Tri roky sa liečil, hrozila mu amputácia. Grznár: Nie každý môže do NBA

V tínedžerskom veku exceloval na mládežníckych šampionátoch, považovali ho za jeden z najväčších talentov pod deravými košmi. Prvý zahraničný angažmán v Španielsku mu nevyšiel podľa predstáv, no v Banskej Bystrici žiaril.

27.03.2018 12:00
Richard Grznár. Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Richard Grznár Richard Grznár.

Najlepší strelec ligy a druhý najlepší hráč roka 2013 na Slovensku mal namierené do silnej nemeckej ligy. Namiesto splneného sna však strávil tri roky ležaním v posteli, nemocniciach a neustálym kolotočom rehabilitácií a bolesti.

Nádejnú kariéru Richarda Grznára (26) pribrzdil výrastok na päte, ktorý dráždil achilovku, a následné nečakané komplikácie po bežnej operácii – zápaly, opuchy a zákerný zlatý stafylokok.

„Vážim si, že môžem opäť hrať milovaný basketbal, hoci mi to stále nejde tak, ako by som si predstavoval. Od začiatku sezóny sa to postupne zlepšuje, cítim sa stále komfortnejšie,“ tvrdí hráč Interu Bratislava.

Absolvovali ste celú základnú časť sezóny. S akými pocitmi?

Základ je, že som zdravý. Občas ležím doma a uvedomím si, že som trénoval päť alebo šesť hodín v hale a noha ma vôbec nebolí. Spätne si spomeniem, čo som zažíval trebárs pred dvoma rokmi. Nemohol som sa ísť ani prejsť so psom do lesa. Po chvíľke som sa vrátil so slzami v očiach, také som mal bolesti. Občas tomu ešte nemôžem uveriť. Som rád, že môžem hrať. Na Interi všetko funguje ako má. Máme výborné podmienky a tvoríme skvelú partiu. Tréningy na vysokej úrovni sú pre mňa skvelá šanca reštartovať kariéru. Tvrdo makám každý deň, aby som sa zlepšoval.

Máte ešte basketbalové sny?

Mnohí ľudia okolo mňa čakali, že sa po troch rokoch vrátim na palubovku a zaradím sa hneď tam, kde som bol predtým – že budem najlepší strelec a jasný líder. Ale tak to nefunguje. Každý, kto si prešiel vážnym zranením, mi asi rozumie. Vždy je náročné vrátiť sa po jednom či dvoch mesiacoch, a ja som chýbal tri roky. Fyzicky som oukej, ale stále mi chýba herná pohoda. Raz sa cítim dobre, inokedy sa mentálne nedostanem do zápasu. To je môj hlavný problém.

Aké si dávate ciele?

Byť znova líder v našej lige – to je prvá méta. Ak ostanem v Interi aj ďalší rok, chcel by som hrať v základnej zostave a na palubovke stráviť aspoň 20–25 minút na zápas. Bolo by super dostať sa do zahraničia, ale chcem ísť krok po kroku. Základ je presvedčiť trénera, vedenie i verejnosť, že na to stále mám. S Interom chceme získať titul. V základnej časti sme ukázali, že máme najlepší tím súťaže. Žiadne druhé či tretie miesto nás nezaujíma. Osobne mi vôbec nejde o štatistiky, chcem pomôcť tímu najlepšie ako viem. A podávať také výkony, aby so mnou boli spokojní ľudia, ktorí basketbalu rozumejú.

Čo prežívate na ihrisku, keď vám to nejde ako pred rokmi?

V minulosti som bol lepší hráč. Za tri roky stratíte inštinktívne riešenie herných situácií. Predtým šlo všetko samo, nemusel som riešiť, čo mám spraviť, kam prihrať a či vystreliť. Ťažko sa to opisuje. Basketbal som si vždy užíval, akoby som bol len s kamarátmi na ihrisku vonku. Teraz občas pokazím akciu, lebo príliš rozmýšľam, čo urobiť. Ešte stále mi chýba sebavedomie a herná pohoda. Stále chcem byť najlepší a niekdy to veľmi nejde, čo je náročné na psychiku.

