Kropilák: Chýbajú mi koše aj lyže. Na ligových zápasoch trpím

13.09.2015 10:00
Stanislav Kropilák
Veľmi rád by som si zahral basketbal, ale som zmierený s tým, že sa mi to už nepodarí, vraví Stanislav Kropolák. Autor: ,

Tá chvíľa počká na každého športovca. Potlesk definitívne doznie. Príde deň, keď dá kariére zbohom - a začne civilný život.

Ako v ňom bývalí reprezentanti využívajú skúsenosti zo spoznávania fyzických a psychických limitov, či ostali pri obľúbenom športe, alebo sa vydali na inú profesijnú dráhu, približujeme v seriáli Život po kariére.

Mal byť plavcom – znakárom. Predurčovala ho k tomu stavba tela, veľké ruky i nohy a široké ramená. V pätnástich však privolil vábeniu spod bezodných košov. A urobil dobre. Najlepší slovenský basketbalista minulého storočia Stanislav Kropilák si oranžovú loptu zamiloval natoľko, že hráčsku kariéru potiahol až cez štyridsiatku. Keď telo rázne prikázalo – stačí – neprotestoval, no pri basketbale ostal. Čerstvý šesťdesiatnik má stále svoje miesto v bratislavskom Interi, a nie hocijaké – je prezidentom klubu.

„Basketbal je pre mňa najkrajšia kolektívna hra na svete. Som presvedčený, že by som sa nestratil ani v individuálnom športe, ale kolektív má svoje nenahraditeľné čaro. Spoločné tréningy, zápasy, potom zájsť spolu na pivo a všeličo vymýšľať – to všetko neodmysliteľne patrilo k mojim hráčskym časom. Život sme žili všetci spolu. Futbalisti strelia gól-dva za zápas, niekedy viac. U nás padá kôš za košom. Čo je krajšie, ako keď lopta prepadne cez obruč? Aj preto som to potiahol až do štyridsaťjednotky,“ usmieva sa legenda bratislavského, slovenského, ale aj európskeho basketbalu.

Telo má ako 85-ročný

Najradšej by hral ešte aj teraz. Viaceré zdravotné problémy mu však neumožňujú zahrať si ani s kamarátmi z partie starých pánov. Operovali mu ľavé koleno a ešte tento rok čaká kompletná rekonštrukcia aj druhé. Zničené má všetky kĺby, trpí silnou artrózou a brzdí ho i chrbtica. K tomu sa pridali aj problémy so srdcom.

„Zdravotne som sa úplne odpísal. Keď ma doktori prezerajú, vravia, že môj organizmus vyzerá na 85 rokov. Môžem trochu bicyklovať a pravidelne chodím plávať. Veľmi rád by som si zahral basketbal, ale som zmierený s tým, že sa mi to už nepodarí. Rád som lyžoval, no v ostatných rokoch som mal vo vyššej nadmorskej výške problémy s arytmiou srdca. Azda sa na lyže ešte postavím,“ verí 208 cm vysoký bývalý československý reprezentant. Prezývku Kily dostal práve pre lásku k lyžovaniu, po výbornom francúzskom zjazdárovi Jeanovi Claudovi Killym.

Na palubovku ho to ťahá, najmä keď vidí zlú prácu podkošových hráčov. Rád by im názorne ukázal pivotmanské pohyby, ako brániť, doskakovať či odstaviť si protihráča. No ostáva len pri radách. „Aj tréneri niekedy neukazujú veci tak, ako by som si to predstavoval. Vždy, keď príde do klubu nový tréner, sadnem si s ním a porozprávame sa. Niektorí moje pripomienky a skúsenosti prijmú a zapracujú ich do tréningu viac, iní menej. Viem, na ktorých veciach Inter v minulosti pohorel, aj preto považujem za svoju povinnosť povedať svoj názor,“ prezradí.

Keď sa v roku 1996 vrátil z legionárskych zastávok v Belgicku a Luxembursku, predpokladal, že bude mať bližšie k hráčom a manažérskym úlohám. No k pozícii koordinátora medzi prvým družstvom a mládežou sa pridalo najmä zháňanie peňazí a hľadanie partnerov pre klub.

„Mrzí nás, že Inter nemá partnera, ktorého meno by bolo súčasťou názvu klubu. Snažíme sa vyriešiť aj otázku pozemkov pod našimi športoviskami, aby sme o ne neprišli,“ povzdychne si a prizná, že basketbal si už zďaleka nevychutnáva tak, ako voľakedy: „Teraz je to iný šport. Voľakedy bol basketbal o hlave, prihrávke či zdravej drzosti. V súčasnosti je to bitka, kto koho odtlačí. Som rád, že som stále medzi mojimi, kedykoľvek si môžem pokecať s hráčmi či trénermi. Snažíme sa pre klub zohnať čo najlepších hráčov, ale trpím skoro na každom zápase. Tak rád by som chlapcom ukázal, čo robia zle. Na súboj v premieňaní šestiek by som mohol aj teraz vyzvať mnohých. Majú zlý štýl, jednoducho ich nevedia hádzať.“

Legendárny basketbalista Stanislav Kropolák.
Legendárny basketbalista Stanislav Kropolák. Autor: Ivan Majerský, Pravda

Parlament ho sklamal

Popri pôsobení v Interi bol v rokoch 2001–2005 aj členom výkonného výboru Slovenského olympijského výboru. Vidina pomoci športu ho zlákala i do politiky. Na krátke pôsobenie v parlamente za stranu ANO v závere volebného obdobia 2002–2006 mu však neostali pekné spomienky. "Moja ilúzia, že dokážem urobiť niečo pre basketbal a šport celkovo, sa vôbec nenaplnila.

Šokovalo ma, keď som po návrate na Slovensko zistil, ako výrazne u nás klesla úroveň basketbalu. Mnohí ľudia mi vraveli – zmeniť sa to dá len cez parlament, choď do toho. Nechal som sa prehovoriť. Pripravoval som návrh zákona o športe. No z toho, čo som chcel, sa mi nepodarilo presadiť nič. V parlamente ani cez stranu. Priority už boli vtedy úplne iné. Nikoho nezaujímali moje návrhy, každý myslel len na to, ako získať v ďalších voľbách čo najviac hlasov," posťažuje sa prezident BK Inter Bratislava aj AŠK Inter Bratislava.

Zároveň priznáva, že politická skúsenosť mu aj čosi dala. Aspoň vie, ako to v parlamente chodí. „Spoznal som aj veľa zaujímavých ľudí, ale určite by som sa tam už nechcel vrátiť. Šport je mi najmilší a videl som, že tam je to zabité,“ dodá.

Počas krátkeho pôsobenia v politike zažil aj zvýšenú pozornosť bulváru. V apríli 2005 spôsobil dopravnú nehodu. V médiách sa objavili informácie, že bol pod vplyvom alkoholu, zranil chodca a naháňala ho polícia.

„Mrzí ma to. Veď je to hlúposť. Na aute som mal zlé gumy a na štrku som dostal šmyk. Nabúral som do značky, ale nikomu som neublížil a nič som nemal s policajtmi. Nemal som vypité a nik ma nenaháňal. S právnikmi som vtedy riešil, či mám médiá zažalovať. Vraveli mi, že niečo vysúdim, ale celý život po mne pôjdu. Bol som verejná osoba, tak som to radšej nechal tak. Keby sa to zakladalo na pravde, nič nepoviem, ale takto ma to hnevá,“ neskrýva ani po rokoch pobúrenie. Kropilák dlho veril, že jeho priezvisko z paluboviek nevymizne. Syn Branislav sa basketbalu venoval, no nezaľúbil sa doň tak, ako jeho slávny otec.

„Braňo mal talent. Kým som pôsobil v Belgicku, tak hrával. Mal veľmi dobrú ruku a aj ho to spočiatku bavilo, ale postupom času stále menej. V závere už hrával asi len kvôli mne. Po návrate do Bratislavy to chvíľu skúšal aj doma, ale potom sa vydal umeleckým smerom. Fotí, maľuje a venuje sa rôznym iným veciam. Na súčasný basketbal asi ani nemal ideálnu postavu, keďže sa podal na mňa,“ pripomína.

Zo športovej navštívenky

  • Stanislav Kropilák sa narodil 10. júna 1955 v Kremnici
  • Najlepší basketbalista Slovenska 20. storočia
  • Päťnásobný najlepší basketbalista ČSSR (1979, 1980, 1982, 1983 a 1985), desaťkrát najlepší basketbalista Slovenska (1975–1984)
  • Vicemajster Európy 1985 a bronzový medailista z ME 1977 a 1981
  • Dvojnásobný účastník OH (1976 – 6. miesto, 1980 – 9. miesto) a MS (1978 – 9. miesto, 1982 – 10. miesto)
  • Pätnásťkrát nastúpil v drese výberu Európy
  • Štyrikrát majster ČSSR s Interom Bratislava (1979, 1980, 1983 a 1985), raz s Pardubicami (1984)
A v pamätnom stretnutí výberu Európy proti...
A v pamätnom stretnutí výberu Európy proti výberu USA. Autor: ARCHÍV STANISLAVA KROPILÁKA

Legionárčenie na betóne

Najväčší úspech dosiahol Kropilák v roku 1985. S repre­zentačným tímom ČSSR získal na majstrovstvách sveta v Stuttgarte nečakané strieborné medaily.

„So starými pánmi – tak nás na šampionáte nazvali pre vysoký priemerný vek okolo tridsať rokov – nik nepočítal. Zdolali sme Španielov aj Juhosláviu a vo finále prehrali s Rusmi. Bol to fantastický úspech,“ pripomenie kapitán vtedajšieho mužstva.

Za odmenu mohli basketbalisti – reprezentanti odísť do zahraničia. Kropilák si vybral Belgicko a neskôr Luxembursko, kde strávil jedenásť sezón.

„Po tridsiatke som už nechcel skúšať najlepšie európske ligy. Priznávam, išli sme si vtedy do zahraničia najmä zarobiť. Stále ma to veľmi bavilo, aj keď som v posledných sezónach už ozaj trpel. Odohral som tridsať až štyridsať minút, odniesli ma z ihriska a týždeň dávali dokopy, aby som mohol opäť hrať. Zničil som si tam zdravie. V Belgicku aj Luxembursku som totiž niekoľko rokov hrával na betóne. V hale neboli žiadne parkety. Len betón a na ňom namaľované čiary. Po zápase otvorili priamo na ihrisku tri krčmy, prišli tam ľudia, pilo sa a na údržbu to takto bolo najlepšie. Američania na to veľmi nadávali,“ zaspomína si.

Keď bol v najlepšom basketbalovom veku, snažili sa ho získať elitné kluby z Talianska, Španielska či Grécka. Jedinou možnosťou však vtedy bola emigrácia, ktorú odmietal. Preto si vyskúšal pozíciu legionára až po tridsiatke.

Ešte oveľa skôr však mohol odísť z Československa oficiálne. Dokonca do Spojených štátov amerických. Vtedy mu veľkú šancu prekazilo zranenie.

„Po olympiáde v 1976-tom v Montreale, kde sa mi vydaril zápas proti Američanom, ma chcela univerzita Wake Forest. Mal som byť prvý športovec z ČSSR, ktorý pôjde oficiálne študovať a športovať do USA. Martina Navrátilová aj Ivan Lendl už boli v zámorí, ale po emigrácii. Toto bolo vybavované oficiálne. Prezident Gustáv Husák to mal na stole – vraj podpísané. Mal som už vycestovať, ale zranil som si koleno. Pol roka som sa dával dokopy a univerzita sa viac neozvala,“ prezradí Kropilák.

