V tom istom okamihu zosadá zo stoličky empajrový arbiter a uteká k inkriminovanému miestu. Ešte pred ním však potvrdí domnienku čiarového Novak Djokovič. Nadal sa v momente zvrtne, odvolá empajrového a zápas dvoch veľkých rivalov pokračuje.
Aká to úcta, rešpekt a zmysel pre fair play, všakže? Navyše, medzi dvomi nezmieriteľnými súpermi, ktorí sa roky bijú o post najlepšieho tenistu súčasnosti a vo vzájomných zápasoch si nedarujú ani fiftín zadarmo.
„Podobných okamihov, aký sa odohral vo štvrťfinále tohtoročného Roland Garros, je v súčasnom tenise stále menej. Džentlmenstvo sa z nášho športu vytráca. Bohužiaľ,“ upozorňuje Marián Vajda. Podľa trénera súčasnej svetovej jednotky boli tenisti v minulosti podstatne férovejší. Na kurtoch pôsobili o čosi uvoľnenejšie.
„V sedemdesiatych či osemdesiatych rokoch sme neboli takí upätí na výsledky. Áno, na kurte sme sa vedeli pobiť o víťazstvo, no dokázali sme sa aj povzniesť, po zápase sme boli kamaráti. Dnes to už také nie je. Vládne tvrdý profesionalizmus,“ tvrdí päťdesatnik z Považskej Bystrice.
S jeho slovami čiastočne súhlasí Jiří Novák – niekdajší piaty hráč sveta. Na dvorcoch stelesňoval slušné správanie, excesy mu boli cudzie. „Džentlmenstvo bolo, je a bude. Musíme si však uvedomiť, že tenis je brutálny biznis. Pohybujú sa v ňom obrovské peniaze a dobré mravy idú niekedy do úzadia,“ myslí si česká legenda. „Gestá fair play síce pretrvávajú, no nie je ich veľa. V porovnaní s futbalom, kde hrá prím komediantstvo a simulovanie, však stále dostatok.“
Napriek tomu, že tenisti sa s džentlmenskými gestami nepredbiehajú, ubudli z kurtov prehnane neférové prejavy. "Hráčov sleduje veľa kamier. Preto si dávajú pozor na to, čo robia. Ktosi z velikánov, myslím, že to bol McEnroe, nedávno povedal, že kedysi bol tenis pre divákov atraktívnejší – bolo v ňom viac búrlivákov. Dnes nedávajú hráči zo seba toľko emócií. Nikto nechce riskovať napomenutia, pokuty či dištanc. Pravidlá preto všetci rešpektujú. Aj keď pre divákov by bolo možno lepšie, keby ich sem-tam niekto porušil,“ pousmeje sa Igor Zelenay, najlepší slovenský tenista vo štvorhe.
Čo má najvýraznejší vplyv na správanie tenisových profesionálov? Názory sú rôzne… „Tréneri. S hráčmi sme denno-denne. Prakticky ich vychovávame, rozvíjame ich osobnosť. Pripomíname im minulosť, dbáme na tradície,“ prezrádza Vajda. „Dianie na kurte ovplyvňuje aj stále sa vyvíjajúca technika – napríklad Jastrabie oko neoklamete. Predsa len, priznať loptičku súperovi nie je samozrejmosť. Také niečo treba mať v sebe. Mňa viedli k rešpektu rodičia. Dôraz kládli na pokoru i čestnosť. Myslím si, že som sa ich rád držal počas celej kariéry,“ pridáva sa Novák.
V jeho šľapajach idú dnes viacerí. Príkladom tenisových džentlmenov sú najmä členovia absolútnej svetovej špičky – Novak Djokovič, Roger Federer, Stan Wawrinka, Rafael Nadal či Kei Nišikori. Z bývalých slovenských tenistov si honor džentlmena rozhodne zaslúži olympijský víťaz zo Soulu 1988 a dlhoročný kapitán daviscupového tímu – Miloslav Mečíř. Zaradiť do tejto spoločnosti možno aj bývalú svetovú šestku – Karola Kučeru.