Hneváte sa vtedy?

Jasné, na seba. Ale nevzdávam sa. Makám ďalej a dúfam, že tvrdá práca sa vyplatí.

Dá sa utešiť aspoň tým, že môžete vôbec hrať basketbal?

Keď som na seba nahnevaný, že hrám zle, zaspomínam si na najhoršie časy. Poviem si – pokiaľ nejde o život, nejde o nič. Stále je to len basketbal a vo svete sa dejú oveľa horšie veci. Som zdravý a mám možnosť hrať a trénovať, preto musím mať hlavu hore. Keď budem mať natrénované a aj tak to nepôjde, zmierim sa s tým. Potrebujem však mať pocit, že som spravil všetko, aby som sa vrátil späť.

Richard Grznár. Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Richard Grznár Richard Grznár.

Spomenuli ste, že stále chcete byť najlepší. Dá sa to ešte?

Vnútorná motivácia musí byť. Nedá sa ísť na ihrisko s tým, že budem priemerný. Basketbal hrám najmä preto, že chcem vyhrávať. Ak chcete vyhrávať, musíte byť najlepší – či už individuálne alebo tímovo. Vždy je veľký rozdiel, za aký tím hráte. V Banskej Bystrici som voľakedy strávil na palubovke 37 minút a mal 20 striel, za Inter odohrám trebárs 10 až 15 minút a vystrelím päť či šesťkrát. To je samozrejme veľký rozdiel v štatistikách. No neriešim, či dám dva, štyri alebo šesť bodov, chcem mať najmä dobrý pocit z toho, čo na palubovke ukážem. Bez ohľadu na minutáž. Vždy sa snažím robiť čo najlepšie rozhodnutia, dobre brániť, vymyslieť dobrú prihrávku a streliť kôš, keď som v dobrej pozícii.

Verili ste aj v najťažších chvíľach, že sa ešte vrátite na palubovky?

Silou vôle a chcením sa dajú dosiahnuť veľké veci. Viac-menej každý doktor na Slovensku mi povedal, že môžem byť rád, že chodím a na akýkoľvek profesionálny šport mám zabudnúť. No stále som veril, že nájdeme cestu. V Nemecku mi pomohli. Prvotný úspech bol už to, že som sa zo svojej situácie fyzicky dostal. Po troch rokoch ležania je to veľmi ťažké. Moje telo bolo zničené všetkými antibiotikami, operáciami, ožarovaním a röntgenmi. Šiel som si zabehať kilometer a mal som pocit, že odpadnem. Telo stratilo všetku silu, začiatky boli strašné.

Motivácia vám nechýbala?

Bol marec a vedel som, že do ďalšej sezóny mám dosť času. Tréner mi doprial zahrať si vo vlaňajšom finále, hoci som bol ešte v podstate bez akéhokoľvek tréningu. Znova som zacítil basketbal, čo ma extrémne motivovalo. Najťažšie bolo nabrať späť fyzičku. Veľa som posilňoval a behal, aby som zvládol letnú prípravu s chalanmi. Potešilo ma, že na jej začiatku som už bol v pohode.

Kto vám najviac pomohol počas náročných chvíľ?

Rodičia. Keby mi nepomohli, stopercentne už nehrám basketbal. Po operáciách som ležal doma a mamka sa o mňa starala. Nemohol som šoférovať, takže ma všade vozili. Patrí im obrovská vďaka. Samozrejme, pomohli mi aj finančne. Bez nich by to celé nebolo možné. V rámci kolotoča rehabilitácií a pobytov v nemocniciach som ani nemal šancu niekde normálne pracovať. Zo športovej poistky mi vyplatili mesiac alebo dva po úraze. To však pokrylo asi len päť percent neskorších celkových nákladov na liečbu.

Vaše problémy sa začali obyčajným výrastkom na päte.

