Priniesol vám titul majstra sveta najväčší zážitok vo vašom živote?
Určite, kým som bol mladý a kým som hrával hádzanú. Neskôr má človek už iné priority. Založil som si rodinu, narodil sa mi syn i dcéra, to sú významnejšie udalosti v živote. Ale, samozrejme, v jeho športovej časti som nič väčšie a úžasnejšie nezažil.
Čo je pre vás prioritou teraz?
Rodina a zdravie. Deti sú naše zrkadlá. Ťažko sa to popisuje. Ale ich úspechy, to, že sa im darí, to je ohromný pocit. Pokoja a šťastia. Hovorí sa, že deti by mali prerásť svojich rodičov. Mne sa to podarilo, hoci nie mojou zásluhou.
Zostávajú vám ešte sily aj na šport?
Športujem primerane veku. Rád si stále zahrám tenis, chodím sa bicyklovať, v zime si zalyžujem. Nechcem byť frázovitý, ale naozaj platí, že kým sa hýbeš, žiješ. Celý náš život je o pohybe. Keď sa človek prestane hýbať, zomiera. Mňa inšpiroval pred rokmi jeden lekár v Amerike. Bol som navštíviť dcéru, ktorá tam v tom čase pôsobila.
Čím váš inšpiroval?
Mal 86 rokov, hral som s ním tenis a nabil ma. Bol tenký, vysušený, keď som ho prvý raz videl, myslel som si, že ho odfúkne z dvorca vietor. A potom on sfúkol mňa. Ani nemusel príliš behať, mal takú techniku, údery a kraťasy, že som nemal šancu. Začal som voči nemu slušne, opatrne, hovoril som, nech si zahráme. Keď som odrazu prehrával 1:4, už som nedokázal obrátiť skóre.
Vy ešte aj teraz ťažíte z toho, že ste boli špičkový športovec?
Asi áno. S pribúdajúcimi rokmi najskôr odchádza sila. Ale aj moji mladší súperi vravia, že dokážem byť pre nich ešte nepríjemný. Nechcem sa chváliť, ale na sieti sa cezo mňa ťažko prebíjajú. Súvisí to aj s dobrými reakciami, odhadom, rýchlosťou, v hádzanej som využíval viaceré podobné prednosti.
S vrcholovou hádzanou ste skončili skoro, mali ste len 29 rokov. Čo bolo príčinou?
V minulosti šport nikoho nezabezpečil do budúcnosti – ani majstra sveta. Uvedomoval som si, že sa blíži koniec kariéry a musím sa o seba postarať. Študoval som na Fakulte telesnej výchovy UK. Chcel som učiť, uchádzal som sa o post odborného asistenta na fakulte, ale nezobrali ma. Dostal som však ponuku nastúpiť na post vedúceho novoznikajúceho strediska vrcholového športu mládeže v Košiciach. Ešte som hral chvíľu v Tatrane a dochádzal na tréningy. A potom sa definitívne rozlúčil s hráčskou kariérou.
Foto: ARCHÍV RUDOLFA HORVÁTHA
Prvý neúspešný pokus dostať sa na školu vás neodradil. Stále prednášate na Pedagogickej fakulte Prešovskej univerzity…
Mal som šťastie na vzdelaných a rozhľadených trénerov. Tí ma inšpirovali, aby som študoval. Skúšal som potom aj trénovať, chvíľu som mal pocit, že by som mohol byť úspešný, ale ukázalo sa, že to nebola moja parketa. Všetko som veľmi emotívne prežíval.
Na viac ako štyridsať rokov ste sa upísali pedagogickej práci… Čo vás lákalo na práci učiteľa?
To, čo som študoval, som si overoval v praxi. Ako hráč v tréningu, v životospráve, prežil som na vlastnej koži rôzne zákonitosti a fungovalo to. Mal som pocit, že to bude moja výhoda aj v bežnom živote. Venujem sa telesnej výchove, športovým hrám, didaktike športových hier… Prednášam o diagnostike výkonnosti, o motorike, o rozvoji pohybových schopností. Je to niečo podobné ako keby popredný svetový maliar učil iných maľovať, muzikant hrať na hudobný nástroj. V tejto problematike sa cítim ako doma a môžem svoje poznatky odovzdávať ďalej.
Baví vás ešte stále táto práca?
Robím niečo, čomu rozumiem. Baví ma učiť. A chcem, aby aj moji študenti vedeli, ako majú učiť, aký to má zmysel a význam. Prešiel som aj inými profesiami, bol som profesionálny pracovník v telovýchove, to všetko malo pre mňa cenu, ale prioritou ostala vždy škola.
O práci v školstve prevláda názor, že je spoločensky i finančne nedocenená. Ako to vnímate po takom dlhom čase?
