Kto vymyslí vzorec, ako sa stať šampiónom, dostane Nobelovu cenu

S vrcholovým športom sekol v najlepších rokoch. Mal dvadsaťdeväť. Do hádzanárskeho dôchodku sa rozhodol odísť dobrovoľne. Neposlali ho doň zdravotné problémy, ale nedostatok motivácie.

„Dosiahol som všetko, čo sa v mojom športe dalo dosiahnuť. Stal som sa majstrom sveta, dva razy som hral vo finále Európskej ligy majstrov, získal tri tituly majstra Československa,“ vysvetľuje Rudolf Horváth.

Legendárny hádzanár bol pri tom, keď československý šport vybojoval vo Švédsku jeden zo svojich najväčších úspechov. V roku 1967 získali muži titul majstrov sveta.

Okrúhle jubileum: 40 rokov v škole

Podstatne skôr ako mnohí iní športovci riešil problém, ktorým smerom sa v živote pustiť. Bol profesionálnym i dobrovoľným športovým funkcionárom, vyskúšal si trénerskú prácu, nazrel na chvíľu do politiky, ale celý čas si udržal kontakt s vysokou školou a povolaním, ktoré si vybral na celý život. Stal sa pedagógom a vypracoval sa na vysokoškolského profesora. Hrával ligu v prešovskom Tatrane a popritom vyštudoval FTVŠ UK v Bratislave. „Od začiatku ma lákala pedagogická dráha, hneď po škole som sa uchádzal o post odborného asistenta na fakulte, ale nezobrali ma. Začal som pracovať v Košiciach v stredisku vrcholového športu mládeže, ktoré práve vznikalo a rozbiehalo svoju činnosť,“ približuje prvé kroky po skončení kariéry dnes 68-ročný profesor PhDr. Rudolf Horváth, PhD.

V Košiciach vydržal dva roky, nemal ešte tridsiatku a nastúpil ako šéf na okresný výbor ČSZTV v Prešove, kde pôsobil viac ako desať rokov. „Stále ma to ťahalo na fakultu. Mal som výborných učiteľov a to ma akiste ovplyvnilo. Dal som si podmienku, že budem pracovať na okrese, ale chcem prednášať aj na škole. Začal som učiť externe na prešovskej UPJŠ v roku 1975, takže mám jubileum – štyridsať rokov pedagogickej činnosti.“

Čáslavská mu pošepla: Rozdelí sa Československo

Bývalého úspešného hádzanára, ktorý mal nemálo funkcionárskych skúseností nahovorili, aby v roku 1988 prijal post predsedu Československého hádzanárskeho zväzu.

„Bola to síce len dobrovoľná funkcia, za ktorú som nebral nijaké peniaze, ale vstúpil som na funkcionársku scénu v zložitom období,“ pripomína. „Na začiatku roku 1990 sa konali u nás majstrovstvá sveta v hádzanej, jedno z najväčších športových podujatí v ére spoločného štátu. Stal som sa podpredsedom organizačného výboru, turnaj sa hral vo viacerých mestách od Prahy po Prešov a zabezpečiť ho na vysokej úrovni stálo množstvo úsilia. Podarilo sa nám to, ale keď bolo po šampionáte, vydýchol som si.“

V roku 1992 sa zúčastnil ako člen čs. misie na OH 1992 v Barcelone a tam sa z prvej ruky dozvedel, že Československo má dni zrátané.

„Diskrétnu informáciu mi pošepla Věra Čáslavská, s ktorou som trávil v Barcelone dosť času. V tom období bola poradkyňou prezidenta Havla. Vedel som, že sa pripravuje rozdelenie federácie a tým sa skončí aj moje pôsobenie na čele hádzanárskeho zväzu. Už som nerátal s tým, že budem funkcionárčiť. Vtedy zasiahla nečakaná náhoda, ktorá ovplyvnila môj najbližší život.“

Šokujúca ponuka z Kataru

Sedel v hľadisku olympijskej haly v Barcelone a sledoval hádzanársky zápas. Keď komentoval jeden z momentov, ktorý sa odohrával na palubovke, prisadol si k nemu akýsi chlapík. „Ty tomu rozumieš?“ spýtal sa.

„Trochu,“ odvetil a neznámy začal vyzvedať, čo robil, za koho hrával, aké mal úspechy. „Po štvrťhodine ma odrazu ohúril – poď k nám trénovať. Kam k vám? čudoval som sa. Až neskôr vysvitlo, že je to šéf olympijského výboru Kataru a syn katarského emira. Bol to pre mňa šok, na druhý deň sme sa stretli a priniesol mi zmluvu. Váhal som. Ako hráč som si chcel vyskúšať pôsobenie v zahraničí, ale vtedy to jednoducho nešlo.“

Odrazu mal na stole lukratívnu trénerskú ponuku do najlepšieho klubu v Dohe. Dovtedy sa ako tréner trochu venoval mládeži a rok pomáhal Milanovi Mikušovi ako jeho asistent so ženami ZVL Prešov.

