Dohodli sa v Prahe
Idylu sobotňajšieho slnkom pozláteného popoludnia v Hrabove nad Ružomberkom, kde vyvrcholil zraz bývalých majsteriek Československa, dotvárala žičlivá atmosféra príťažlivých repríz zážitkov i spomienok. Nielen spod košov, hoci pod nimi písali i zažívali vzrušujúce príbehy. Manažér Dušan Nižňanský nad praskajúcim ohňom dochucoval guláš. V chatke i pod altánkom sa po dvadsiatich štyroch rokoch od premiérového titulu opäť odvíjali staré zlaté časy.
„Vo februári sme v Prahe navštívili bývalú spoluhráčku Ivanu Hradilovú. Tam skrsla myšlienka zorganizovať toto stretnutie. Spojili sme príjemné s užitočným. Zašli sme do Činoherného klubu na predstavenie Boh masakru, boli sme povzbudiť trénerku Natáliu Hejkovú a jej pražské zverenky v euroligovom zápase proti Kursku. Domáce ho síce prehrali, ale priniesli sme im šťastie: potom už kráčali od výhry k výhre a tešili sa aj z prekvapujúceho euroligového prvenstva. A keďže aj Nata (Hejková) súhlasila a našla si voľný termín, pustili sme sa do toho,“ vraví Katy Klinková-Madolová.
Príprava do zásoby
Neskutočná trauma.
Tak charakterizovala sústredenie v Bojniciach Katka Pavúková, dnes Čunderlíková.
„Bolo moje prvé pod trénerkou Hejkovou. Prešla som tvrdou zaťažkávacou skúškou. Keď ma pozvali trénovať z junioriek k ženám, nemala som ani šestnásť. Na ten deň tiež nezabudnem: príjemne ma to šokovalo, no zároveň to bol veľký skok. Bojnice najlepšie vystihuje prívlastok – kruté až extrémne, najmä po fyzickej stránke,“ odfúkla si, akoby ju opäť bolelo telo. „Ničili ma behy do kopca v ťažkých terénoch. Ale zasa je fakt, že z kondičných zaberačiek, keď som ledva chytala tretí dych, som po prestupe do Myjavy čerpala rok z toho, čo som mala nabehané. Príprava s Hejkovou bola vždy – do zásoby. Zadosťučinením sa stal prvý titul. Chutil fantasticky, hoci som nehrávala veľa. S basketbalom som skončila skoro, no dvakrát týždenne si chodím zahrať s partiou mužov,“ podotkne.
Silné väzby pretrvávajú
Čo hráčka, to iný príbeh.
Prišla väčšina z nich zblízka i zďaleka, silné vzájomné väzby pretrvávajú dodnes. Dalo sa to odpozorovať z debát – nad albumami i pri kávičke. Vyšlo najavo, kto všetko stratil pas počas výjazdov do cudziny, Viere Kelčíkovej spoluháčky ixtý raz pripomenuli, ako z nej Jaromír Jágr nevedel spustiť oči počas prípravy družstva v Nymburku. Najviac vtipných reakcií vyvolalo večerné premietanie fotodokumentácie z bohatého archívu generálneho manažéra Jozefa Smoleka. O to, že niekdajší tuhý fajčiar zo dňa na deň prestal s cigaretami, sa zaslúžili aj hráčky. Najviac Milena Rázgová.
„Nevedel som sa zlozvyku zbaviť. S Popradom sme bojovali o postup do najvyššej súťaže. Hráčkam som tuším v polčase povedal – ak vyhráte o pätnásť, seknem s cigaretami. Cez polčas som si zapálil. Päť minút pred koncom to na výhru o pätnásť nevyzeralo. Záver režírovala Milena: dala päť trojok, vyhrali sme o sedemnásť bodov – a ja som načatý balíček aj so zapaľovačom šmaril do smetí. Odvtedy som si nezapálil, hoci niekoľko silných pokušení sa vyskytlo.“
Kde máte vrkôčiky, Zdenka?
V sobotu pred Mestským úradom v Ružomberku vyhrávala muzika – na spestrenie jarmočného dňa. V jej ozvene primátor Igor Čombor prijal úspešné družstvo. Poďakoval mu za slávne dni i šestnásť titulov nepretržite – tri federálne, jedenásť slovenských a dva euroligové. Bohyne masakier, núka sa basketbalová parafráza s názvom spomenutého divadla.
Na začiatku zlatej éry sa jednou z kľúčových opôr stala Zdena Látalová. Na Liptov sa presťahovala z Prahy.
„Kam to idem? – pýtala som sa sama seba, keď ma pán Smolek viezol autom napratanom mojimi vecami do Ružomberka. Bol to risk, ale vyšiel parádne. Pôsobenie v tíme slovenského majstra kladiem vo svojej kariére najvyššie. Pre mňa bolo symbolické, že sme prvý titul vyhrali v Prahe, kde som bola vlastne doma,“ zdôrazní. O tom, že ružomberskí fanúšikovia na ňu nezabudli, sa presvedčila pred Mestským úradom.
„Zdenka, kde máte vrkôčiky?“ – spontánne ju oslovil Jozef Páluš s Petrom Ondríkom – a vzápätí sa srdečne objali. „Zdenku si pamätáme, že mala účes s viacerými vrkôčikmi. Na zápasy sme chodili pravidelne, nechýbali sme ani na všetkých účastiach družstva vo Final Four,“ pochvália sa hrdo.
Hejková: Titul sme očakávali
Členité terény okolo Hrabova by vedeli pútavo rozprávať, ako sa kalili ružomberské zlatá.
„Z Hrabova vedie cestička na Malinô Brdo. Tam sme dostávali poriadne do tela. Uliať sa nedalo, trénerka šla za nami v aute a oči mala všade,“ opráši spomienku Iveta Bieliková, duša majstrovského tímu. Hráčky vtedy potili krv, dnes to prejdú úsmevom. Súhlasia: bez náročnosti trénerky a generálneho manažéra by na úspechy nedosiahli. Kamila Pudišová, vtedy Pavláková, dnes riaditeľka nadnárodnej spoločnosti, spomenie aj inú súvislosť.
„Chcela som ísť na telovýchovnú fakultu, no obaja mi radili, že vrcholový šport sa dá najlepšie skĺbiť s vysokoškolským štúdiom ekonómie. Dala som na nich – a urobila som dobre. Zo svojich basketbalových skúseností neraz čerpám v mojej profesii,“ prízvukuje. Hrejivé spomienky si užívala aj Natália Hejková.
„Takéto stretnutia nie sú časté, ale o to krajšie. Podobné sme mali aj minulý rok. Prišla trochu iná partia – zišli sme sa po pätnástich rokoch od prvého euroligového titulu. Opäť mám úžasné pocity. Bývalé zverenky sú dnes zrelé ženy i matky. Pripadám si ako ich stará mama,“ schuti sa zasmeje nad prirovnaním. „Keď ich vidím, automaticky sa mi vynorí, čo sme dosiahli. Premiérový titul síce viacerých v Československu prekvapil, my sme ho očakávali. Bol krásnou bodkou za výbornou sezónou. Skôr ma prekvapilo, že sme v odvete skoro po celý zápas prehrávali, no záver sme zvládli vo víťaznom štýle,“ pripomenie výhru 70:64.
Viacerí experti sa zhodli: Ružomberčanky pražskú Spartu zdolali aj vďaka lepšej kondícii. Získanej z úbočí a strání okolo Hrabova, kde v sobotu rozvoniaval spomienkový guláš a Smolek pri ňom nenútene konštatoval: „Za všetky hráčky by som dal ruku do ohňa.“