Aká je vaša kondícia? Stále športujete?
Už nešportujem, ale stále pracujem. Mám záhradku, kopem, rýľujem, sadím, upratujem. Takto sa udržiavam v kondícii.
Koľko ešte fyzicky vydržíte?
Takmer všetko. Najmä som stále v pohybe, čo je dôležité. Pohyb rovná sa život, kto sa prestane hýbať, zomiera. Nechcem to zakríknuť, aby mi to vydržalo do tých sto rokov. Teraz čakám veľa gratulantov, rodinu, priateľov, oslávim narodeniny. Teším sa, že prišiel syn Anton, ktorý študuje v Trnave archeológiu.
Nemrzí vás, že sa nestal z neho športovec, nekráčal vo vašich hádzanárskych stopách?
Nie, dôležité je, že si našiel svoju oblasť, v ktorej vyniká. To je pre mňa dôležité. Chystá sa teraz do Ameriky. Keď čoskoro skončí školu, možno sa vráti do Košíc. Mal som ešte staršieho syna, ale ten tragicky zahynul. To bol ťažký úder, ale už je to viac rokov a veľmi smutná história.
Poviete, čo sa stalo?
Zahynul pri autohavárii za záhadných okolnosti. Na rovnej ceste neďaleko Krompách mu začalo zlyhávať auto, odrazu sa nedalo ovládať. Odišla mu zadná náprava. Zrazil sa s autobusom v protismere. Rozseklo mu hlavu. Musel zahynúť, bol vyšetrovateľom hospodárskej kriminality, práve odhaľoval jednu kauzu, išiel objasňovať nejaké závažné veci. Staral som sa o šestnásť rokov mladšiu manželku Valiku. Spoznali sme sa na košickom gymnáziu na Šmeralovej, kde sme obaja učili. S tragédiou sa ťažko a dlho vyrovnávala, mala aj vážne zdravotné problémy. Za synom chodíme už len na cintorín, nosíme mu stále kvety, boli sme tam aj pred chvíľou…
Zažili ste v živote veľkú slávu, úspechy, ale prekonávali ste aj neľahké prekážky…
Odmalička som sa naučil ich zdolávať. Keď som mal deväť, v Trnave mi zomrela mama, musel som sa starať prakticky sám o seba. Mal som dve staršie sestry, ale naše cesty sa po maminej smrti rozišli. Z toho mala najväčší strach, keď umierala a boli sme pri jej posteli. Býval som nejaký čas u saleziánov, ale čoskoro ich zrušili, zostal som na ulici. Prichýlila ma jedna rodina v Michalovciach, kde som potom vyrastal. Športoval som, venoval sa hádzanej, vyštudoval som pedagogickú školu v Prešove.
Čo všetko teraz vypĺňa váš deň?
Vstávam zväčša skoro ráno. Varím a pečiem. To ma baví, som celkom dobrý kuchár. Mojou špecialitou sú najmä torty.
Ktorú máte najradšej?
Mnohí sú prekvapení, keď im vravím, že vyrábam veľmi chutný hroznový lekvár. Výborný je na palacinky, ale často ho používam aj na prípravu tort. Najradšej mám ovocné, napríklad s jahodami či broskyňami, ktoré si tiež dopestujem.
Štyrikrát ste štartovali na MS a z každých ste si priniesli medailu. Spomínate najradšej na zlato zo švédskeho Västerasu 1967?
To je jasné, zlato je zlato, som rád, že som ho po dvoch striebrách a bronze získal. Bol to krásny vrchol mojej kariéry. Po tomto šampionáte som sa s reprezentáciou rozlúčil. Neskôr ma ešte zobrali za odmenu na jeden zájazd na Island.
Vo finále MS 1967 Československo zdolalo Dánsko…
Nebol to pre nás najťažší zápas. Ten sme odohrali v semifinále s favorizovanými Rumunmi. Mali vo svojom strede legendárneho kanoniera Gruiu, vyhrávali nad nami v úvode 5:1, už sa cítili ako víťazi…
V reprezentácii ste boli neraz jediným Slovákom. Dávali vám to v tíme pocítiť?
Viete, ako to bývalo, mnohí nemali radi Slovákov. Nebolo to jednoduché. Lenže mal som výhodu, že legendárny brankár, veľká osobnosť Jiří Vícha si ma obľúbil, uznával ma, často som s ním trénoval. On ma podržal. Hrával som aj v Dukle Praha, ktorá v tom čase predstavovala svetovú špičku, v roku 1957 sme vyhrali najprestížnejšiu európsku súťaž EPM.
Hrávali ste najmä na poste pivota. Ten vám najviac sedel?
Bol som všestranný hráč, fyzicky silný a užitočný pre tím. Tréneri ma nasadzovali na bránenie najlepších svetových hráčov. To som plnil v Dukle, Prešove i v reprezentácii. Koho som si zobral na starosť, ten si už nezahral.
Na zlatých MS vo Švédsku boli v tíme už štyria Slováci…
Okrem mňa Martin Gregor, Vlado Seruga a Rudo Horváth. Ja som bol najstarší hráč v tíme a Rudo najmladší, objavil som ho ako veľký talent v Prešove, bol som jeho prvým trénerom a na sklonku kariéry sme si spolu zahrali na majstrovstvách sveta.
Šampionát, ktorý sa uskutočnil dva roky predtým, organizovalo Československo. Objavili ste sa na oficiálnom plagáte. Viete, prečo si vybrali práve vás?
Už si všetky detaily nepamätám, ale bola to pekná fotografia, vybrali ju v Prahe v konkurencii viacerých iných. Bola to pre mňa pocta. Obrovský plagát mám doma na stene, vidím ho denne, je to pekná spomienka.
Po skončení kariéry ste pôsobili ako tréner, ale stále ste učili aj na gymnáziu…
Mal som veľa energie a stíhal som všetko. Aj som učil, najmä ako telocvikár, aj som trénoval, získal som s Košičanmi dva federálne tituly. Prešiel som veľa škôl, v Michalovciach, Prešove, Košiciach.
Bavila vás práca pedagóga?
Veľmi. Mal som najmä radosť, keď deti vyrastali na športoviskách. Často som sa venoval aj takým, ktoré patrili medzi problémové a šport im pomohol. Aj teraz by sme potrebovali, aby deti viac športovali a žili zdravšie.