Chcel som byť dobrý všade, lúči sa legenda s desiatimi titulmi Štochl

Zahral si na troch ME a dvoch MS. Reprezentačný dres mal na sebe v 265 stretnutiach a hoci bol brankár, pripísal si deväť gólov. Richard Štochl tieto skvelé štatistiky už nevylepší. Hádzanárska legenda v 42 rokoch ukončila výnimočnú kariéru.

Už ste si zvykli, že ráno vstanete a nečakajú vás nijaké hádzanárske povinnosti?

Ešte asi nie. Zatiaľ to beriem ako dovolenku. V tomto období sme mávali zvyčajne po sezóne voľno. Len sa chystám, aby som túto zmenu zvládol…

Nemáte obavy, že s tým budete mať problém po troch desiatkach rokov?

Za dlhý čas v hádzanej som si na niektoré veci i povinnosti naozaj zvykol. Ale vrcholovému športu sa nedá venovať donekonečna. Dôchodku by som sa v ňom nedožil. Už na začiatku predchádzajúcej sezóny som si povedal, že po nej skončím, takže som sa na tento krok pripravoval.

Minulú sezónu ste pôsobili v maďarskom tíme Eger SBS Eszterházy. Čo najviac zavážilo, že ste sa rozhodli ukončiť kariéru?

Asi vek. Bol som rád, že som vydržal až doteraz. Už som nebol najmladší. Zvykol som si hrať v dobrých kluboch a stále na vysokej úrovni, a tak som sa túžil aj rozlúčiť. Nechcel som znižovať latku nárokov, je dôležité, aby si človek v správnom okamihu uvedomil, že prišiel čas odísť.

Neraz ste vraveli, že budete hrať dovtedy, kým vás bude hádzaná baviť a budete mať motiváciu. Už ste taký pocit nemali?

Dôležité je vždy aj zdravie. Mal som šťastie, že ma obchádzali vážnejšie zranenia a aj teraz sa cítim zdravotne a fyzicky dobre. Ale motiváciu som čoraz ťažšie hľadal, to musím priznať. V špičkových ligách som získaval trofeje, čoraz viac som si uvedomoval, že už sa nemám za čím naháňať a potrebujem iné priority.

S reprezentačným dresom ste sa rozlúčili vlani. Bolo náročné si aj po štyridsiatke udržiavať najvyššiu výkonnosť?

V istom zmysle áno, ale bral som to ako samozrejmosť. Vedel som, že tvrdá príprava k tomu patrí a ak chcem niečo dosiahnuť, nevyhnem sa jej. Nikdy som nehovoril, že musím ísť na tréning, vedel som, že tak to má byť. Hrával som so spoluhráčmi, ktorí boli o dvadsať rokov mladší. To je obrovský rozdiel, títo hádzanári sú už iná generácia. Inak rozmýšľajú a nie je jednoduché nájsť s nimi spoločnú cestu.

V čom je najväčší rozdiel, keď sa v jednom tíme stretne dvadsiatnik a štyridsiatnik?

Rozdiel je najmä v dobe, ktorá sa zmenila. Je iný svet, ako keď som začínal. Pokročili technológie a najmä ony ovplyvňujú mladú generáciu. V mojich prvých sezónach neboli mobily, počítače, internet. Dnes je veľa vecí, ktoré berú hádzanej mladých a talentovaných hráčov. Zmenili sa vzťahy, sú iné ako pred niekoľkými desiatkami rokov, vtedy vládol väčší rešpekt. Aj medzi mladými a staršími hráčmi. Ale súčasná mentalita mladých hráčov má aj svoje výhody.

Aké napríklad?

Mám pocit, že sa vedia lepšie vyrovnať s neúspechom, hodiť ho za hlavu, ísť ďalej. Vedia, že dnes sa niečo nepodarilo, ale už zajtra môže byť všetko inak. To je niekedy dôležité. Lepšie to zvládajú ako naša generácia. A majú aj väčšie sebavedomie. Často aj na rozdávanie, ale stane sa aj to, že keď ho majú potvrdiť, odrazu ho majú málo. Mne sa páči zdravé sebavedomie, ktoré prináša aj výsledky.

Ako vyznievalo fyzické porovnanie? Asi nebolo rovnaké trénovať v štyridsiatke a v dvadsiatke…

Vek sa nedá zastaviť, trénovať a držať krok s dvadsaťročnými chlapcami nebolo vždy jednoduché. V tridsiatke som trénoval s inou intenzitou ako v štyridsiatke. Ale po mnohých rokoch som sám najlepšie vedel, čo potrebujem.

V ktorej etape kariéry ste sa cítili na vrchole síl?

Fyzicky som sa cítil lepšie, keď som bol mladší, mal som určite lepšiu kondičku. Ale mentálne som bol každým rokom silnejší. Neustále som dozrieval. Človek musí mať vždy poriadok aj v hlave.

Viete povedať, ktorý rok bol pre vás najlepší vo vašej športovej kariére?

To neviem posúdiť. Zažil som veľa výborných rokov v špičkových kluboch. Poradie si netrúfam robiť. A vždy platilo, že na prvý, tretí, desiaty či dvadsiaty rok som sa musel vždy rovnako nadrieť. A keď to nešlo, bolo potrebné makať ešte viac, aby som to zlomil.

Čo úspechy? Existuje nejaký, na ktorý si špeciálne spomínate?

Veľmi rád sa vraciam k majstrovstvám sveta v Chorvátsku, na ktorých sme štartovali v roku 2009. Zápasy mali výnimočnú atmosféru a aj sa nám darilo, napokon sme obsadili desiate miesto. Boli sme výborná partia, ktorá chcela dosiahnuť veľký úspech a mala veľkú podporu nielen hádzanárskej verejnosti. Každý dobrý moment nás motivoval a utužoval kolektív. Bola to obrovská radosť. Výnimočný zážitok.