„S mužmi som nemal nijaké skúsenosti,“ pokračuje. „Ber to, presviedčal ma Vojtěch Mareš, kedysi svetová hádzanárska hviezda, potom aj reprezentačný tréner, ktorý pôsobil tiež v USA, keď si prečítal zmluvu. Ponúkli mi dvetisíc dolárov mesačne, čo bola pre mňa obrovská suma, v prepočte skoro šesťdesiat tisíc. Ja som bral v tom čase ako docent na univerzite sedemtisíc korún.“

Na politiku nebol pripravený

Všetko nabralo vysoké obrátky. Podmienkou bolo, aby začal hneď po olympiáde. „Dohodli sme sa na ročnej spolupráci,“ pokračuje Horváth. „Nechcel som stratiť miesto na škole, vybavil som si na rok neplatené voľno. Ako hráč i funkcionár som sa po svete nacestoval dosť, ale čoskoro som sa presvedčil, že je úplne iné zostať v cudzom svete sám. Anglicky som sa učil, dohovoril som sa, ale jazyk som dokonale neovládal. Žil som v prostredí, kde vládla iná mentalita, zvyky, čo sa prejavovalo aj v športe a v mojej práci.“

Zmluvu dodržal, ale po jej vypršaní sa vrátil domov. Ledva sa vybalil, volali z Kuvajtu. Prišla ďalšia ponuka. „Finančne to bolo zaujímavé. Musel by som však skončil v škole. Dal som jej prednosť. A za peniaze, ktoré som zarobil v Katare, vyštudovali obe moje deti – Zuzana a Rudolf.“ Po katarskom dobrodružstve ho čakalo ďalšie doma – v politike. Strávil v nej jedno funkčné obdobie. Zvolili ho za poslanca, vo voľbách dostal najviac hlasov. Stal sa podpredsedom Prešovského samosprávneho kra­ja.

„To bola síce výborná škola, ale štyri roky stačili. Nebol som na to ľudsky ani politicky pripravený. Zistil som, že v politike neexistujú nijaké pravidlá a ja som bol na ne zo športu vždy zvyknutý. A keď som ich porušil, dostal som trest. Kedysi sa už aj na antických olympijských hrách podvádzalo, stávali sa prípady, že si niekto skrátil trať, alebo poslal namiesto seba súťažiť niekoho iného. Keď takého hriešnika nachytali, musel si za vlastné peniaze dať vyrobiť svoju bustu a tú vystavili v Háji hanby. Keby to fungovalo aj v politike, tak by bol petržalský Sad Janka Kráľa plný.“

Foto: Michal Zeman, Pravda

Rudolf Horváth Profesor Rudolf Horváth patrí medzi popredných pedagógov, na vysokej škole prednáša už 40 rokov.

Prednáša budúcim učiteľov

Aj v čase, keď pôsobil v politike, stále sa vracal na rodnú alma mater. Po štyroch rokoch vymenil poslanecké lavice definitívne za školské a venuje sa už len budúcim učiteľom. Na Pedagogickej fakulte Prešovskej univerzity má pod palcom didaktiku a edukológiu školskej telesnej výchovy, predtým aj olympijské hnutie i základy vied o športe.

Dlhodobo sa venuje aj výskumnej a vedeckej činnosti, je autorom troch monografii, spoluautorom učebných textov, publikácií, stovky vedeckých a odborných štúdií doma i v zahraničí. So spolupracovníkmi sa pustil do veľkého projektu, v ktorom testovali tisíc rómskych detí a sledovali, aká je ich zdatnosť.

„Tento výskum nám napríklad ukázal, že rómske deti zaostávajú rok až dva v motorike, v pohybovej výkonnosti, v rýchlostných, vytrvalostných, silových i koordinačných kritériách za svojimi vrstovníkmi. Je predpoklad, že je to dané najmä geneticky, možno aj životným štýlom a stravovaním,“ vysvetľuje.

Potvrdzuje, že vo všeobecnosti zdatnosť mladej generácie prudko padá a vie sa oprieť aj o výsledky prieskumov. Momentálne sa so svojím tímom pustil do iného problému – výberu talentovanej mládeže.

Nikomu nepovedz, že nemá talent

„Je to nesmierne atraktívna téma, ktorou sa zaoberá viacero špičkových odborníkov aj vo svete,“ približuje. „Je známe, že človek môže mať športový gén na vytrvalosť i rýchlosť. Nie je však nijaká garancia, že ten, kto ich vlastní, stane sa špičkovým športovcom. Biochemicky má taký talent predpoklady, ale nemusí svoj potenciál využiť. Alebo naopak.“

Aj podľa Horvátha sa niekto môže stať olympijským šampiónom, hoci mu športový gén chýba. „Hľadáme odpovede na otázku, čo je pri výbere dôležité: hardvér, to sú predpoklady dané geneticky, alebo softvér, to je tréningový program. Momentálne prevláda názor, že ak má niekto aspoň priemerné fyzické dispozície, o všetkom rozhoduje softvér, to znamená, že ak bude desať rokov intenzívne trénovať, má šancu prebojovať sa do špičky.“

Vyťahuje zaujímavý príklad. Pred mnohými rokmi sa hlásil na hádzanárskom tréningu jeho brat Marián. Desaťročný tenký a malý chlapec s okuliarmi. Tréner Milan Mikuš, skúsený odborník, si vtedy staršieho Ruda zobral bokom.

„Nech si vyberie iný šport, na hádzanú nemá predpoklady, vravel mi. A o viac ako desať rokov neskôr nám v Tatrane práve Marián vystrieľal titul. Už nikdy v živote nepoviem, že niekto nie je talent, tvrdil mi vtedy Mikuš. Výber a potom výchova talentov je zložitý proces. Vymýšľajú sa rôzne schémy. Kto vymyslí vzorec, ako sa stať olympijským šampiónom, dostane určite Nobelovu cenu,“ uzavrel Rudolf Horváth.