Dlhými prstami pripomínal klavírneho virtuóza, vynikal v skoku do výšky. Svetovú slávu, rešpekt i uznanie však získal pod basketbalovými košmi. Organizátori olympijských hier v Moskve 1980 mali jasno, kto zapáli oheň – túto poctu dostal Sergej Belov, jeden z najlepších basketbalistov planéty.
Na svoju milovanú hru, vášeň i prácu sa výnimočný hráč, tréner, funkcionár i človek už díva z nebies. Včera sa do sveta rozniesla smutná správa, že ho zradilo srdce.
Všestranne pohybovo nadaný talent sa basketbalu upísal v dvanástich rokoch. V Tomsku si ho všimol tréner Georgij Reš. V malej telocvični, kde mohli hrať len traja na troch, učil vnímavého žiaka basketbalovej abecede, cibril jeho herné myslenie. Sergej rýchlo napredoval, v sedemnástich už hral za mužov – v tímoch Polytechnického inštitútu, mesta i oblasti. Chýr o šikovnom mladíkovi sa rýchlo rozšíril za hranice regiónu.
„To je vzácny samorast,“ spontánne reagoval Konstantin Travin, vtedajší hlavný tréner Ruskej federácie, keď uvidel Sergeja v akcii. V Moskve o nádejného basketbalistu neprejavil záujem ani jeden známy klub, a tak odišiel do Uralmašu Sverdlovsk. S predsavzatím, že do Moskvy sa vráti parádne na bielom koni!
Tak sa aj stalo, najlepšie roky odohral v moskovskom CSKA. Zo Sverdlovska doň prišiel ako čerstvý reprezentant ZSSR, so zlatom z majstrovstiev sveta i Európy.
„Prvý raz som si Sergeja všimol na majstrovstvách Sovietskeho zväzu v Tbilisi v roku 1965. Zaujal ma vášňou pre hru, ráznym ťahom na kôš, odvahou v každej situácii, sebavedomou a precíznou streľbou. Nič okrem koša nevidel a nevnímal, súperom súkal jeden úspešný pokus za druhým,“ spomínal si Alexander Gomeľskij, legendárny ruský tréner. A pozval ho do reprezentácie. Experti oceňovali najmä Sergejovu brilantnú streľbu, natrénovanú takmer do estetickej dokonalosti z pružného výskoku.
Vizitku nechal aj v americkom koši. V najpamätnejšom zápase, v dramatickom olympijskom finále 1972 v Mníchove doň nasúkal dvadsať bodov a výrazne prispel k víťazstvu 51:50.
„Štyri roky sme čakali na revanš za prehru v Mexiku 1968. V reprezentácii sa ideálne skĺbila mladosť so skúsenosťou, zocelili nás výhry i prehry. Bojovali sme jeden za druhého. To bola naša najväčšia prednosť,“ naznačil základ triumfu. Hoci zborná o štyri roky titul neobhájila, najlepším strelcom olympijského turnaja sa v Montreale 1976 stal – Sergej Belov. Stal sa prvým Európanom v basketbalovej sieni slávy.
Z vynikajúceho hráča sa neskôr stal i úspešný tréner. „Veľa sme sa od neho naučili, a veľa sme sa ešte mohli, ale už nestihneme,“ konštatoval pre médiá Sergej Kuščenko, bývalý prezident moskovského CSKA. Sergej Belov zomrel vo veku 69 rokov v Perme.