Na konte máte desať majstrovských titulov. Ceníte si niektorý viac ako ostatné?

Ani jeden nebol samozrejmý, hoci som ich získal v špičkových tímoch a možno sa vtedy od nás aj očakávali. Ale nijaký nebol zadarmo, preto si cením všetky.

Patrili ste medzi najlepších brankárov na svete. Zabraňovali ste gólom. Ale deväť ste ich aj strelili. Akú mali váhu?

Padli aj v náročných zápasoch, keď išlo o výsledok a body, ale nikdy nebol môj gól víťazný. Ale na jeden si špeciálne pamätám. Bolo to v kvalifikácii proti Čiernej Hore v košickej Steel Arene, v ktorej bolo osemtisíc divákov. Ocenili to. Keď plná hala tlieska brankárovi za gól, je to príjemný pocit. V hádzanej sa stane, že skóruje aj brankár. Inovované pravidlá mu teraz dávajú väčšiu šancu zapísať sa medzi strelcov. Má to o niečo jednoduchšie ako kedysi, je viac možností na skórovanie.

Pôsobili ste v ôsmich krajinách. Každá bola iná. Bolo náročné prispôsobovať sa stále novým podmienkam?

Všade som sa usiloval presadiť sa, ukázať vysokú výkonnosť, byť platným členom tímu. Keď chcete niečo veľmi dosiahnuť, dokážete sa prispôsobiť všetkému. Chcel som byť dobrý všade. Samozrejme, mentalita i podmienky v Rusku sú iné ako vo Francúzsku a tam zasa odlišné ako v Nemecku.

Zvykali ste si niekde ľahšie a rýchlejšie ako inde?

Naša mentalita je viac podobná Rusom, aj jazyk mi bol bližší, takže som sa rýchlejšie adaptoval ako vo Francúzsku. Alebo ako v Maďarsku. Keď som sa tam naučil jazyk, dosť mi to pomohlo. Mnohí sa čudovali, keď som prestúpil z Francúzska do Ruska, vymenil som príjemnú klímu pri mori za drsnejšie podmienky. Ale ja som išiel všade kvôli hádzanej, nešiel som sa nikde opaľovať, kúpať, rekreovať alebo stavať snehuliakov. Chcel som si vyskúšať niečo iné a uplatniť sa v nových podmienkach. V jednom je to všade rovnaké – musíte makať, trénovať, byť dobrý. To platí aj na Slovensku. Akurát v zahraničí ešte viac. Čaká sa, že budete o triedu lepší ako domáci. Pre mňa bolo dôležité, že som bol pevnou súčasťou tímu, nebol som v ňom nikdy tretí-štvrtý brankár či piate koleso pri voze.

Všade v cudzine ste sa naučili aj jazyk? Koľkými sa dohovoríte?

Okrem rodnej slovenčiny a blízkej češtiny ovládam päť jazykov. Angličtinu, ruštinu, slovinčinu, srbštinu, maďarčinu… Paradoxne po srbsky som sa naučil, keď som bol vo Francúzsku a Slovinsku, lebo som mal vtedy veľa srbských spoluhráčov. Dohovorím sa aj po francúzsky. Vo Francúzsku ani s cudzincami neradi hovoria inak ako po francúzsky. To súvisí s ich mentalitou. V Nemecku som bol krátko, preto jazyk neovládam dobre, ale základy poznám.

Využijete jazyky aj v bežnom živote?

Dúfam, že to teraz zúročím. Pre každého človeka je plus, keď ovláda nejaký jazyk navyše.

Už viete, čomu sa budete venovať?

Zatiaľ nie. V tomto období trochu oddychujem. Nebol by som proti, keby som využil svoje skúsenosti v hádzanej.

Čo vás viac láka – trénerská alebo manažérska práca?

Aj aj. Bavila by ma nejaká kombinácia týchto postov. Viem si predstaviť, že by som viedol prípravu brankárov. V tom sa cítim doma a mám more skúseností. Ale na post prvého trénera by som si ešte netrúfal.

Máte vysokoškolský diplom z pedagogickej fakulty. Neuvažujete o dráhe učiteľa?

Ukončil som štúdium na prešovskej univerzite, áno, viem si predstaviť, že budem učiť. Ale čo presne budem robiť, v tomto nemám ešte jasno. Niečo sa možno črtá, ale nechcem predbiehať.

Nezainteresovanému by sa zdalo, že keď Štochl končí ako hráč, ponuky z klubov sa hrnú…

Takto to nefunguje. Nijakú konkrétnu ponuku nemám.

Budete sa usilovať zaradiť do civilného života, nájsť si zamestnanie. Nie je to vo vyše 42 rokoch nevýhoda?

Samozrejme, nie je to ideálne. V čase, keď ja začínam, mnohí iní už majú dvadsaťročnú prax. Aj preto som sa rozhodol skončiť vo vrcholovom športe. Keby som sa mu venoval ďalšie dva-tri roky, bolo by to ešte ťažšie…

Veľa rokov ste sa venovali kampani – Zober loptu, nie drogy. Považujete tento problém stále za vážny a aktuálny?

Je to obrovský problém. Mladí ľudia a deti musia dostať šancu a priestor, aby sa uplatnili inak ako so striekačkami a tabletkami. Bol som rád, že ma vybrali ako známu tvár a mohol som do kampane prispieť. Už v nej teraz nefigurujem, ale stále beží, hoci v trochu inej podobe.