Mám túto prácu rád, inak by som ju už nerobil. Pravda, po finančnej stránke nie je ohodnotená. Univerzitný profesor, čo je ako generál v armáde, musí neustále na sebe pracovať, publikovať aj v zahraničí, v odborných a vedeckých časopisoch. Po splnení rôznych prísnych kvalifikačných požiadaviek zarába maximálne 1200 eur, v čistom menej. Keď sa ma ešte predtým za socializmu a v čase, keď neboli eurá, v zahraničí pýtali, koľko zarábam, mysleli si, že suma, o ktorej vravím, platí v dolároch, nie v korunách. Nechal som ich v tom. Vo Francúzsku a Nemecku profesori v mojom postavení berú šesť-sedem tisíc eur. Na všetko sa však nedá pozerať len cez peniaze. Pre mňa je dôležité, že celý život pôsobím medzi mladými ľuďmi, neustále s nimi komunikujem, mám pocit, že pomalšie starnem. To je moja naturálna odmena.
Nedávno vám a kolektívu autorov vyšla publikácia o výbere športových talentov. Čím vás zaujala táto téma?
Dlhoročné sledovania ukazujú, že niektorí športovci sú predurčení k nadľudským výkonom vďaka svojej genetickej výbave. O tom vieme veľmi málo. Existuje viac ako sto génov, ktoré dokazateľne ovplyvňujú športovo-fyzickú výkonnosť. Zatiaľ poznáme spoľahlivo tri genotypy, na rýchlosť, vytrvalosť a silu. Napríklad v Česku existujú súkromné firmy, ktoré vyzývajú rodičov, aby podrobili deti genetickému testovaniu. Za nejaký poplatok, dvesto eur, vedia vraj povedať, na čo majú talent. To je blbosť. Ešte veľa vody pretečie v Dunaji, aby sme to vedeli jednoznačne povedať. Existuje množstvo faktorov a determinantov. Je to len marketing. Isté však je, že talent sa nebude dať odhaliť len intuitívne.
Foto: ARCHÍV RUDOLFA HORVÁTHA
Ako ich hľadali pred polstoročím?
Intuitívne a empiricky. Tieto metódy platia aj ďalej. Robili sme rôzne testy všeobecného i špecifického charakteru, podľa nich vieme špecifikovať, akú úroveň dosahuje basketbalista či hádzanár v rôznych kritériách – rýchlosti, vytrvalosti, obratnosti. To všetko je výborné, ale v budúcnosti nebude stačiť. Ku konkrétnym výsledkom sa musíme dostať interdisciplinárnosťou. Hľadáme odpovede na otázku, čo je pri výbere dôležité: hardvér, to sú predpoklady dané geneticky, alebo softvér, to je tréningový program. Momentálne prevláda názor, že ak má niekto aspoň priemerné fyzické dispozície, o všetkom rozhoduje softvér, to znamená, že ak bude desať rokov intenzívne trénovať, má šancu prebojovať sa do špičky.
Držíte sa zásady – nikomu nehovor, že nemá talent…
Aj keby sme vedeli presne, kto má na čo schopnosti, určite nebudeme mať istotu, že sa z neho stane majster sveta. Je to nesmierne atraktívna téma, zaoberá sa ňou čoraz viac špičkových odborníkov aj vo svete. Ani človek, ktorý vlastní športový gén na vytrvalosť či rýchlosť, nemá garanciu, že sa stane špičkovým športovcom. Biochemicky má taký talent predpoklady, ale nemusí svoj potenciál využiť. A niekto sa môže stať olympijským šampiónom, hoci mu športový gén chýba. Existuje veľa faktorov, ktoré to ovplyvňujú. Dôležitú úlohu zohráva psychológia, ako športovec znáša záťaž, tlak. V ZSSR v dávnejšej minulosti vraveli, že nehľadajú talenty, ale silné osobnosti. Spolupracovali s biológmi, chemikmi. Význam majú motivačné činitele, odolnosť, psychika. Teraz sa tomu moderne hovorí mentálna stránka. Je to zložitý proces a neprebádaná sféra. Keby som mal štyridsiatku, tak tejto oblasti venujem všetku svoju silu a energiu.
Rudolf Horváth (70)
Profesor PhDr. Rudolf Horváth, PhD., sa narodil 28. júna 1947 v Prešove (predtým Solivar). Je členom tímu, ktorý sa v roku 1967 vo Švédsku stal majstrom sveta v hádzanej, čo sa pokladá za jeden z najväčších úspechov československého športu. Celú kariéru prežil v Tatrane Prešov, s výnimkou vojenčiny v Dukle Praha, s ktorou hral dva razy vo finále EPM. Získal tri tituly majstra ČSSR. Zaradili ho do najlepšej slovenskej zostavy storočia. Pôsobil aj ako tréner a významný športový funkcionár, štyri roky (1988 – 1992) bol šéfom Čs. hádzanárskeho zväzu a na MS 1990 v Československu bol podpredsedom organizačného výboru. Zastával aj funkciu podpredsedu Prešovského samosprávneho kraja (2001–2005). Vyše štyridsať rokov sa venuje pedagogickej práci. Je autorom mnohých vedeckých monografií, učebných textov, didaktických publikácií, vedeckých a odborných štúdií.