Podľa fotiek v mobile vždy zistím, kedy sa to vlastne stalo (s úsmevom). Ešte som nastúpil v Zápase hviezd v decembri 2013, štartoval som aj v súťaži smečiarov. Mal som za sebou výborný rok, obsadil som druhú priečku v ankete Basketbalista roka za Radom Rančíkom. Na Štefana ma začala achilovka tak bolieť, že som absolvoval posledný tréning. Najprv mi naordinovali pokoj, potom rehabilitácie, no nepomáhalo to. Skúšali sme rázové vlny aj injekcie, skrátka konzervatívnu liečbu. V play off som to ešte skúsil, ale cez bolesť to za veľa nestálo.

Richard Grznár. Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Richard Grznár Richard Grznár.

Kedy prišlo rozhodnutie, že musíte podstúpiť operáciu?

Po play off som mal mesiac úplné voľno. Bolesti prešli, ale stačil týždeň tréningu a výrastok aj bolesť sa vrátili. Agent práve riešil zmluvu s nemeckým Trierom, vybral si ma ich tréner. Všetko bolo dohodnuté, len som mal v júli absolvovať zdravotnú prehliadku. Agent mi hovoril, aby sme dovtedy vyriešili problémy s výrastkom. Lekári navrhli, že výrastok artroskopicky obrúsia – niečo podobné robili aj Dominike Cibulkovej a za mesiac bola oukej. Nejde o náročný zákrok a rekonvalescencia trvá len tri až štyri týždne.

Ako to dopadlo?

Spočiatku to bolo dobré. Keď som sa zobudil, dali mi barle s tým, že môžem hneď dostupovať. Na štvrtý alebo piaty deň mi však začala noha puchnúť a už som vedel, že je zle. Dostal som infekciu, preto mi museli ranu vyčistiť. Spravili stery a zistili, že ide o zlatý stafylokok. Tri-štyri mesiace som bral antibiotiká, nechcelo sa to zahojiť. Infekcia narobila v nohe obrovský neporiadok a okrem zápalu sa tam vytvorili kalcifikáty (ukladanie solí vápnika do tkanív, pozn.). Po rehabilitácii som sa snažil nohu rozhýbať, ale mal som strašné bolesti.

Prečo?

Kalcifikáty dráždili achilovku. Musel som absolvovať druhú operáciu, celá noha sa vyčistila, zase nasledovala rehabilitácia a začal som ju zaťažovať. Nejaké bolesti som cítil, ale zdalo sa, že to bude oukej. Jedného dňa mi však noha znova opuchla. Infekcia totiž ostala v tele. Zase mi to „zaživa“ rezali, aby dostali von hnis, štyri mesiace som bral antibiotiká a všetko dookola. Ochabol mi lýtkový sval, stehenný sval aj achilovka. Stále a stále som začínal od začiatku. Keď sa zdalo, že je to lepšie, opäť sa objavil kalcifikát, tentoraz už o veľkosti 1,2 cm, tesne pri achilovke.

Takže ste museli absolvovať tretiu operáciu nohy…

Tam mi nohu dobre vyčistili, ale zase šlo o niekoľkomesačný proces. Bolo leto, achilovka získala silu a mohol som behávať. No keď som behal v jeden deň ráno i večer, na druhý som mal obrovské bolesti. Až neskôr v Nemecku zistili, že sa mi tam po všetkých tých zákrokoch vytvoril chronický zápal.

Nestrácali ste vieru v návrat?

Vtedajšia situácia – niekedy okolo Vianoc 2016 nebolo zlúčiteľná s profesionálnym športom. Už som s tým bol na 90 % zmierený. Zlatý klinec bol, keď som si šiel zabehať a po roku mi noha znova vyhnisala. Výsledky krvi pritom boli dobré, myslel som si, že infekcia dávno ustúpila a rieši sa už len šľacha. Zobudil som sa s teplotou, bolo mi veľmi zle. Museli mi to rezať, čistiť a nasledoval dobre známy proces s antibiotikami a rehabilitáciou. No ako to vyhnisalo, akoby sa mi v nohe niečo uvoľnilo. Zlepšila sa i hybnosť. Lepšie sa mi behalo a bolo to fajn, hoci stále nie na profi šport.

Zľava: Nenad Miloševič z MBK Rieker Com-therm... Foto: SITA, Braňo Bibel
Richard Grznár Zľava: Nenad Miloševič z MBK Rieker Com-therm Komárno a Richard Grznár z Inter Bratislava.

