Do rodnej krajiny a najmä do Trnavy, s ktorou ho spájajú najkrajšie futbalové časy, sa však vracia často. Tretí v ankete o najlepšieho slovenského futbalistu storočia Karol Dobiaš sa dnes dožíva sedemdesiatky.
Keď sa obzriete za futbalovou kariérou, aký pocit prevláda?
Spokojnosť. Spomínam na ňu v dobrom. Patrí do nej najmä jedenásť rokov trnavskej éry s piatimi titulmi, účasťou v semifinále EPM a dvoma víťazstvami v ankete futbalistu roka. Ligu som hral od osemnástich. O rok neskôr som už nastúpil za národné mužstvo, zúčastnil sa na MS 1970 a o šesť rokov som sa stal majstrom Európy.
Krátko po tom, už ako tridsiatnik, ste prestúpili do Bohemiansu. Prečo ste opustili Trnavu?
Po toľkých rokoch, čo som v nej hrával, ma brali už ako inventár. Do tímu pribúdali rôzni mladí hráči. Mne vraveli, ty budeš držať obranu, Lacko Kuna, ty budeš dirigovať zálohu – a nejaký gól dáme. Ale už to nešlo.
Hľadali ste novú motiváciu?
Žiadal som klub, aby mi dal 30-tisíc korún. Lebo peniaze dával aj tým, ktorí prichádzali a nie všetkým futbal išiel. V klube začali vravieť, že Dobiaš má enormné požiadavky a tak ma uvoľnili. Potešilo ma, že som mohol prestúpiť do Bohemky, kde som zostal tri roky. Na ďalšie štyri som sa usadil v belgickom Lokerene. Vrcholový futbal som hral osemnásť rokov. Po skončení kariéry som si urobil trénerskú jednotku a viedol viaceré tímy – Bohemians, Hradec Králové, Brno, so Spartou som získal titul v roku 1995.
Vrcholom kariéry bol Belehrad a zlato z európskeho šampionátu?
To bola čerešnička na torte. Ale nebol to len Belehrad. Musím opäť vyzdvihnúť tituly s Trnavou. Dobré mužstvo sme mali aj na MS 1970 v Mexiku, ale tam sme nezvládli aklimatizáciu, ani som vtedy presne nevedel, čo to je, ale mali sme problémy s dýchaním.
Vo finále ME s Nemeckom ste výborným výkonom i gólom výrazne prispeli k historickému úspechu…
Mali sme silný tím, ktorý ťahal výbornú sériu, ale nik s nami nerátal. Pre súperov sme boli outsideri. Keď sme Holanďanov zdolali 3:1, trúfali sme si aj na úradujúcich majstrov sveta. Nemali sme čo stratiť. Dal som gól drevenou ľavou nohou. Ale náskok sme neudržali a rozhodovalo sa v dramatickom penaltovom rozstrele. Nevadí, preslávil sa v ňom môj kamarát Tondo Panenka.
S ním sa stretávate často. Ako trávite spoločný čas?
S Tondom sme utvorili dvojicu. Má operované oba bedrové kĺby, ja mám problémy s pravým kĺbom a s ľavým kolenom. Ale hrávame často tenis – o päťsto korún. Kto dostane kanára, stojí ho to tisícku. Kto prehrá, platí nielen kurty, ale aj obed. Potom si zahráme karty.
Aký je váš pohľad na súčasný futbal?
Nechcem príliš kritizovať, súčasní hráči to nemajú radi. Som však sklamaný, že na najbližšie MS v Rusku sa neprebojoval ani český, ani slovenský národný tím. Slováci mali k tomu bližšie. Česi hrali katastrofálny futbal, na to sa nedalo pozerať. Veľmi veľa vody pretečie ešte v Dunaji a vo Vltave, kým naši nasledovníci dosiahnu to, čo my. Ale prajem slovenskému i českému futbalu, aby sa im to podarilo.
Ktorí slovenskí hráči vás v poslednom čase najviac upútali?
Nechcem to posudzovať, lebo ich nepoznám. Mnohí chvália Lobotku, ale ja som ho ešte nevidel hrať. Registrujem Hamšíka a Škrtela… Ale lepší prehľad mám teraz o českých futbalistoch.
V súčasnosti zarobia špičkoví hráči peniaze, ktoré ich zabezpečia do konca života. Na koľko rokov ste sa po futbalovej kariére zabezpečili vy?
To neporovnávajme. To, čo zarobí náš špičkový futbalista v poprednom zahraničnom klube za mesiac, to som ja nemal za celý môj futbalový život.
Foto: SITA, Ivan Kopčáni
Dali sa zarobiť peniaze vo futbale aj vo vašej ére?
Ako sa dali zarobiť, keď som bral vo fabrike dvetisícdvesto korún a z futbalu na prilepšenie tisícku, keď sme vyhrali?
A keď ste sa dostali konečne do zahraničia?
To bola iná vec. Dostal som päťtisíc mariek mesačne, plus nejaké prémie. Ale nezabezpečil som sa na celý život. Do Lokerenu som prestupoval z Bohemky, keď som mal takmer 33 rokov… Kúpil som si byt, auto a peniaze boli fuč. Teraz to beží inak.
Ako?
Poviem príklad. Český futbalista Patrik Schick. Talent, vychádzajúca hviezdička, ktorý má dvadsaťjeden, v lete prestúpil do AS Rím. Vlani bol ešte v Sparte a v Bohemianse. Berie päť miliónov českých korún mesačne, ešte v Ríme poriadne ani nekopol do lopty. Keď hral pätnásť minút, tak to bolo veľa. A ani hrať nebude, na jeho poste nastupuje totiž Džeko. Ale zarobí šesťdesiat miliónov za rok… Kam sa hrabeme my… A nejaký tréner povedal, že Schick je lepší ako Beckenbauer. Padol som na zadok.
Foto: archív
Vy ste si proti Beckenbauerovi zahrali vo finále ME 1976. Aké ste vtedy dostali odmeny za mimoriadny úspech?
Dovedna to bolo 36-tisíc korún. Najskôr 16-tisíc a potom po návrate od Husáka a Štrougala ešte dvadsať. Dostal som dosť, lebo ja som odohral všetko. Tí, čo mali menej štartov a odohratých minút, inkasovali menej. Kúpil som si auto. Za titul ma vyznamenali Radom práce, mám ho ešte niekde doma. Vtedy mi povedali, že keď pôjdem do dôchodku, pridajú mi 500 korún. Zatiaľ mi nedali nič.
Mrzí vás, že nehráte futbal práve v tomto období?
Nie, súčasným hráčom nezávidím. Mne je to teraz už jedno. Mám z čoho žiť, som spokojný. Teším sa, že som sa dožil sedemdesiatky. Vo štvrtok mám stretnutie U Fleku a zahráme si karty. To je teraz môj život. Len hovorím, že do futbalu sa dostalo obrovské množstvo peňazí a niektorí hráči si ich nezaslúžia. Nemajú takú vysokú výkonnosť, aké vysoké sú ich príjmy. Priemerní sú platení nadpriemerne. Kde na to však brať stále peniaze…?
Najlepšie futbalové obdobie ste prežili s Trnavou, s ktorou ste získali päť federálnych titulov. Kedy bude súčasný tím slovenským majstrom?
Slovenský futbal príliš nesledujem, ale o Trnave trochu prehľad mám. Držím jej palce. Bol som na niekoľkých zápasoch, v nich nehrala dobre. Viem, že teraz má Spartak veľký náskok. Môže sa stať aj majstrom. Raz za päťdesiat rokov. Nie päťkrát za šesť rokov ako my.