Foto: SITA, Dušan Hein
V nešťastný piatok trinásteho prehral 47-ročný rodák z Ukrajiny, ktorý prežil viac ako polovicu života na Slovensku, dlhotrvajúci boj s rakovinou. Basketbal pod Tatrami sa odel do smútočnej čiernej.
„S Andrejom sme toho veľmi veľa prežili na palubovke i mimo nej. Kontakt sme udržiavali aj v poslednom období. Už sme sa príliš nestretávali, keďže nechodil von, ale písali sme si. O to viac ma to mrzí,“ reaguje Lukjancov dlhoročný spoluhráč a kamarát Peter Mičuda.
Juniorský reprezentant Sovietskeho zväzu prišiel na Slovensko v roku 1989 a odvtedy bol pevne zviazaný s Pezinkom. „Spomínam si na moment, keď som ho videl prvý raz. Spolu so Sašom Polovjanovom prišiel na skúšku do Interu, kde som hrával. Na tréningoch mal svoj typický ležérny prístup, a tak si vedenie klubu vybralo Sašu,“ spomína Mičuda.
Lukjanca následne zlákal do Pezinka Justín Sedlák. „Tam ukázal, že bol vynikajúci basketbalista. Všetkým vytrel zrak. V tom období neboli na Slovensku takí kvalitní hráči. Som veľmi rád, že som s ním mohol hrať, dosiahnuť všetky veľké úspechy a užiť si aj zápasy v európskych pohároch,“ dodáva Mičuda.
Vynikajúci krídelník pochádzajúci z Mariupolu získal s Pezinkom všetkých deväť titulov. Desiaty pridal v pozícii asistenta trénera v Interi. Vo vinohradníckom meste pod Karpatmi ho ľudia milovali. Bol tvárou úspechov niekdajšieho slávneho klubu, ktorý už neexistuje.
„Keby ste sa v uliciach Pezinka pýtali ľudí, takmer všetci by sa zhodli, že bol najväčšou osobnosťou mužstva. Bol špecifický a výnimočný. Často som s ním býval v izbe, keď sme niekam cestovali. Trávili sme spolu dosť času. Bol som pri tom, keď sa zoznámil s druhou manželkou,“ vraví Mičuda.
Na jar 2011 spoločne ukončili svoje výnimočné kariéry. Na prelome rokov po druhý raz a definitívne skončil basketbalový Pezinok. Obaja zamierili do Interu, kde dohrali sezónu. „V marci sme odohrali posledný zápas a o tri mesiace prišla obrovská facka – Andrejovi diagnostikovali zákernú chorobu,“ ťažko rozpráva Mičuda. Lukjanca trápil agresívny lymfóm z plášťových buniek, nádorové ochorenie krvi.
Na obávaného strelca a komplexného hráča s obdivom spomína i jeho bývalý tréner František Rón.
„Andrej bol jeden z najlepších hráčov, ktorých som trénoval. Keď som prišiel do Pezinka, chalanov v tíme som veľmi nepoznal. Snažil som sa v prípravnom období utvoriť hráčom dobré pozície, aby mali priestor na voľné strely. Po čase som zistil, že Andrejovi to veľmi nesedí. Totiž, čím lepšie ho bránili, tým mal vyššiu úspešnosť streľby. Bol špecifický. Vyhovoval mu tlak obrany. Vedel skórovať z neuveriteľných pozícií. Bol to basketbalista, ktorý sa nedal zablokovať. Vyhral Pezinku množstvo kľúčových zápasov,“ cituje basket.sk šéftrénera SBA.