Vtedy ste vyhľadali pomoc v Nemecku?

Áno, vyskúšal som služby azda najlepšieho športového lekára na svete – Hansa-Wilhelma Müllera-Wohlfahrta. Liečil Beckhama, Bryanta, Bolta a mnohých špičkových nemeckých športovcov. Vybavil mi ho český prekážkar Petr Svoboda, ktorý mal rovnaký problém – stafylokoka v achilovke – a tri roky nebehal. Jediný problém bol, že to nie je lacný špás. V nohe som už mal investovaných veľa peňazí a váhal som, či tam nechať zase niekoľko tisíc eur. Dal som to nejako dokopy a povedal si, že to skúsim. Aspoň budem môcť povedať, že som pre návrat urobil všetko, čo sa dalo.

Ako vás vyliečil?

Absolvoval som u neho všetky vyšetrenia. Zistil, že achilovka je vo veľmi dobrom stave, čo ho príjemne prekvapilo. Našiel veľký chronický zápal a na ten mi odporučil špeciálny program ožarovania. Okrem toho mi pichali do nohy denne niekoľko desiatok injekcií. Ožarovanie po pár týždňoch zabralo a doma som sa dal do reči s Interom, ktorý mi podal pomocnú ruku. Postupne som dokázal trénovať aj päť dní v kuse. Stále som mal bolesti v chodidle a achilovke, ale už šlo len o únavu zo zaťaženia.

Vraj vám hrozila amputácia nohy…

Pri druhej infekcii. Pri prvej sme zakročili včas a vtedy to šlo celkom dobre. O pol alebo trištvrte roka mi noha začala znova puchnúť. V utorok som šiel k lekárovi, ale ešte to nebolo také zlé, vravel – počkáme. V stredu som už mal teploty, vo štvrtok mi naordinoval antibiotiká s tým, že uvidíme, či zaberú. Nezabrali a v noci na sobotu som už mal strašné bolesti a teplotu takmer 40 stupňov. Na obed som mal ísť na kontrolu, ale otec ma ešte v noci odviezol do Ružomberka a hneď ma rezali. Dva týždne som ležal na infekčnom. Lekár hovoril, že to bola otázka desiatich až dvanástich hodín a museli by mi nohu amputovať. No toľko by som už ani nevydržal, bolesti boli obrovské. Mysľou mi behalo, že poprosím otca, nech mi to rozreže sám, aby to konečne vytieklo.

Ako mladík ste snívali o top európskych kluboch. Prečo vám to nevyšlo?

V mládežníckych kategóriách som hrával na úrovni Satoranského, Veselého, Jelínka či Dedoviča, ktorí sú v NBA alebo Eurolige. Slovensko síce štartovalo len v B-kategórii mládežníckych ME, ale vždy tam bolo veľa silných tímov. Býval som najlepší strelec. Nechcem sa chváliť, ale v tom čase som bol na ich úrovni. Bohužiaľ, keď som mal 19 rokov, roztrhol som si predný krížny väz. K tomu sa pridali zlé životné rozhodnutia. Rok predtým som prestúpil do španielskej Fuenlabrady, ale nebolo to tam podľa mojich predstáv – poslali ma na hosťovanie do nižšej súťaže. Radšej som sa vrátil, dorobil si školu a hral za Banskú Bystricu. Najväčšia chyba asi bola, že som neodišiel do zahraničia hneď po prvých ME do 16 rokov, vybral som si vtedy Nitru. V osemnástich už bolo neskoro.

Rozmýšľate niekedy, čo by bolo keby?

Minulosť nezmením, nemyslím na ňu. Keby bol každý zdravý a robil správne rozhodnutia, ako by to fungovalo? Všetci by sme šli do NBA? To sa nedá. Každý potrebuje trošku šťastia, veľa zdravia a v správny moment urobiť správne rozhodnutia. V tomto smere som si to pokazil sám, ale to je minulosť. Basketbal stále milujem a mám svoje sny.

© Autorské práva vyhradené

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba
Viac na túto tému: #basketbal #BK Inter Bratislava #Richard Grznár