Neľahká doba nás núti žiť skromne, vraví volejbalový bard Vladimír Hančík

23.07.2018 08:00
Vladimír Hančík
Vladimír Hančík. Autor: ,

V mladosti hral volejbal za Ružomberok, krátko aj s Bohušom Golianom, dvojnásobným majstrom sveta, neskôr za Banskú Bystricu a počas štúdia v Bratislave za Sláviu. "Vtedy som bol ešte zasran,” vraví Vladimír Hančík (74), uznávaný bard pod vysokou sieťou.

Po absolvovaní bratislavskej Fakulty telesnej výchovy a športu sa upísal volejbalistkám bratislavskej Slávie UK. Odvtedy sa ich životy prelínajú. Klub patrí do zlatého portfólia slovenského volejbalu.

Parfémová značka vonia deviatimi federálnymi titulmi; prestížne súboje o titul s pražskými družstvami RH, Olympom, KPS Brno mali elektrizujúcu atmosféru. V slovenských podmienkach pridala najskôr Slávia UK a od roku 2010 pod názvom Slávia Ekonomická univerzita – ďalších sedemnásť (!) titulov a trinásť víťazstiev v Slovenskom pohári.

Veľmi vás mrzelo, že ste v minulej sezóne nepridali osemnásty?

Naším cieľom bolo finále. Postúpili sme doň po náročnom súboji s Volleyprojekt UKF Nitra v piatich zápasoch, rozhodujúci sme vyhrali vonku. Zažil som najťažšiu sériu za posledné roky. Súperky mali štyri legionárky a zahraničného trénera. O titul sme bojovali s bratislavským Strabagom FTVŠ, družstvo mal postavené na dvoch Srbkách. Odohrali sme peknú sériu, nešťastne sme podľahli v prvom zápase u súperiek – a aj doma vo štvrtom. Mrzelo nás, že sme sériu nepotiahli do piateho. Podľahli sme však favoritkám, po základnej časti sme skončili tretí. Strabag sme vlani zastavili v trojzápasovej sérii, netajil sa najvyššími ambíciami. Vyšlo mu to, má najlepšie finančné podmienky.

Ako vyznie porovnanie tímu s predchádzajúcou majstrovskou sezónou? Oslabila sa Slávia EU?

Každý rok sa oslabuje. Skúsenejšie hráčky láka zahraničie, nevieme im zabezpečiť také podmienky, aby ostali, neraz neukončia ani vysokoškolské štúdium, ba už chcú odísť po stredoškolskom. Škrípala nám najmä prihrávka a obrana, preto sme sa od januára dohodli s dvoma výbornými slovenskými hráčkami na štyri mesiace – liberkou Dominikou Valachovou, ktorá už vo Francúzsku nehrala – a tiež z Francúzska sa vrátila naša skúsená Miroslava Kuciaková. Obe nám veľmi pomohli, keby neskončili s aktívnou činnosťou, radi by sme ich mali v kádri aj naďalej.

Slávia na legionárky nemala?

Nie, nemali sme ich ani v predchádzajúcich sezónach. Jednak si ich nemôžeme dovoliť, jednak chceme pracovať so slovenskými hráčkami, najmä študentkami, sme univerzitný klub. Poslednou legionárkou bola kvalitná Brazílčanka Solange Soares – pred desiatimi rokmi odišla do Prostějova. Kľúčovým problémom sú financie. Nemáme ich toľko, koľko by sme potrebovali. Sme univerzitný klub, a tak by sme mali mať podporu predovšetkým z ministerstva školstva. Chceme ale systémovú podporu. Päť rokov máme pripravený projekt utvorenia univerzitných centier vo volejbale na Slovensku. Veľmi by to pomohlo nielen nám, ale aj iným typickým univerzitným športom, napr. basketbalu. Ak sa zákon o športe nebude novelizovať v zmysle superodpočtu, zavedenia športových poukazov pre mládež a ďalších potrebných vecí, tak na to doplatia najmä kolektívne športy.