Stanislav Kropilák po zápase s Izraelom na ME v...
Stanislav Kropilák po zápase s Izraelom na ME v Bratislave. Autor: ARCHÍV STANISLAVA KROPILÁKA

Slovenský basketbalista storočia zblokoval i Jordana

Nikdy sa necítil ako hviezda. Robil, čo ho bavilo a užíval si to. Prestup do Interu zo Slávie SVŠT i prvé zápasy za juniorskú a neskôr seniorskú reprezentáciu bral akosi prirodzene. „Nemal som žiadne veľké sny. Nebol som extra ctižiadostivý. Nikdy som nepremýšľal nad tým, prečo si ma vybrali do reprezentácie a urobili zo mňa kapitána. Drvivú väčšinu roka som trávil s basketbalovou loptou v ruke. S národným tímom sme neustále chodili na rôzne sústredenia, turnaje a šampionáty, i do Ameriky,“ hovorí desaťnásobný najlepší basketbalista Slovenska (päťkrát triumfoval v Československu).

Čo dosiahol, si uvedomuje len postupne. Váži si zisk prvého titulu s Interom (pre žlto-čiernych ich vybojoval štyri, jeden pridal neskôr v Pardubiciach), účasť na dvoch olympiádach či tri medaily z majstrovstiev Európy.

„Na európsky šampionát ma prvý raz zobrali devätnásťročného z druholigovej Slávie. Doteraz neviem, prečo zo mňa neskôr urobili kapitána reprezentácie. Z Prahy bol veľký tlak, aby boli v tíme najmä Česi z pražských klubov, potom Brna, Ostravy či Olomouca. Robil som kapitána veľkým a skúsenejším hráčom. Spätne si to veľmi cením. Rovnako ako ocenenie pre najlepšieho slovenského basketbalistu storočia. Celého storočia! Porovnávať hráčov z rôznych období sa ani nedá, najmä tých, ktorí hrávali ešte dávno predo mnou. Uvedomil som si to najmä, keď nedávno uvádzali do Siene slávy slovenského basketbalu trojicu Miloš Bobocký, Boris Lukášik a Miroslav Rehák,“ poznamená.

Kropilákovu výnimočnosť dokazuje aj pätnásť štartov za výber Európy v rôznych exhibičných stretnutiach.

„Keď si pozriem, s kým som hral a proti komu, je to fantastické. Hrával som s najlepšími hráčmi histórie celej Európy. Asi som tiež niečo vedel,“ skromne sa usmeje a pridá spomienku na pamätný súboj s výberom USA v roku 1982 pri príležitosti 50. výročia založenia Medzinárodnej basketbalovej federácie.

„Za súpera vtedy nastúpil devätnásťročný chalan, o ktorom všetci hovorili, že raz bude hviezdou NBA. Podarilo sa mi ho zblokovať. Tak som mohol neskôr machrovať, že som zblokoval Michaela Jordana, podľa mnohých najlepšieho basketbalistu histórie,“ rozihrá kútiky úst obávaný špecialista na bloky, ktorý pri tejto činnosti využíval nielen výšku, ale najmä vynikajúce načasovanie výskoku.

„V Belgicku a Luxembursku, keď sa mi už nechcelo toľko behať hore-dole, som sa zameral najmä na obranu. Vravel som krídlam, aby mi pustili hráča pod kôš, tam som ho zblokoval, prihral spoluhráčom do protiútoku a nemusel sa stále vracať,“ prezrádza recept.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#basketbal #Inter Bratislava #Stanislav Kropilák #Život po kariére
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Celkové poradie - Žltý dres
    • zelený dres
    • Alaphilippe
    • 61:00:22 h
    • 2.
    • Thomas
    • +1:35 min
    • 3.
    • Kruijswijk
    • +1:47 min
    • 73.
    • Sagan
    • +1:35:36 h
Poradie šprintérov - Zelený dres
    • zelený dres
    • Sagan
    • 284
    • 2.
    • Colbrelli
    • 191
    • 3.
    • Matthews
    • 187
Všetko o Tour de France
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk