Foto: Ivan Majerský, Pravda
V národnom drese nastúpil na 265 zápasov. Deväťkrát sa stal hádzanárom roka, čo sa nikomu inému nepodarilo. Štartoval na piatich šampionátoch (troch európskych a dvoch svetových) a oslavoval titul v šiestich krajinách (Slovensko, Slovinsko, Francúzsko, Rusko, Ukrajina, Nemecko).
V stredu večer stál posledný raz medzi žrďami v reprezentačnom stretnutí. Emotívne sa s ním lúčilo bezmála osemtisíc divákov a 41-ročná legenda sa neubránila slzám. Aj po stretnutí musela niekoľkokrát prerušiť od veľkého dojatia rozhovor.
Kedy ste sa rozhodli, že zápas s Ruskom bude vaším posledným v reprezentácii?
Už dávnejšie som vravel trénerovi, že sa chcem rozlúčiť s reprezentačnou kariérou. Povedal som mu tiež, že posledným zápasom bude Rusko. Chcel som však odísť potichu, rovnako ako som do hádzanej vstupoval. Nijaké haló som nemienil robiť. Preto som navrhoval, aby môj odchod oznámil až po stretnutí, aby sa práve na tento moment nesústreďovala pozornosť, ale maximálne sme sa všetci koncentrovali na dôležité stretnutie.
Napokon bolo všetko inak…
Tréner tvrdil, že sa chlapci chcú so mnou slušne, na úrovni rozlúčiť. Potešilo ma to a dúfam, že to náš výkon neovplyvnilo.
Bolo pre vás ťažké sa po takom emotívnom zážitku sústrediť na výkon?
Nebolo to jednoduché. Emócie boli veľké, pretože som v reprezentačnom tíme odchytal 21 rokov, čo je kus života. Mám však pocit, že v momente, ako som sa postavil do bránky, to opadlo.
V posledných sekundách ste inkasovali a družstvo prehralo o gól…
To ma mrzí. Veľmi. Neviem, čo mám k tomu povedať… Bol to náročný zápas, už chýbali sily, všetci sme mleli z posledného, spravili sme nejaké chyby.
Zápas sledoval takmer plný zimný štadión. Ľudia vám v stoje tlieskali, pripravili vám krásny odchod z reprezentačnej scény. Ako ste to vnímali?
Chcem sa im všetkým veľmi pekne poďakovať. Dúfam, že ešte prídu na slovenskú hádzanú, aj keď sme teraz nevyhrali. Moja vďaka patrí aj tým, ktorí mi pomáhali a vždy pri mne stáli, mojej rodine, priateľke, kamarátom, spoluhráčom a aj trénerovi Liptákovi, ktorý ma reinkarnoval po tom, čo som už nebol pre niektorých potrebný. Predĺžil ešte môj sen. Lebo to čo som v reprezentácii zažil, bol vždy môj detský sen.
Ak by tím vyhral a postúpil na šampionát, zmenili by ste rozhodnutie?
Určite nie, to je definitívne.
Nechceli ste už ďalší šampionát? Chcel, samozrejme, ale už by bol bez mojej účasti. Niekedy príde moment, keď si človek musí povedať, že nastal čas rozlúčky. Treba vedieť, kedy odísť. Už som tu bol dosť dlho. Nikdy som neodmietol pozvánku do reprezentácie, pre mňa to bola vždy srdcová záležitosť. Teraz musia dostať príležitosť mladí. Máme šikovných hráčov, nech teraz oni bojujú, nech sa oni bijú. Dosť pri mne sedeli na lavičke, už im nechcem zaberať miesto.
Víťazná rozlúčka by bola krajšia…
Nepochybne, ale to už by bolo veľmi ružové, ako z rozprávky. Mali sme aj trošku smolu, ale dnes sme na výhru nemali, súper bol lepší. Beriem to ako realitu, bez emócií.
Ovplyvnil vaše rozhodnutie aj zdravotný stav či psychická únava?
Musím si zaklopať, ale cítim sa dobre. Toto je prirodzený proces.
Spomínate si na najkrajší moment v 21-ročnej kariére?
Každý jeden zápas v reprezentácii, každá jedna príležitosť zaspievať si slovenskú hymnu.
A na prvý zápas?
Bolo to v roku 1996 proti Česku, odchytal som celý zápas a vyhrali sme. Predtým som už v dvoch stretnutiach sedel na lavičke.
Viete čo budete teraz robiť?
Pokračujem na klubovej úrovni, podpísal som zmluvu na ďalší rok v maďarskom Egeri.