Vo februári 1958, keď sa cesty týchto dvoch pánov preťali, bola situácia iná. Fangio bol hviezda športového neba, 46-ročný matador v záverečnom roku svojej kariéry, 5-násobný majster sveta F1 a úradujúci šampión roku 1957 – Michael Schumacher svojej éry. Mimochodom, bol to práve Schumacher, kto po 47 rokoch prekonal Fangia v počte získaných titulov majstra sveta.
Žiletkami nedotknutý Castro v tom čase viedol guerillových bojovníkov prezývaných „barbudos“ (bradáči) v boji proti režimu generála Fulgencia Batistu. Ten sa zdanie normality v krajine snažil podporiť aj usporiadaním Veľkej ceny Kuby na trati po Malecón Avenue v Havane. Že to nebolo žiadne druhotriedne podujatie, dokazuje na tú dobu štedrá celková prémia 10 000 USD a 150 000 divákov okolo trate. Domov sa ich vrátilo o sedem menej, ale k tomu sa ešte dostaneme.
Slávneho šampióna dramaticky uniesli
Juan Manuel Fangio, víťaz Grand Prix de Cuba z predošlého roku, ešte stihol zajazdiť najrýchlejší čas v tréningoch, no v predvečer pretekov namiesto monopostu Maserati 450S sedel v limuzíne Plymouth ozbrojených únoscov z Castrovho Hnutia 26. júla (Movimiento 26 de Julio = M-26–7). Z lobby luxusného hotela Lincoln ho odvážali na neznáme miesto. Onedlho sa v redakciách novín a spravodajských agentúr rozozvučali telefóny: „Hovorí Hnutie 26. júla. O 20.55 sme uniesli Juana Manuela Fangia.“
Motív činu bol zrejmý – strhnúť celosvetovú pozornosť na svoju stranu, únosom najväčšej jazdeckej hviezdy dosiahnuť zrušenie pretekov a demonštrovať tak svoju silu. Revolucionári (ako sa videli oni) alias rebeli (ako ich videl Batistov režim) argentínskeho majstra volantu sledovali už od jeho príchodu do Havany 21. februára. Mali významný zdroj informácií – Elio Constantin, športový novinár z časopisu Carteles, mal prehľad o Fangiovom programe. Plán zmocniť sa Fangia čo najskôr dostal vážne trhliny, keď mu vláda poskytla dvoch bodyguardov. Tri príležitosti na únos boli zamietnuté ako priveľmi riskantné, akciu vždy odvolali.
Čas sa krátil… Nedeľňajší večer 23. februára v hoteli Lincoln ponúkol poslednú šancu. Fangio sa rozprával s priateľmi, keď k nemu náhle pristúpil štíhly mladý muž s pištoľou v ruke, Manuel Uziel. V prvom okamihu to všetci brali ako žart, no slová viditeľne nervózneho mladíka v čiernej koženej bunde ich presvedčili o opaku: „V mene Hnutia 26. júla pôjdete so mnou.“ Hrozba pre ostatných v hale hotela dostala jasné kontúry: „Vonku sú pripravení štyria strelci so samopalmi. Nesnažte sa opustiť hotel skôr ako za päť minút, inak chodník zaplnia mŕtvoly.“ Bola to lož, ale účel vyvolať strach splnila. Na ulici čakalo kradnuté auto čiernej farby s naštartovaným motorom a ďalšie dve autá únoscov. Fangia zdvorilo požiadali, aby nastúpil a nasadil si okuliare a klobúk. Klobúk mu výborne sadol. Neskôr sa dozvedel, že ho vybrali na mieru podľa údajov, ktoré únoscovia mali – dôkaz precíznej organizácie. Podozrenie, že dôvodom únosu je výkupné, sa nenaplnilo. Revolucionári vysvetlili svoje ciele a politické pozadie celej akcie: „Zámerom je upozorniť svet na boj proti Batistovej tyranii. Ste naším hosťom a budeme s vami zaobchádzať s rešpektom.“
Mizerní šoféri a tanečnica Manboleta
Počas transportu do úkrytu sa stalo niečo nečakané. Vodič auta, v ktorom sedel šampión, sa na naliehanie Manuela Uziela odklonil od plánovanej trasy a zastavil pri jeho dome. Manuel chcel veľkého Fangia predstaviť svojej žene a malému synovi. JMF sa porozprával so ženou, syna odmenil autogramom a nočná jazda mestom pokračovala. Spôsoby únoscov na Argentínčana urobili dojem, zručnosť za volantom však vnímal očami profesionála: „Únoscovia boli skutoční gentlemani, ale mizerní šoféri.“ Posádka automobilu smerovala do rezidenčnej štvrte Nuevo Vedado na okraji Havany, obývanej strednou triedou.
Príslovie – Pod lampou je najväčšia tma – platí aj na Kube. V rovnakom bloku bývala tanečnica z Tropicana Clubu, hojne navštevovaná amantom z vyšších politických kruhov. Pre človeka v jeho postavení Havana tej doby nebola bezpečným miestom, M-26–7 naberalo na sile a údernosti, ozbrojený doprovod bol nevyhnutnosť. Nikto preto nepredpokladal, že únoscovia sa budú ukrývať práve na tomto mieste a v tejto štvrti. Keby na Kube päťdesiatych rokov existoval bulvár, aférka spomínaného vysokopostaveného politika by plnila titulné strany. Kongresman Rafael Díaz-Balart, očarený tanečnicou Manboletou, bol totiž nielen ženatý, ale čo je ešte bizarnejšie, šlo o bývalého švagra Fidela Castra, brata jeho prvej manželky Mirty Díaz-Balart. Okamžite po únose boli na križovatkách zátarasy a letiská sa stali ostro sledovanými. Bezpečnostné zložky bezvýsledne prehľadávali domy sympatizantov revolučného hnutia. Napriek všetkým opatreniam a enormnej snahe polície zostal Fangio v moci únoscov 26 hodín.
GP de Cuba: Preteky zatienila tragédia
<a>Prezident Batista neustúpil a vláda oznámila, že preteky sa uskutočnia. Fatálnosť tohto rozhodnutia sa ukázala neskôr… Jazdcom pridelili ozbrojenú stráž a 1500 príslušníkov armády pri pretekárskej trati malo zabrániť narušeniu priebehu podujatia. Štart o 14.00 odložili o hodinu a štvrť, pretože sa šírili fámy, že Fangia prepustili. Maserati 450S s číslom 2 bolo pripravené na štarte. Nakoniec doň usadol Maurice Trintignant, strýko aj v našich končinách známeho herca Jeana-Louisa Trintignanta.
V úvodných kolách sa na trati objavil olej. To, čo pôvodne považovali za sabotáž a ďalšiu snahu ohroziť preteky, sa po preskúmaní ukázalo ako únik oleja z poškodeného olejového vedenia na Porsche jazdca Roberta Mieresa. Na šmykľavom povrchu stratil Kubánec Armando García Cifuentes kontrolu nad svojím Ferrari 500TR, vyletel z trate a čelne vrazil do divákov pri trati. Zostala po ňom spúšť: 7 mŕtvych a viac ako 40 zranených, vrátane ťažko zraneného Cifuentesa. Do nemocnice ho ležiac na kapote ďalšieho Ferrari 500TR priviezol tímový kolega Abelardo Carreras. O dva dni, kým v nemocnici bojoval o život, vzniesli voči Cifuentesovi obvinenie zo zabitia.