Vladimír Hančík.
Vladimír Hančík. Autor: Robert Hüttner, Pravda

Máte na mysli aj prechod hráčov na zamestnanecký pomer?

Áno, aj. Zákon má aj pozitívne stránky, ale z pohľadu klubu nám veľmi nepomáha, ba zvyšuje finančnú a administratívnu náročnosť. Od prvého januára 2019 sa blíži veľká katastrofa pre kolektívne športy. Upozorňujú na to viaceré kluby, niektoré už zanikli, resp. prešli na úspornejší režim. Ak sa účinnosť zákona neodloží, alebo nejakým spôsobom neupraví, kluby na to doplatia – niektoré aj existenčne. Pozitívum zákona sú spracované predlohy hráčskych zmlúv v štyroch kategóriách, my využívame jednu – zmluvu o príprave talentovaného športovca. Máme ich uzatvorené u všetkých mladých hráčok do 23 rokov.

O koľko budete musieť navýšiť rozpočet? S akým pracujete?

Odhadom minimálne o tretinu. Záleží to aj od toho, koľko takých hráčok budeme mať, koľko si ich môžeme dovoliť. Rozpočet… Vychádza približne na 120-tisíc eur ročne – to je nevyhnutné minimum. Skladáme ho počas celého roka, oslovujeme sponzorov, uchádzame sa o projektové granty v štátnych orgánoch. Je to však veľmi náročné a zbyrokratizované. Získavať sponzorov je veľmi zložité, nechcú investovať do športu. To je u nás kľúčový problém.

Koľko by ste potrebovali?

Aby sme ako-tak vyšli, utvorili relatívne dobré družstvo a prípadne angažovali legionárku, potrebovali by sme okolo 150-tisíc. Neľahká doba nás núti žiť skromne. Nik z trénerov nie je zamestnancom klubu, všetci sú v zmysle zákona o športe športoví odborníci. To je pozitívum, čo prišlo. Ďalšie plus je v tom, že v zmysle zákona ide 15 percent na mládež. V klube registrujeme 205 mladých hráčok. Tento rok sme preto dostali dvanásťtisíc eur od federácie.

Koľko zarábajú hráčky?

Minulý rok mali hráčky mesačné odmeny od 180 do 500 eur – 500 eur brala len jedna. Niektoré kluby v nedávnej minulosti, napríklad Senica, dávali hráčkam vysoké platy, aj byty, autá – vydržali to tri roky, potom prišiel krach. My si nemôžeme dovoliť platiť hráčke 1000 – 2000 eur. Áno, aj toto priniesla doba – kto má silného sponzora, môže zložiť kvalitné družstvo najmä zo zahraničných hráčok.

Vladimír Hančík.
Vladimír Hančík. Autor: Pravda, Robert Hüttner

Aký je rozdiel medzi Sláviou UK v jej najlepších časoch a súčasnosťou?

(po chvíľke) Je v tom, že my sme vo federácii, keď sme získali deväť titulov – o desiaty sme prišli administratívnou chybou vedúceho družstva (nenalepil registračné známky) – boli suverénne najlepším slovenským družstvom. Legionárky vtedy vo volejbale neboli. Až od samostatného Slovenska prišla prvá Ruska Tatiana Volokitinová, s ňou sme aj získali prvý titul. Neskôr, keď sme disponovali lepšími financiami, sme si mohli dovoliť ako prvé družstvo na Slovensku Číňanky, neskôr Brazílčanky, Rusky. Ale vždy základ tvorili študentky, ako univerzitný tím sme sa uberali týmto smerom. Od roku 2010, vzhľadom na to, že starostlivosť telovýchovnej jednoty Slávia UK o volejbal sa minimalizovala, založili sme samostatné občianske združenie Slávia Ekonomická univerzita – na základe dohody vedenia EU s garantom, vtedy rektorom EU profesorom Rudolfom Sivákom. Jemu a vedeniu EU môžeme poďakovať za zlepšené podmienky, najmä sociálne – ubytovanie, štipendiá pre dievčatá a o celkový záujem o volejbal. Za to sme Ekonomickej univerzite vďační. V tom roku sme klub rozdelili na dve zložky: ženskú Sláviu EU pod samostatným občianskym zdužením sme pridali k materskému združeniu Slávia UK, kde združujeme mládež – od prípravok po juniorky.

