Šestnásty titul už basketbalistky z Košíc nezískajú. Značka Good Angels skončila, v extralige ju nahradia Young Angels z mládežníckej akadémie klubu.
„Súčasná doba na Slovensku bohužiaľ nepraje profesionálnemu športu, s výnimkou futbalu. Som však presvedčený, že veľký basketbal sa do Košíc vďaka našim talentovaným dievčatám v budúcnosti vráti,“ tvrdí šéf a srdce klubu Daniel Jendrichovský.
Ako ste prežívali záverečné sekundy posledného zápasu?
Neboli až také náročné. Ťažší bol začiatok zápasu, keď som videl halu preplnenú ľuďmi, ktorí nám prišli vzdať hold. To bola najsilnejšia chvíľa. V Angels aréne sme odohrali množstvo ťažkých duelov, vyhrali sme nad silnými súpermi, ale práve v poslednom zápase bola najlepšia atmosféra. Viac som si všímal hľadisko, než čo sa deje na ihrisku.
Spomenuli ste si na prvý zápas či prvý titul?
Samozrejme, aj preto sa mi na tvári objavili slzy. Pamätám si prvé zápasy v ešte neprerobenej hale aj prvý euroligový zápas, keď nás Bourges pred plným hľadiskom roztrhal v zuboch. Po vynikajúcom dueli vo Valencii prišlo na ďalší domáci duel s Aténami ešte viac ľudí. Už sa tu takmer nedalo dýchať. Znova sme prehrali, ale stále sme bojovali a postupne stúpali vyššie a vyššie. Až po pamätný rok 2013, keď sme postúpili do semifinále Euroligy.
Splnili sa vám všetky basketbalové sny?
Výsledky ich ďaleko predčili. Na začiatku kariéry som hovoril, že snívam o postupe do Final Four Euroligy. Znelo to nesplniteľne a trúfalo. Bolo to už po nástupe tureckých a ruských klubov a najmä po príchode Američaniek do európskych družstiev. Podarilo sa nám to. Spätne si hovorím, že som si mal dať asi vyššie ciele (smiech).
Foto: TASR, František Iván
Do klubu ste priviedli množstvo skvelých legionárok. Ktorá bola najlepšia?
Vyzdvihol by som Planette Piersonovú. Bolo tu mnoho skvelých hráčok, ale práve ona nás potiahla až do semifinále Euroligy. Bola rozhodujúcou hráčkou v našej najlepšej sezóne a do hry vždy dávala veľké srdce. Samozrejme, výnimočná bola Janel McCarvillová. Aj počas posledného súboja s Ružomberkom mi písala, že ho sleduje, lebo sa stále cíti byť súčasťou našej rodiny. Nesmiem zabudnúť na Miljanu Bojovičovú, ktorá bola doslova zrastená s klubom a už sme ju ani nepovažovali za legionárku. Bola jednou z najlepších hráčok, aké sme tu mali.
Ktoré slovenské hráčky by ste vyzdvihli?
Začnem Ankou Jurčenkovou, ktorá je najpodceňovanejšou slovenskou hráčkou histórie. Pre klub i reprezentáciu urobila nesmierne veľa a málokto si to uvedomuje. Nikdy sa nestala najlepšou hráčkou roka, čo vnímam ako hanbu. Možno občas nepôsobí basketbalovo, ale je prototyp najlepšej pivotky, akú som kedy v klube mal. Bola pri prvom aj poslednom titule, má ich dvanásť. Verím, že si teraz konečne zarobí peniaze, aké si zaslúži. Barča Bálintová je pre mňa zase ako dcéra. Poznám ju odmalička a urobila pre mňa veľa. Keď som to najviac potreboval, bola to práve ona – spolu so Zuzkou Žirkovu, ktoré sa ma zastali v plnej miere. Obetovala aj reprezentáciu, lebo nezniesla nespravodlivosť. Prajem jej, aby hrala v najlepších kluboch. Venovala nám ešte dve sezóny, hoci už dávno mohla byť úplne inde. Samozrejme, Zuzka Žirková je naša kráľovná. Ešte pár rokov by vedela s mladšími babami na palubovkách cvičiť, ale prišla na koniec cesty. Keby povedala, že chce ešte rok potiahnuť, roztrhám ju (smiech). Bola to krásna spoločná bodka na záver.
Na ktorý zápas nikdy nezabudnete?
Najviac ma mrzí, že sme do úspešného konca nedotiahli súboj s Jekaterinburgom v Steel aréne. Prvý polčas sme vyhrali o pätnásť bodov, ale vďaka neskutočnému výkonu Candace Parkerovej súper vývoj otočil. Druhý pamätný je zápas proti Galatasarayu vo Final Eight. Cez polčas sme viedli o 30 bodov, stretol som trénera súpera a vravel mi, že ani nemá chuť vrátiť sa na lavičku. Na turnaj prišli s najvyššími ambíciami a my sme im to pokazili hneď v prvom zápase. Pamätný je aj zápas, keď sme doma zdolali Fenerbahce a vyhrali skupinu, čo predchádzalo postupu do Final Eight. Môj najväčší manažérsky úspech je, že sme mali trikrát po sebe v Steel aréne viac ako 8-tisíc divákov. To sa nikomu v ženskom basketbale nepodarilo a ešte dlho ani nepodarí.
Foto: SITA, Ivan Fleischer
Na tričkách ste mali nápis „Sweet 15“ (sladkých 15), hoci v zámorí je zaužívaný skôr výraz Sweet 16…
Jasné, malo by to tak byť. No pätnástka je tiež krásne číslo. Je to výzva pre ostatné kluby, aby sa túto métu pokúsili prekonať. Pätnásť rokov je neuveriteľná doba – je to celý doterajší život mojej dcéry. Všetky tituly boli krásne. Veľmi významný bol, pochopiteľne, prvý. Ďalšie dva sme získali, hoci Ružomberok mal asi silnejšie družstvo. Extrémne náročný bol potom aj jubilejný desiaty, Ruža mala naozaj vynikajúci tím a zdolali sme ju až v piatom zápase.
Čo by sa muselo stať, aby ste sa pokúsili o šestnásty titul v rade?
Stále opakujem, že ak sa nájde niekto, kto to bude robiť ako hobby, dá do basketbalu peniaze a bude sa snažiť o dlhodobú prácu, pomôžem mu. Keby ma niekto poprosil, aby som mu poskladal družstvo na titul, za päť minút je hotovo. No nemyslím si, že takýto človek existuje a že je na Slovensku doba, ktorá praje profesionálnemu športu, s výnimkou futbalu. Málokto si to uvedomuje. Väčšina klubov až teraz zisťuje, o čom som už dlhšie hovoril. Všetci športovci, ktorí majú poberať plat, musia byť zamestnanci, čo výrazne navýši výdavky klubov.
S basketbalom nadobro nekončíte. Aké ambície budú mať Young Angels?
Budeme hrať extraligu, hoci v úvode budeme možno prehrávať. Výkonnostné ciele si nedávame. Chceme, aby sa dievčatá zlepšovali. Nie je podstatné, či v prvej sezóne získajú medailu. Pokúsime sa ich naučiť, čo mala Zuzka Žirková vrodené – aby nenávideli prehry. Všetkých 250 dievčat bolo na poslednom zápase, sú dostatočne sfanatizované. Budú robiť všetko preto, aby raz zažili atmosféru, akú teraz pomohli vytvoriť z tribún.