Preteky trvali len 13 minút, za víťaza vyhlásili Stirlinga Mossa. To však v tej chvíli zaujímalo len málokoho, podružné to bolo aj pre samotného Mossa: „Oficiálne som bol víťaz. Pravda bola taká, že na tom, kto vyhral, nezáležalo. Hlavne kvôli všetkému, čo sa v ten víkend stalo.“
Prepustenie na slobodu a šek na 5000 dolárov
Fangio pobudol v troch rôznych komfortne zariadených domoch. Posledný, v ktorom zotrval najdlhšie, bol dokonca vybavený novou technickou vymoženosťou tých čias – televíziou. Únoscovia mu umožnili dianie na trati počúvať v rádiu, no záujem to nevyvolalo: „Nechcel som preteky vidieť ani počuť, cítil som nostalgiu a sentiment.“ Radšej sedel na terase a hudbe dal prednosť pred revom motorov. Všetko sa zmenilo, keď mu oznámili správu o havárii a zavolali k TV… Bolo na ňom vidno neskrývané pohnutie. Po záberoch tragickej nehody El Maestro požiadal o vypnutie televízora. Večera na rozlúčku bola plná vzájomnej zdvorilosti. Pri revolučných ideách Castrových companeros však vo Fangiovi červený oheň nevzplanul: „Veľa rozprávali o ich revolučnom programe. Povedal som im, že sa o politiku nezaujímam. Som pretekár.“
V noci po pretekoch Juana Manuela Fangia odovzdali argentínskemu veľvyslanectvu. Zhodou okolností post veľvyslanca zastával Raúl Aureliano Lynch, bratranec otca Ché Guevaru. Po dlhom zvažovaní sa ako najbezpečnejšie miesto odovzdania javil apartmán vojenského atašé v štvrti Vedado. Fangio napätú atmosféru prelomil úsmevom a svojich spoločníkov predstavil argentínskej strane slovami: „To sú moji priatelia únoscovia.“
Dostalo sa mu ospravedlnenia osobne od Castrovho druhého najvyššieho veliteľa Faustina Péreza, na ktorého rozkaz sa celé dobrodružstvo uskutočnilo. Cez prsty na neho nepozerala ani druhá strana, vláda prezidenta Batistu, hoci odmietol identifikovať únoscov a poskytnúť ich opis. Aj keď sa pretekov nezúčastnil, šek na garantovanú odmenu 5000 dolárov dostal. Fangiov status hviezdy podčiarkuje fakt, že víťaz Stirling Moss si prišiel len na 3000 dolárov.
Návrat po 23 rokoch
Ďalšie dejstvo príbehu sa odohralo o 23 rokov. V septembri 1981 sa medzičasom 70-ročný El Maestro vrátil do Havany už ako prezident Mercedes-Benz Argentina, aby podpísal s kubánskou vládou dohodu o dodávke nákladných automobilov.
Faustino Pérez, vtedajší minister, ho vrelo privítal. Fidel Castro v obligátnej olivovej uniforme prerušil dôležité zasadanie, aby ho mohol pozdraviť a Fangio sa stretol aj s niektorými zo svojich únoscov. Dve kľúčové postavy však medzi nimi chýbali… Manuel Uziel, mladý muž s pištoľou z lobby hotela Lincoln a Oscar Antonio Lucero Moya, poverený organizovaním revolty v hlavnom meste. Dva mesiace po únose jeho identitu prezradil polícii zradca z radov M-26–7. Udalosti dostali rýchly spád: zatknutie, väzenie, výsluchy a nakoniec trest smrti 19. mája 1958. Od roku 1973 nesie jeho meno Universidad de Holguín Oscar Lucero Moya. Prečo podobná pocta nepripadla aj Uzielovi a prečo sa Kuba o ňom nezmieňuje? Dôvod je prostý: Manuel Uziel, potomok tureckých Židov, upadol po revolúcii do nemilosti a stal sa nežiaduci. Odmietol vstúpiť do obávanej kubánskej tajnej služby G2, lebo otvorene nesúhlasil s jej praktikami a po invázii v Zálive svíň sa ako nedôveryhodná osoba ocitol vo väzení. V roku 1961 navždy opustil Kubu a nakoniec zakotvil v New Jersey.
Naproti tomu Oscar Lucero bol z hľadiska ideológie a propagandy prototyp hrdinu – mladý statočný bojovník, ktorý život položil na oltár revolúcie. Sám by si zrejme takú pozornosť neprial, priatelia z odboja si ho pamätajú ako tichého a skromného človeka. V čase Oscarovej smrti bola jeho manželka v piatom mesiaci tehotenstva…