K príťažlivým spomienkam patrí i štipka nostalgie, najmä keď na medailové úspechy sadá prach a novšie neprichádzajú.
Aj preto je zaujímavé a neraz i inšpirujúce počúvať, ako prichádzali tie, ktoré vošli do histórie československého i slovenského ženského basketbalu.
Banskobystrický unikát
Basketbalistky banskobystrickej Slávie PF prerušili v roku 1990 v najvyššej federálnej súťaži 39-ročnú (!) nadvládu pražských družstiev Sparty a Slavie VŠ. V predchádzajúcich dvoch sezónach skončili vo finále na štíte Slavie VŠ, no tretiu finálovú sériu vyhrali 3:1 na zápasy. Prvý raz sa zo zlata pod košmi tešilo slovenské družstvo. Unikát!
„Čo malo prísť, prišlo,“ vraví s odstupom času Erika Dobrovičová-Burianová (50), jedna z kľúčových opôr Banskej Bystrice, československej a slovenskej reprezentácie.
„Motivovala nás veľká rivalita s českými súperkami. V Banskej Bystrici sa zišla silná generácia – Antalecová, Janoštinová, Vasiľková, Kalistová, Golanová, Danišková, Huťková, Slosiarová – formoval sa kvalitný tím. Premiérový titul sme získali s trénerom Tomášom Kleinom, no najväčší klubový úspech prišiel najmä vďaka tvrdej škole Tibora Vasiľka. Spomínam naňho veľmi rada. Keď som potom pôsobila v Trutnove a videla tamojší prístup, v duchu som si vravela, že by potrebovali náročného trénera ako bol on,“ naznačila jedna z vtedy najlepších podkošových hráčok v Európe.
Slovenky začali hrať prím aj v československej reprezentácii. Na olympijskom turnaji v Barcelone 1992 (6. miesto) ich v nej bolo deväť z dvanástich: Antalecová, Berková, Bieliková, Burianová, Hiráková, Chamajová, Chupíková, Janoštinová, Rázgová.
Aj vďaka tomuto počtu i umnej diplomatickej aktivite pripadlo nástupníctvo po rozdelení Československa v ženskej zložke basketbalistkám Slovenska. V premiére na majstrovstvách Európy 1993 v Perugii získali bronz, prvú medailu v slovenskom kolektívnom športe na vrcholnom podujatí po rozdelení Československa.
Kapitánka o medaile nepochybovala
„Rozdelenie federácie som veľmi neprežívala. Vždy, keď som reprezentovala, túžila som získať medailu. Pred rozdelením malo československé družstvo takmer slovenskú podobu, preto som vôbec nepochybovala, že môžeme na kontinentálnom šampionáte v Taliansku získať medailu. Kolektívu som verila, v Perugii naša forma gradovala v pravý čas,“ pripomína 191 cm vysoká kapitánka bronzového tímu.
Zdôrazní aj žičlivé okolnosti.
"Po páde totalitného režimu sme mohli ísť do zahraničia, viaceré sme sa uplatnili v popredných kluboch – vo Francúzsku, Španielsku, Nemecku. Zvykali sme si na nekompromisný profesionalizmus, z čoho mala osoh i slovenská reprezentácia. V zahraničí sme výkonnostne rástli, získali sme sebavedomie, hoci začiatky neboli vôbec ľahké. Museli sme denno-denne presviedčať, že sme lepšie než domáce.
Nás brali na zodpovednosť za výsledky. Nadobudli sme pokoru, tvrdo sme makali, aby sme si peniaze zaslúžili a nik nám nemohol nič vyčítať. U mňa vždy platilo, že som chcela byť lepšia než súperka na mojom poste. Zápasy som milovala, tréningy menej, kondičnú prípravu vôbec," povie úsmevne.
„Akonáhle však prišiel zápas, povedala som si, že súperku strčím do vrecka, či je z pražskej Sparty, Slávie VŠ alebo nejakého európskeho tímu,“ prízvukuje najlepšia hráčka ME 1989.
Najradšej spomína na Austráliu
Opáčime aj vážnu tému: čo chýba slovenskému ženskému basketbalu, aby opäť siahol na cenný kov? Ako vyznie porovnanie jej kariéry so súčasnosťou?
"To je veľmi ťažká otázka. Žijem v Trutnove, neviem, ako je na tom slovenský basketbal, hráčky nepoznám. Viem, že Slovenky skončili na vlaňajších majstrovstvách Európy ôsme. Lepšie ako domáce Češky, ktoré nepostúpili zo skupiny. Keby mala slovenská ženská reprezentácia vyššiu úroveň, tak o nej čítam, dostala by sa mi do uší. A porovnanie dneška s mojou minulosťou? Vyrastala som v inom režime, šport sa bral inak, hráčky museli viac počúvať – a nebolo toľko záujmov. Viacerí tvrdia, že deti majú dnes iné záujmy. Nepotrebujú ísť za niečím, aby sa mohli dostať do zahraničia. Pre nás sa stal šport jedinou cestou, ako vycestovať a niečo vidieť.
Prostredie v škole i klube bolo prísnejšie. Nemohli sme si dovoliť, že basketbal necháme, ak sa nám niečo nepáčilo a pôjdeme robiť niečo iné. Atmosféra medzi hráčkami bola žičlivá, túžili sme niečo dokázať. V reprezentácii – federálnej alebo slovenskej – som zažila krásne roky, najradšej však spomínam na podujatia po rozdelení republiky. Najviac na majstrovstvá sveta v Austrálii 1994. Všetko si sadlo, až to spievalo: vedenie, tréneri, hráčky. Takmer sme zdolali Američanky, skončili sme piate na svete, najvyššie z tímov z Európy. V základnej skupine sme vyhrali nad Brazíliou, ktorá sa stala majstrom sveta. Dnes to znie takmer neskutočne."
Foto: Profimedia
Relaxuje pri golfe
Trénera Mariána Matyáša dodnes mrzí Dobrovičovej neúčasť na majstrovstvách Európy 1995 v Brne.
„S Erikou sme mohli pomýšľať na obhajobu bronzu. Prvé tri tímy si vybojovali postup na olympijský turnaj do Atlanty 1996, náš omladený skončil štvrtý…,“ naznačí.
„Po svetovom šampionáte v Austrálii som otehotnela, no pomohla som na majstrovstvách Európy v Poľsku 1999 vybojovať postup na olympijský turnaj do Sydney 2000. Naň som nešla, druhý raz som otehotnela,“ vysvetľuje.
Pokračujú dve dcéry v maminých šľapajách? „Áno, ale v umeleckých,“ zasmeje sa. „Staršia má 21 rokov, študuje na vysokej škole ekonomickej, hrá na priečnu flautu v trutnovskom orchestri. Jej o štyri roky mladšia sestra je v druhom ročníku na gymnáziu, tiež hrá na flautu a spieva v orchestri v hudobnej škole. A ja si raz do mesiaca zahrám – golf. "Je to skvelý relax.“
A kde ostalo umenie? „Akonáhle som videla basketbalovú loptu, klavír šiel bokom,“ prizná sa.