prečo niekto zhadzuje prácu druhých a viac sa k tomu ani nechcem vyjadrovať. Nechceme, aby u nás mladý chalan len hral basketbal, ale aby sa zdokonaľoval a posúval vyššie. Tak to máme nastavené a nikdy sa nesnažíme držať u nás hráčov dlhšie, keď už sú pripravení na vyšší level. Chceme, aby šli za svojimi snami.

Spomeniete si ešte niekedy na vašu dobre rozbehnutú kariéru?

Pozerám sa na to už z trénerského uhla. Cítim, že keby som bol zdravý, hral by som veľký basketbal. Občas nad tým premýšľam, no život ma naučil zaoberať sa najmä vecami, ktoré môžem ovplyvniť. Zdravie medzi ne nepatrí. Bolo by zbytočné plakať nad tým, čo som mohol dosiahnuť.

Po ročnej pauze po skončení školy ste sa ešte pokúsili o návrat na palubovky. Telo bolo proti?

Po roku trénovania v akadémii v USA som sa vrátil domov, no hneď v prvom zápase za národný tím som sa na Ukrajine zranil. Šiel som na operáciu, po rehabilitácii to skúsil v Komárne, ale po šiestich týždňoch prišlo opäť zranenie a musel som skončiť. Pokus o návrat bol viac o srdci ako reálnych možnostiach môjho tela.

Aký bol váš hlavný zdravotný problém?

Mal som obnovujúce sa zranenie chrupavky. Bezdôvodne mi sama pukla, odštiepila sa. Zrezávali mi to, čistili, ale problémy sa stále vracali. Koleno bolo natoľko poškodené, že už nemalo význam ďalej aktívne športovať.

Šlo o zdravotnú predispozíciu či chybu v tréningu?

Neviem to posúdiť, no predpokladám, že o kombináciu oboch faktorov. Ja ani rodičia sme nevedeli, ako sa starať o telo. Celé poobedia a víkendy som hrával streetball na betóne, k tomu pripočítajte nesprávne stravovanie sa a chýbajúce doplnky stravy, ale asi aj genetickú predispozíciu.

Dbáte v akadémii o to viac na tieto dôležité detaily?

Samozrejme. Povinný je pravidelný strečing, hráči robia jogu, dostávajú informácie o zdravej životospráve a chodí k nám nutričný poradca. Práve pri tejto príležitosti často používam vlastný príbeh, aby chalani vedeli, čo všetko je dôležité. Prišiel som možno o veľa basketbalových aj finančných príležitostí práve preto, že som sa nedostatočne staral o svoje telo. Mnohí mladí sa na regeneráciu pozerajú povrchne, preto je potrebné upozorňovať ich na jej dôležitosť.

Aké boli záverečné dva roky na univerzite, keď ste patrili s Butlerom medzi najlepšie univerzity v USA?

Boli to moje dva najkrajšie roky. Zahrať si v prenose celoštátnej televízie a pred 35 000 fanúšikmi v hľadisku bol neskutočný zážitok. Predtým som dve sezóny vynechal, keďže som menil univerzitu a po náročnej operácii mi regenerácia trvala až 16 mesiacov. Vedenie NCAA mi aj preto povolilo predĺžiť si univerzitnú kariéru o rok. Každoročne na jar sledujem vyvrcholenie NCAA a svojej škole fandím. Butler pravidelne patrí do top 30 alebo top 16-ky súťaže. Pri zápasoch Bulldogs cítim nostalgiu.

Mohli ste aj po problémoch s kolenami a náročnej operácii hrať stále na vrcholnej úrovni?

Bol som v základnej päťke tímu, ktorý vtedy patril medzi desať najlepších v krajine, takže to vrcholový basket bol. No už nikdy som sa necítil herne ako pred operáciou – chýbala mi predošlá rýchlosť a pohyblivosť. Som však šťastný, že som sa po vážnych problémoch ešte dostal na takú úroveň.

V Ružomberku vždy dominoval ženský basketbal. Ako ste sa k nemu dostali vy?

Naše ženy boli vtedy euroligové víťazky, ale v meste sa našiel jeden človek – Slavomír Teličák, ktorý chcel trénovať chlapcov. Plával trochu proti prúdu, ale v starších žiakoch sme získali titul majstra Slovenska. Má veľký kredit za to, kam som sa dostal. V sedemnástich som odišiel do Pezinka, kde som pôsobil pod vedením Stevana Tota a Milana Černického. Získali sme titul. Bol to skvelý zážitok, veľmi som sa v Pezinku zlepšil, lebo som mohol hrať proti mužom a nastúpil som aj v Saportovom pohári. Keď sa zranil Ristanovič alebo Weiss, hrával som viac minút – to boli úžasné okamihy. No bol som mladý, ambiciózny a túžil som dostať viac príležitostí na palubovke v ťažkých zápasoch.

Počas leta ste pomáhali v kempe Bostonu Celtics a dostali ste ponuku pracovať pri tíme NBA. Prečo ste odmietli?

V Bostone som fungoval ako jeden z trénerov v kempe pred Letnou ligou. Mal som možnosť pôsobiť v NBA tíme ako jeden z asistentov, ale z viacerých dôvodov som sa rozhodol ostať v GBA. Celtics trénuje Brad Stevens, ktorý ma pred rokmi viedol v Butleri, takže v Bostone mám veľmi dobré vzťahy. Každý rok sa stretávame a viackrát sme sa rozprávali, že by som si mohol vyskúšať prácu v tíme, preto som tam v lete išiel. Na budúci rok možno zamierim do San Antonia. V lete som sa individuálne venoval jednému hráčovi Spurs.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Julián Beťko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk