Slávna strelkyňa Ďurišinová sekla s hádzanou a stratila politickú naivitu

02.08.2015 09:00
Mária Ďurišinová
Mária Ďurišinová. Autor: ,

Tá chvíľa počká na každého športovca. Potlesk definitívne doznie. Príde deň, keď dá kariére zbohom - a začne civilný život.

Ako v ňom bývalí reprezentanti využívajú skúsenosti zo spoznávania fyzických a psychických limitov, či ostali pri obľúbenom športe, alebo sa vydali na inú profesijnú dráhu, priblížime v seriáli Život po kariére.

V jej športe sa svetové rekordy príliš neevidujú. Keď však končila s kariérou, jeden na konte mala. A možno platí až dodnes. Hádzanárska diva Mária Ďurišinová nastúpila v československom reprezentačnom drese v 285 zápasoch a strelila v nich 1 557 gólov, čo sa dovtedy nepodarilo nijakej inej kanonierke. Výrazne prispela k striebru na majstrovstvách sveta 1986 a piatemu miestu na OH 1988 v Soule.

A predsa všetku slávu hodila za hlavu, nezostala v žiari reflektorov. Po poslednom góle vo veľkom športe, sa zaradila do bežného života. Vyštudovala právo a ako jedna z mála bývalých špičkových športovkýň zostala pri fachu. Pracuje v Sociálnej poisťovni.

Mŕtvi pod oknami bytu

Kým začala pracovať v poisťovníctve, prešla skúškou vo veľkej politike. Podstatnú väčšinu kariéry prežila v bratislavskom Štarte, ktorý už zmizol z hádzanárskej mapy. Lákali ju do Nemecka i Japonska, ale dala prednosť ponuke zo špičkového klubu Olimpija Ľubľana, odkiaľ mala bližšie domov.

Z Ľubľany sa vrátila v júni 1991. Čo vrátila. Utiekla. V krajine vypukla vojna, neďaleko jej bytu sa objavili tanky, pod oknami hrmela streľba. Videla prvých mŕtvych v nezmyselnom konflikte. Vzala nohy na plecia a na stanici naskočila do posledného vlaku, ktorý odchádzal na talianske hranice.

Po viacerých mesiacoch sa do Ľubľany na skok vrátila, prišla si po osobné veci, ktoré tam v zmätku nechala. V Olimpiji ju lámali, aby zostala, chceli, aby pôsobila v hádzanárskej škole Márie Ďurišinovej, v ktorej by vyrastali slovinské talenty. Odolala. Oželela aj 15-tisíc eur, ktoré jej v klube dlhovali. Bola by to pekná suma na začiatok nového života.

V Bratislave intenzívne uvažovala, do čoho sa pustiť. Ešte si zahrala rok v Šali a potom sa chcela uplatniť v nejakej oblasti práva. Od Petra Weissa, šéfa SDĽ, dostala nečakane ponuku, aby kandidovala v parlamentných voľbách.

„Ľavicové myšlienky mi boli blízke, ale bola som rozhodnutá, že do politiky nevstúpim, táto predstava ma nelákala,“ vracia sa k dôležitému zlomu vo svojom živote košická rodáčka, ktorá vyrastala v Trebišove.

„Na olympiáde v Soule 1988 sme obsadili výborné piate miesto, veľa nechýbalo a mohli sme hrať o medailu. Štyri roky predtým sme nemohli cestovať na Hry do Los Angeles. V tom čase sme mali najsilnejší tím a úžasnú formu, čo sme potvrdili aj na MS 1986, kde sme hrali vo finále so ZSSR. Ak by nás pustili do Los Angeles, verím, že sa vrátime s cenným kovom. Až neskôr som si uvedomila, o čo sme prišli. Stratili sme šancu na historický úspech – vinou politiky.“

Napriek počiatočnému váhaniu sa po dlhom a zložitom rozhovore nechala nahovoriť, že pomôže vo volebnej kampani, pokúsi sa získať v prospech SDĽ nejaké hlasy.

Politika nikdy viac

Tesne pred voľbami strávila takmer mesiac v Kanade s hádzanárkami Šale. „Po návrate som sa dozvedela, že ma zvolili a na druhý deň sa mám hlásiť v parlamente.“

Zložila poslanecký sľub a v parlamentných laviciach strávila šesť rokov. „Vtedy som zažila jedno z najväčších rozčarovaní v mojom živote,“ pokračuje. „Keď sme boli v opozícii, niečo sme presadzovali, ale keď sme sa dostali k moci, činy sa začali rozchádzať so slovami. Samozrejme, nie u všetkých, stretla som aj ľudí, ktorých si dodnes vážim. Každá životná skúsenosť ma niečím obohatila. Aj toto bola dobrá škola.“

Mária Ďurišinová.
Mária Ďurišinová. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Z parlamentu prestúpila na ministerstvo školstva a športu. Štyri roky pôsobila ako generálna riaditeľka sekcie športu detí a mládeže. Patrila k tým, ktorí presadzovali vybudovanie Národného tenisového štadióna, čo jej potom nový minister vyčítal. „Neľutujem to dodnes, lebo to boli jedny z mála peňazí, ktoré išli z privatizácie aj do športu. Na každý zápas Davis Cupu sme museli dovtedy za ťažké peniaze postaviť v Inchebe dvorce, ktoré sa po troch dňoch zrámovali,“ vysvetľuje.

Chvíľu ešte koketovala aj s myšlienkou, že skúsi komunálnu politiku, zdalo sa jej, že to je práca, ktorá má zmysel. Ale aj tejto myšlienky sa rýchlo vzdala.

„Bavila ma práca v našom baráku v Petržalke, patrili sme k prvým, čo sme si ho zateplili, mali vlastnú kotolňu. Veľmi som sa tešila, že aj mojou malou zásluhou sa niečo pohlo, zlepšili sme si životné prostredie. Čoskoro som sa presvedčila, že ani malá politika nie je čistá. Z politickej naivity som definitívne vytriezvela.“

Priznáva, že už roky politiku vôbec nesleduje. Ani spravodajstvo v médiách. „S politikou už nechcem mať nič spoločné. Zistila som, že k životu mi to vôbec nechýba,“ dodáva Ďurišinová.

Jej skriptá precestovali celý svet

Z ministerskej funkcie spadla na pol roka medzi nezamestnaných. Opäť si hľadala miesto. Našla ho už ako štyridsiatnička v Sociálnej poisťovni.

Netají, že spočiatku sa musela veľa učiť. „O oblasti sociálneho práva, v ktorej pôsobím, som nevedela takmer nič. Ale učila som sa, táto práca ma veľmi lákala a aj bavila. Od začiatku som sa venovala úrazovému poisteniu, ktoré bolo v plienkach,“ približuje prvé kroky na novom pracovisku.

Po dvoch rokoch začala budovať oddelenie úrazových rent, ktoré aj dlho viedla. Odvtedy, čo vyštudovala právnicku fakultu, ubehlo veľa času. „Na škole sme mali skúšku zo sociálneho práva, ale bola len jedna z mnohých. Aj keby som nastúpila na nový post deň po škole, začínala by som od začiatku, pretože úrazové poistenie sa v tom čase len budovalo, dostávalo novú tvár. Bolo to náročné, ale myslím, že sme to spoločnými silami zvládli.“

Prejavil sa jej poctivý prístup ku všetkému, do čoho sa pustila. Ani školu v najlepších hádzanárskych rokoch nikdy neflákala. V tom čase bola ženská hádzaná populárna, mala úspechy a ona patrila k jej najžiarivejším hviezdam nielen doma, ale aj vo svete. Do haly chodili na zápasy aj jej učitelia.

„Zazrela som ich často v hľadisku, profesorov Siváka, Čarvagu, Gašparoviča i ďalších, hanbila by som sa, keby som išla na skúšku a nič nevedela. A vytáčalo ma aj to, keď mi niekto povedal: na to, že ste športovkyňa, ste to vedeli dobre. Aj medzi športovcami bolo dosť takých, ktorí školu zvládali s červeným diplomom, nedostávali známky zadarmo.“

Pôvodne ju najviac lákala medicína, ale tá sa nedala študovať popri vrcholovom športe. Právo áno, ale jej skriptá precestovali celý svet. Bolo ťažké všetky povinnosti zladiť so štúdiom, najmä pred soulskou olympiádou, keď s tímom strávila takmer desať mesiacov mimo domova.

Už ako hráčka Štartu chodila aj do práce, bola viac ako dva roky podnikovou právničkou Drudopu. Zdôrazňuje, že právo ju stále baví, ale jedna vec jej prekáža. „Ak to poviem, je jasné, že polovici právnikom sa zježia vlasy na hlave. Neuznávam, že obhajca má právo klamať v prospech svojho klienta. Tak sa stáva, že mnohí mafiáni, zlodeji, možno vrahovia sa dostávajú na slobodu, často len nedodržaním procedurálnych postupov. Som rada, že v niektorých oblastiach práva som doma, ale považujem sa len za absolventku právnickej fakulty, nie za renomovanú právničku.“

Dozadu sa neobzerá

Pred niekoľkými dňami oslávila 55. narodeniny. Ani v minulosti, ani teraz si nezakladala na svojej hádzanárskej kariére. Nikdy ani nerátala, že by mala z hádzanej žiť.

„Vždy som bola presvedčená, že moje úspechy súvisia s tým, že v Štarte máme výborný kolektív, že v reprezentácii sa zišla silná generácia. A hrajú na mňa, preto som dobrá aj ja. Keď som po každom zápase volala mame, vždy sa spýtala – koľko si dala gólov? Všetci ich odo mňa čakali, ale ja som mala výborný pocit aj vtedy, keď som ich dala len tri, ale sme vyhrali a mala som dobrý pocit z hry.“

Urobila si aj trénerské skúšky, už ako hráčka si robila poznámky z tréningov, keď ju niečo zaujalo. Dodnes je presvedčená, že by ju bavila práca najmä s deťmi, ktorú si aj trochu vyskúšala, ale keď sa stala poslankyňou, už nebol na ňu priestor.

„Mrzí ma, ako dopadla hádzaná na Slovensku a špeciálne v Bratislave, akým smerom sa uberá slovenský šport,“ tvrdí. Zdôrazňuje, že myšlienky fair play sú jej stále sväté, ale na protest so súčasnými pomermi v športe sa vzdala aj členstva v Slovenskom olympijskom výbore. „Nechcela som sa spájať aj s funkcionármi, ktorí roky len cicali zo športu a nevedeli si ani predstaviť, že to môže byť aj inak.“

Bola zvyknutá vždy bojovať a statočne sa už niekoľko rokov vyrovnáva so zákernou chorobou. Obetavo pomáha mame, ktorú takisto trápia vážne zdravotné problémy. Od jej posledných veľkých hádzanárskych zápasov už uplynulo viac ako dve desaťročia, aj preto ju prekvapí, ak ju ešte niekto spozná.

„Je to milé a netvrdím, že ma to nepoteší, ale to je už za mnou. Žijem inými problémami. To, čo som v hádzanej zažila, mi zavše pripadá, akoby to bol príbeh o niekom inom. Spomínam na to len výnimočne a na mnohé veci si ani presne nepamätám. Skončilo sa krásne obdobie. Pravidelne sa stretávam s niektorými bývalými spoluhráčkami, zostalo mi z tých čias zopár výborných kamarátok. Ale o tom, čo sme kedysi zažili v hádzanej, nepadne ani slovo, o tom sa nebavíme. Neobraciam sa dozadu, hoci viem, že šport mi veľmi pomohol aj v ďalšom živote,“ uzatvára Mária Ďurišinová.

Hlava radila, ľavačka neposlúchala. Bola stopercentná

Nikdy nevynikala robustnou postavou a nemala ani mimoriadny fyzický fond. Napriek tomu patrila k najlepším kanonierkam hádzanárskej histórie.

Výskok, krátky švih rukou a lopta sa trepotala v sieti. Čo nedokázala silou, vybavila rýchlosťou a šikovnosťou. Neuveriteľný strelecký inštinkt mala v génoch. Jej ľavačka sa stala postrachom svetových brankárok, ale v hre využívala vždy aj hlavu. „Musela som vždy špekulovať, ako dobehnúť súperovu obranu,“ potvrdzuje.

Posledné góly kariéry strieľala už ako poslankyňa. „Hrávala som v prvoligovom WAT Fünfhaus Viedeň,“ spomína. „Tréningy som nestíhala, nanajvýš raz v týždni a chodila len na zápasy. Keď sa skončila liga, dostala som malú vázičku – stala som sa najlepšou strelkyňou rakúskej ligy. Keď som to zistila, dostala som záchvat smiechu. Nechcela som veriť, že v súťaži na čele s veľkoklubom Hypobankom, ktorý trénoval dva razy za deň, som dala najviac gólov – bez tréningu a plného počtu zápasov. Túto trofej si cením skoro rovnako ako striebro z majstrovstiev sveta.“

Bola aj excelentou exekútorkou sedmičiek. Výnimočnú situáciu zažila na MS B-kategórie v Dánsku 1981. Českoslo­vensko hralo zápas proti Nemecku a v prípade výhry postupovalo. V ten deň bola dosť nervózna a tím mal výhodu až dvanástich sedmičiek. „Tréner ma poslal na prvú – bez problémov som ju premenila. To isté sa zopakovalo aj pri druhej, tretej… Keď som išla na štvrtú, už som sa začínala triasť. Nik nie je taký strelec, že si trúfne všetko premeniť. Vo vyrovnanom zápase stále vládlo napätie, každá premenená šanca bola mimoriadne dôležitá.“

Všetci vedeli, že sedmičky hádže vpravo dole. „Videla som, ako tréner Hoffmann pred každou sedmičkou brankárkam zdôrazňuje, na čo si majú dať pozor. Pred piatou som si už sadla na samý kraj lavičky a krčila sa v nádeji, že tréner určí niekoho iného. On ma však pohľadom vždy našiel. Ideš, kývol mi a už som opäť stála pred brankárkou zoči-voči.“

Opäť sa presvedčila, ako zvláštne pôsobí psychika. Na lavičke sa klepala, aby niečo nezbabrala a chcela sa vyhnúť zodpovednosti. „Keď som vzala do rúk loptu, všetko zo mňa spadlo. Odrazu som vyzerala ako najsebavedomejší človek na svete. A stále som hádzala presne na rovnaké miesto.“ Hovorila si, že už jej na to neskočia a sedmičku hodí určite inak. Dodnes si to nevie vysvetliť, hlava dávala jasný signál, ruka ju vôbec neposlúchala. „Jedenásť sedmičiek som zahrala rovnako a až poslednú hodila oblúčikom do stredu, podobne ako Panenka kopol svoju slávnu jedenástku. Brankárky už automaticky skákali vpravo k žrdi…“

Keď sa vrátili, v hale na Pasienkoch sa stretla s legendárnym brankárom Jánom Packom. Trochu ironicky si ju doberal. Čudoval sa, ako mohla tak hádzať sedmičky a ako na to brankárky mohli skočiť.

„Bránila som sa, že to nie je vždy iba o tom vedieť, ako súperka hádže. Keď v správnom momente trafí strelkyňa na správne miesto, brankár má malú šancu. Uzavreli sme stávku. Hádzala som na neho päť sedmičiek. Premenila som štyri, všetky – vpravo dole. Nechytil ani jednu – piata sa odrazila od žrde…“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Život po kariére #Mária Ďurišinová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Elite červené ruže v pletenom srdci

Elite červené ruže v pletenom srdci

34,99
Sweet farebné ruže,gerbery a tulipány

Sweet farebné ruže,gerbery a tulipány

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk