Nezničiteľný Frolo sa dočkal zlata na štvrtom šampionáte

„Zažil som v hádzanej veľa, mám pekné spomienky na štyri svetové šampionáty, ale najkrajší bol posledný, keď sme konečne získali aj zlato,“ zdôrazňuje slovenský hádzanár storočia, ktorého na včerajšom vyhlásení ankety Športovec roka vyhlásili za Športovú legendu.

Na zlatom šampionáte odohral svoj posledný významný zápas v reprezentačnom drese. Lúčil sa vo víťaznom finále. „Po ročnej pauze ma vzali za odmenu na zájazd na Island, kde som ešte raz nastúpil v slávnom tíme,“ spomínal Frolo.

Československá a slovenská hádzaná nemala úspešnejšieho hráča ako bol on. Z každého svetového šampionátu si viezol domov medailu: raz bronz, dva razy striebro, nakoniec zlato. S touto výnimočnou bilanciou patrí medzi najúspešnejších na svete.

Húževnatý pivotman vynikal mimoriadnou kondíciou. Nezničiteľný Frolo dokázal odohrať zápas takmer bez striedania. Často ho nasadzovali na osobné bránenie. Keď si niekoho zobral na mušku, už si príliš nezahral. „Veľa som trénoval, aj individuálne, behával som, bol som vždy výborne fyzicky pripravený,“ potvrdzuje.

„Vždy som si ho vážil, bol to skvelý hádzanár, no ja ho vnímam najmä ako svojho prvého učiteľa,“ hodnotí Frola ďalší svetový šampión z roku 1967 Rudolf Horváth. Na zlatých MS bol najmladším hráčom tímu, mal vtedy len devätnásť. Jeho talent objavil práve Frolo a bol aj prvým trénerom šikovného chlapca z Prešova.

„Nikdy som si nepomyslel, že sa stretneme nakoniec v jednom družstve,“ priznal Horváth, ktorý vo Švédsku vstupoval do veľkej hádzanej.

Frolo bol síce rodákom z Ružomberka, ale kariéru prežil v Tatrane Prešov a VSŽ Košice. Až na dvojročné obdobie vojenčiny v Dukle Praha, ktorej pomohol k dvom titulom a najmä k triumfu v EPM (1957). Na východe republiky sa aj usadil a po skončení hráčskej kariéry sa zväčša venoval práci s mládežou. Bol však aj úspešným trénerom mužov: s Košičanmi získal dva federálne tituly (1978 a 1981).