Kamarátsku hru pretlačili peniaze
Na tenis hľadí prísnym rozhodcovským, ale aj chápavým psychologickým okom. Martin Babík (41) pôsobil v úlohe arbitra dve desaťročia, pýši sa účasťou na trinástich Wimbledonoch. V súčasnosti sa naďalej venuje psychoterapii a mentálnemu koučingu. „Džentlmenské správanie skôr pasuje k starším, vyzretejším hráčom,“ tvrdí rodák z Košíc.
Vytráca sa z tenisu džentlmenstvo?
V minulosti nebolo v športe tak veľa peňazí, hráči neboli pod takým výrazným tlakom, sledovanosť bola podstatne nižšia. Džentlmenstvo bolo prirodzené, zápas bol kamarátskou hrou, súperi boli k sebe féroví. Aj v súčasnosti hráči zájdu na pivo, no obrovské peniaze a tlak potláča džentlmenstvo do úzadia. Dobrý príklad uvádza kniha amerického trénera Brada Gilberta s názvom Vyhrať hrozne (Winning ugly). Píše, že je nutné vyhrávať za každú cenu.
Koho považujete za najväčšieho tenisového džentlmena súčasnosti?
Džentlmenskú auru má Roger Federer. Z veľkej časti ju však utvorili médiá. Naopak, najneobľúbenejším tenistom je Čech Lukáš Rosol. Môže za to jeho svojské správanie, nemá problém nepodať súperovi ruku.
Vedeli si počas vašej rozhodcovskej kariéry na vás hráči otvoriť ústa?
Ktorý šport nie je o tom, že si hráči neotvoria na rozhodcu ústa? Mnohí tenisti hrajú s rozhodcom psychologickú vojnu, čakajú na jeho chybu. Potom ho o to ľahšie dostanú pod tlak. Sú dve skupiny hráčov – takí, ktorí vám nepovedia ani slovo a takí, ktorí idú po vás od prvej lopty.
Čo má na správanie sa hráčov najvýraznejší vplyv?
Zážitky z tenisu. Je rozdiel, keď dieťa dostane od otca po prehre bitku alebo keď ho povzbudí. Dôležitý je aj prístup trénera, ktorý by mal byť aj psychológom. Najpodstatnejšie však je to, ako sa hráč vyrovná s tlakom. Tenis je prevažne o prehrách. Každý z hráčov je pod mediálnym a finančným tlakom. Čím ste v rebríčku nižšie, ste v náročnejšej situácii.
Veľkí hráči si navzájom prejavujú rešpekt. Ide hráčska kvalita ruka v ruke s korektným správaním?
Na to je jednoduchý príklad: ani novinár, ktorý dostane Pulitzerovu cenu, sa nespráva ako redaktor z bulvárneho denníka.
Dá sa rešpekt voči súperovi naučiť alebo ho musí mať hráč v sebe?
S rešpektom je to zložité. Je potrebný. Keď však chcete niekoho zdolať, nemôžete ho rešpektovať až príliš. Vhodným príkladom je box. Keď prídete do ringu a súpera príliš rešpektujete, dostanete zákonite bitku. Aj v tenise sú hráči, ktorí sú herne lepší, no pred vyššie postavenými súpermi majú taký rešpekt, že ich skrátka nemôžu zdolať. Platí však, že ak ide o peniaze, ide rešpekt bokom. Je rozdiel, keď dostanene 600-tisíc libier, alebo 1,2 milióna.
Platí, že džentlmenské správanie skôr pasuje k starším, vyzretejším hráčom?
Samozrejme. Pre mladých tenistov znamená takmer každá loptička život alebo smrť. Starší hráči už dosiahli vrchol a ľahšie znášajú neúspech. Stačí sa pozrieť na Novaka Djokoviča. Prehry ho síce bolia, no vie ich prijať s veľkým nadhľadom.
Dlhodobo spolupracujete so slovenskou jednotkou Martinom Kližanom, ktorý už nepôsobí tak prchko ako v minulosti. Čo na neho platí?
S Martinom som bol v kontakte ešte v časoch, keď nebol ani v stovke. Ubližovala mu práve enormná snaha presadiť sa. Urobil však veľký pokrok – najmä čo sa týka emočného správania.