„Priznám sa, ak by to nebol Kežmarok, už by som nehrala,“ vraví. Chuť k volejbalu, láska k rodnému mestu i kamaráti pôsobiaci v tíme mali napokon rozhodujúce slovo.
Spomeniete si ešte na vaše volejbalové začiatky?
Začínala som v štvrtej triede na základnej škole v Kežmarku, kde som nastúpila do prípravky. Zo začiatku sme trénovali na antuke. Potom som prešla do Tréningového strediska mládeže, ktoré boli ešte v Senici a Bratislave. Pamätám si, ako sme medzi sebou súperili. V jeden deň sme mali všetky strediská fyzické testy v rôznych disciplínach. Ďalší deň sme hrali zápasy – každý s každým. Potom sa všetko vyhodnotilo a prvé dva tímy postupovali do československého kola, kde sme si zmerali sily s českými strediskami mládeže.
Ku ktorým momentom v kariére sa najradšej vraciate?
Živo si spomínam na okresné kolá vo volejbale, kde sme žiačky súperili o primát najlepšej školy v meste. Naším najväčším konkurentom bolo gymnázium. Tam hrala napríklad aj súčasná trénerka Kežmarku Blanka Špaková či spoluhráčka Katka Jakušová (Mizdošová), ktorá tiež získala viacero titulov, je štvornásobná majsterka Slovenska v plážovom volejbale. Kým vtedy sme si nič nedarovali, teraz sa na tom už len smejeme.
Seniorskú kariéru ste začali v Banskej Bystrici – v súčasnosti nemá mužský ani ženský tím…
Áno, je to tak. Klub vznikol s podporou talianskeho sponzora. Volali sme sa Milanotrade Banská Bystrica, ale to len preto, že vo federálnej lige nemohli hrať dve družstvá pod jednou hlavičkou. My, mladšie hráčky, sme tvorili béčko Slávie UK Bratislava. Preto sme museli hrať v inom klube, a keďže sponzor bol z Bystrice, hrali sme tam domáce zápasy. Trénovali sme však v Bratislave. Hoci nás spočiatku odpisovali, skončili sme v strede tabuľky a získali si rešpekt. Po dvoch rokoch však nastali finančné problémy a keď klub zanikol, prešli sme do Žiliny.
Pôsobili ste vo viacerých zahraničných kluboch v Česku, Poľsku, Nemecku i Francúzsku, získali ste niekoľko titulov. Kde sa vám hralo najlepšie?
Každá liga mala niečo do seba. Spomínam si na dve sezóny vo francúzskom Cannes. Každý od nás čakal víťazstvá. Povinnosťou bolo vyhrať ligu i pohár. Prvý rok sme neprehrali ani jeden zápas. V druhej sme dominovali rovnako, až kým sme neprišli do finále. Prvý zápas sme prehrali hladko 0:3 po sotva štyridsiatich minútach. Nikto tomu nemohol veriť. Čínsky tréner sa šiel prepadnúť od hanby, v šatni nám to spočítal. Zaváhanie z prvého stretnutia sme nakoniec odčinili. Vyhrali sme oba ďalšie zápasy a získali titul.
Jednu sezónu ste odohrali v azerbajdžanskom Baku. Pre slovenskú hráčku trocha nezvyčajná destinácia…
Vtedy to tak ešte bolo. Tú sezónu si však neviem vynachváliť. Jediné, čo mi chýbalo, bol môj synček. Baku som brala ako výzvu. Klub utvoril výborné podmienky, zložil tím z najlepších hráčok sveta. Spoluhráčkami boli aj Američanky, ktoré vyhrali olympiádu alebo získali titul majstra sveta. Dovolím si tvrdiť, že v Baku sa zišla svetová špička. Síce nešlo o vychýrenú volejbalovú krajinu, ale kvalita jednotlivých družstiev hovorila za všetko. Získala som tam veľa skúseností, ktoré zužitkovávam dodnes.
V reprezentácii ste istý čas plnili úlohu kapitánky, ale aj asistentky trénera Miroslava Čadu. Ako hodnotíte pôsobenie v národnom tíme?
Na zrazy som sa vždy tešila. Mali sme mladé družstvo i kvalitného trénera. Vyžarovala z neho pozitívna energia, vedel hráčky nabudiť pred dôležitými zápasmi. Škoda, že sme skončili tesne pred bránami majstrovstiev Európy. Dvakrát sme stroskotali v zlatom sete, raz práve s Azerbajdžanom.
Momentálne hrávate v rodnom Kežmarku. Potešila vás ponuka vrátiť sa domov, kde ste začínali?
Zomlelo sa to rýchlo. S Blankou Špakovou sme sa náhodne stretli v Olomouci. Keď zistila, že už nehrám, ponúkla mi miesto v tíme. Prikývla som. Priznám sa, ak by to nebol Kežmarok, už by som nehrala.
Po minuloročnom finále so Sláviou EU ste v uplynulej sezóne vypadli už vo štvrťfinále, a napokon ste obsadili piatu priečku. Vládlo v tíme sklamanie?
Každý rok je iný, v play off je všetko otvorené. Prehra s Prešovom nás mrzela, museli sme uznať aj kvalitu súperiek. Prešov bol doma silný, vyhral svoj domáci zápas. Pohodu si preniesol aj k nám a nakoniec bol úspešnejší.
Sezóna 2017/2018 štartuje v tomto týždni. Uvidíme vás v žlto-modrých farbách aj v novom ročníku?
Tým, že žijeme s rodinou v Žiline, cestovanie na tréningy mi dáva dosť zabrať. Nehovoriac o zápasoch po Slovensku. Zdravie mi však ešte slúži a volejbal ma stále baví. Predbežne sme sa s vedením tímu dohodli na pokračovaní spolupráce. Ak sa nič neočakávané nestane, ešte jednu sezónu potiahnem.