V čom spočívalo i spočíva fenomén úspechov?

Od čias profesora Mirka Rovného, zakladateľa klubu – ten ma pritiahol a ponúkol mi spoluprácu – vždy sme sa snažili mať najlepších trénerov. Väčšina z nich vychádzala z FTVŠ, spravidla boli bývalí volejbalisti. Keď som prebral už vtedy družstvo majsteriek, boli niektoré hráčky staršie ako ja: Júlia Bendeová, Pavlína Šteffková, Hilda Mazúrová… Pri tíme pôsobil vtedy len vedúci a tréner, externe lekár. Dnes je v realizačnom tíme aj fyzioterapeut, masér, štatistik; vyžiadala si to dynamická doba dynamického športu.

Československo patrilo v kolektívnych športoch – basketbale, futbale, hádzanej, ľadovom hokeji, volejbale – k európskej, ba i svetovej špičke. Po rozdelení na vrcholnej scéne – ak si odmyslíme hokej – medailovo zažiaril len ženský basketbal. A aj ten už ustúpil z pozícií. Ako a čím si to vysvetliť?

Áno, Československo bolo európskou baštou volejbalu. Konkurencia vo svete šla výrazne nahor, zlepšili sa západné štáty, prichádzali ázijské krajiny, už aj africké – a úroveň stúpa. Už sme málo konkurencieschopní, ťažšie sa prebojúvame na majstrovstvá Európy, o majstrovstvách sveta a olympijských hrách nehovoriac. V porovnaní s inými štátmi padáme.

Ako si to vysvetliť?

Jednoznačne – podmienkami. Pozrite sa len na Bratislavu – volejbal sa hrá v dvoch halách… PKO zbúrali – tam sme získali v roku 1976 Pohár víťazov pohárov a zažili najviac. V tom roku sme vyhrali i federálnu ligu a Čs. pohár. Padla aj hala na Jégého ulici, nič poriadne sa nepostavilo – to je tragédia hlavného mesta a všetkých doterajších primátorov. Podmienky sú jedným z rozhodujúcich faktorov rastu športovcov. A kvalitní tréneri. Keď ideme na prípravu do Poľska alebo hrať MEVZA-Cup do Chorvátska, Slovinska, len otvárame oči a smutne ich zatvárame. Nehovoriac o dotáciách pre kluby od štátu, miest, regiónu.

Zažili ste niekoľko generácií. Ako sa menia?

Pod rukami mi prešlo veľa hráčok – osobne i našim trénerom. Chystám sa urobiť evidenciu hráčok, ktoré pôsobili v Slávii. Generácie sa menia – a povedal by som, že k horšiemu, nie je to to, čo bývalo. Rodičia privedú deti do klubu, viacerí ale potom stratia záujem o ich športový rast. U mladých prevládajú iné záujmy, nie sú tak zameraní na šport, aby v ňom dosiahli maximum a zároveň vyštudovali vysokú školu, ako to bývalo niekedy. Vyštuduj – a potom si choď do zahraničia zarobiť – to bolo naše krédo. Dnes chcú mladé hráčky odísť už v juniorskom veku, maximálne dosiahnu bakalársky stupeň vysokej školy.

Vladimír Hančík.
Vladimír Hančík. Autor: Pravda, Robert Hüttner

To je legitímne, chcú napredovať.

Áno, je iná doba. Preto je družstvo stále mladšie – hrajú aj 15–16-ročné extraligu – a nemôže dosiahnuť úspechy, aké sme mali za federácie. Konkurencia je obrovská. Vek 23–24 rokov je pre ženy najlepšie obdobie – a to by mali končiť štúdium. U nás popri športe vyštudovali, bola to naša prirodzená cesta. Dnes nie je, mladá generácia je iná, všetko chce urýchliť, nemá športovú a životnú stratégiu, je menej odolná, labilnejšia.

V čom?

Vo vzťahu k športu, v zápale preň, v ambíciách. Školy nevychovávajú k športovej všestrannosti, telesná výchova je naozaj zlá – česť pár výnimkám. Keď k nám prídu deti, musíme ich učiť základné veci – behať, skákať, padať – to sa nedá s federálnou minulosťou porovnať. K tej výnimke: založili sme športovú triedu na Českej ulici, bol tam fantastický telocvikár, výborná pani riaditeľka. Z tucta hráčok sme vychovali šesť reprezentantiek – prešli aj do A-tímu. Stále tam máme žiačky.

Ubúda talentov?

Talenty sú. Za federálnych čias, ešte aj po osamostatnení, keď sme boli úspešný klub, sme ich získavali z celého Slovenska. Každý k nám rád prišiel študovať a hrať v špičkovom klube. Dnes si môžeme zodrať nohy, aby sme získali talent. Mladé hráčky z celého Slovenska centralizuje nitrianska COP-ka. Pritom keď sa pozriete na mládežnícke reprezentácie, je v nich väčšina našich dievčat, ďalšie sú z Bílikovej, občas aj z Nitry i niektorého iného klubu. To isté aj v seniorskej reprezentácii. Väčšinu vychovala Slávia alebo Doprastav. Veľa hráčok sme mali z východu, najlepšie prišli odtiaľ – a vážili si to. Farkašová-Marčeková, Homzová, Petrášová zo Sniny, z Humenného. Mohol by som vymenovať viaceré.

Vidíte východisko zo súčasnej neradostnej situácie?

Ak sa nezmení systém prípravy mladých športovcov od základných škôl, ich myslenie a podmienky, bude to ťažké. Nehovorím, že bude horšie, ale lepšie to nebude.

Kto by to mal zmeniť?

Veľa sa rozpráva o podmienkach pre mládež. Vzťah k športu je dobré začať pestovať v školách – na zmysluplnej telesnej výchove. Rovnako dôležité je zaplatiť trénerov. Keď som učil na katedre hier FTVŠ, vždy som vychovával špecialistov volejbalistov a dával im ešte počas štúdií šancu trénovať alebo asistovať pri družstve. Bolo to užitočné pre klub aj pre ich trénerskú dráhu. Zákon o športe situáciu trochu zlepšil, zväzy majú povinnosť dať na mládež pätnásť percent z peňazí, ktoré dostanú od štátu – vo volejbale je to podľa počtu mládežníckych družstiev. Stále je to však málo. Našou ambíciou je pracovať tak, aby sme patrili k špičke a hrali medzinárodné súťaže. V MEVZA-Cupe sme boli tretí aj druhí, v Európskom pohári sme dosiahli na štvrťfinále, ale zopakovať to je stále ťažšie, susedné krajiny majú nepomerne lepšie podmienky.

S volejbalom ste spätý vyše 50 rokov, viedli ste ženy ČSFR na ME v Holandsku i na MS v Československu. Na aký zážitok si najradšej spomínate?

Z federálnych čias z pozície trénera na spomínaný trojtitul z roku 1976; z pozície prezidenta klubu na to, keď syn Martin získal bez prehry titul v extralige i Slovenský pohár.

Máte ešte nejakú nesplnenú túžbu?

Vychovať si nástupcu, udržať klub minimálne na súčasnej úrovni a pokúsiť sa ešte ju zvýšiť. Teší ma, že na spoluprácu od budúcej sezóny prikývol skúsený tréner Igor Prieložný; môže hráčky v áčku a mladé mnoho naučiť. Juniorské družstvo, ktoré ostatných päť rokov za sebou získalo majstrovský titul, prihlasujeme do 1. ligy žien. Veľa si od toho sľubujeme.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#volejbal #Vladimír Hančík #Slávia STU Bratislava
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
22,99
Sweet ružové ruže a alstromérie

Sweet ružové ruže a alstromérie

27,99
Flower pot ružové ruže

Flower pot ružové ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk