Play off uplynulého ročníka však jednoznačne patrilo žlto-čiernym a Radoslav Rančík (37), hoci už bez brata na palubovke, dvihol nad hlavu trofej pre šampióna Eurovia Slovenskej basketbalovej ligy. „O titule sa nerozhodlo v konkrétnom zápase či momente. Kľúčové bolo, že sme všetci ťahali za jeden koniec povrazu od začiatku sezóny,“ tvrdí kapitán Interu Bratislava.
Po poslednom zápase ste avizovali, že vás čakajú búrlivé oslavy. Ako prebiehali?
Boli náročné. Najmä preto, že po veľkom fyzickom i mentálnom vypätí vám po zisku titulu vypne hlava. Padla na mňa únava. I tak som si to poriadne užíval. S manželkou sme prišli domov okolo pol piatej ráno, čo je na mňa veľmi neskoro. Nebol som v meste na diskotéke už hádam tri roky (smiech). Manželkina sestra nám postrážila dcérku, takže sme to na druhý deň dospali.
S Nymburkom ste pravidelne zbierali české tituly. Chutí slovenský inak?
Každý titul má niečo do seba. Celú sezónu tvrdo pracujete, aby ste v súťaži triumfovali. V Nymburku to bolo o čosi jednoduchšie. Mali sme dominantný tím s veľmi kvalitnými zahraničnými hráčmi a s rozpočtom na úplne inej úrovni. Operovalo sa s dva a pol miliónom dolárov. Liga na Slovensku je vyrovnanejšia kvalitou kádrov aj podmienkami. O to je sladšie, že sa titul nerodil ľahko – hoci to tak na prvý pohľad možno vyzerá.
V play off ste prehrali len dvakrát. V čom bola najväčšia sila mužstva?
Počas základnej časti sme mali viacerí rôzne zdravotné problémy, ktoré nás limitovali. Dali sme sa však včas dali dokopy a vďaka tomu sme mohli rotovať viac hráčov. Všetci sa dostali do veľmi dobrej formy, pričom by som vyzdvihol Nemanju Barača, ktorý hral vo finále skvele. Každý z kádra však niečím prispel – či v útoku alebo obrane. Základom bola skvelá atmosféra v šatni aj na lavičke počas zápasov.
Čo hovoríte na vyrovnanosť SBL?
Bolo to super. Nováčik sa prebojoval do play off, Komárno postúpilo z piateho miesta až do finále, pričom vyhralo Alpsko-jadranský pohár. Prievidza hrala výborne v európskom pohári a toto všetko sa odzrkadlilo aj v lige. Aj Košice mali výbornú formu, neviem, čo sa tam stalo. Každý tím pracoval celú sezónu. V kvalite hráčov, v tréningovom procese i tréneroch sú vždy nejaké drobné rozdiely. My sme asi niečo robili dobre, keď sme šampióni. Zaslúžili sa o to hráči i tréneri, ale musím spomenúť aj funkcionárov, ktorí nám vytvorili famózne podmienky. Viem, že nás niekde ľudia vôbec nemajú radi – hold, tak to býva. Nie každému ulahodíte.
Máte už 37 rokov. Baví vás basketbal stále rovnako?
Jasné! Koho by nebavilo vyhrávať? Pokiaľ to pôjde takto ďalej a budú sa mi vyhýbať zdravotné problémy, bude to super. Mám pred sebou ešte jednu sezónu v Interi, ktorú si hádam užijem rovnako a potom uvidíme, čo bude ďalej. Mal som to šťastie, že drvivú väčšinu kariéry som bol v tímoch, ktoré pravidelne vyhrávali. To je veľká výhoda. No bez ohľadu na to musíte mať motiváciu zlepšovať sa a najmä robiť lepšími aj hráčov okolo seba. Dúfam, že veľa chalanov si odo mňa niečo zobralo, i keď nie som najpríjemnejší človek na ihrisku. Povedal som to neraz – na palubovke som sviňa. No to len preto, že som nesmierne súťaživý typ. Pokiaľ niekto zo spoluhráčov nie je na rovnakej strane ako ja, urobím všetko preto, aby zmenil svoj názor alebo aby to zabalil a išiel preč – inak sa kazí atmosféra a chémia v tíme. Basketbal je kolektívny šport, v ktorom musia byť víťazstvá vždy na prvej priečke.