Na priebežného lídra Tadeja Pogačara sa bude útočiť. V horách. Tam, kde to bolí. Galibier, Col du Gragnon, Col de la Croix de Fer a Alpe d'Huez. Začína sa dôležitý boj o žltý dres.
Najvzácnejší artikel v cyklistickom svete.
Ja ho nechcem
Tisícky najazdených kilometrov a iba sekundové rozdiely. Na jednej strane zabudnutie, na druhej sláva odetá v žltom. Drvivá väčšina jazdcov by dala čokoľvek, aby si ju mohla vyskúšať. Čo i len na jeden deň.
No nie vždy to tak bolo.
Historici sa dosiaľ nezhodli, kedy mal žltý dres na TdF premiéru. Belgičan Philippe Thys, trojnásobný víťaz, keď mal 67 rokov, pre magazín Champions et Vedettes uviedol, že riaditeľ pretekov Henri Desgrange ho v roku 1913 po víťaznej etape požiadal, aby si ho obliekol. Thys tvrdil, že túto poctu odmietol, údajne nechcel byť pre súperov príliš nápadný.
Šéf Tour síce vtedy neuspel, no riaditeľ tímu Peugeot Alphons Baugé áno. Thysa do „žltého“ doslova navliekol. „Zatlačil na mňa. Žltý dres mal byť najlepšou reklamou pre jeho spoločnosť a to už bol argument, ktorý som nemohol odmietnuť,“ spomínal pretekár.
Oficiálne zdroje tvrdia, že maillot jaune, ako Francúzi žltý dres volajú, si prvý dal na seba 18. júla 1919 Eugene Christophe, víťaz etapy z Grenoblu do Ženevy. Veru, vôbec sa mu to nepáčilo. Slávny cyklista si ho síce obliekol, ale mal hneď niekoľko výhrad. Jednou z nich mali byť posmešky divákov okolo trate. Tí vraj zakaždým, keď ho uvideli, napodobňovali štebot kanárika.
Nuž, história Tour je plná paradoxov, lebo zatiaľ čo sa Christophe hanbil, iní by neskôr za jeho tričko – pokojne i s posmešným štebotom – takmer položili život. Napríklad Wim van Est.
Choď do sanitky
Autorom príbehu nie je žiadny veľký šampión. Písal sa 17. júl 1951 a tí, ktorí veria v žlté kúzlo, možno dodnes tvrdia, že holandskému chlapíkovi zachránilo život.
Van Esta obliekli do najcennejšieho dresu po etape, ktorú dokončil v úniku. Nepatril medzi favoritov, oči súperov nikdy predtým neboli na jeho zadnom kolese. Keď sa však rodákovi z Fijnaartu už raz dostalo tej cti, nemienil sa jej vzdať. Za žiadnu cenu.
„Viete, ja som dosiaľ v živote také hory nevidel, ale o udržanie žltého dresu budem tvrdo bojovať,“ povedal pred horskou etapou z Dax do Tarbes.
Čo sľúbil, to splnil, lebo čo v jazde do kopca stratil, to v zjazde z neho chcel dobehnúť.
Trať bola úzka, posiata drobným štrkom, počas pretekov navyše pršalo – doslova zabijak aj pre tých, ktorým už o nič nešlo. Van Est nezvládol ľavotočivú zákrutu a letel strmhlav do 300 metrov hlbokej priepasti. „Keď som padal, odhodil som bicykel a chránil si hlavu. Počas niekoľkých sekúnd sa mi v mysli premietol celý život,“ vravel neskôr.
Po sedemdesiatich metroch zastavila van Esta malá plošina na kopci, pretekár sa zachytil o jeden z malých stromov, ktoré tam rástli, píše sa v knihe Príbehy starej dámy.
Van Est prežil, ľudia na kopci tomu nemohli uveriť. Vedenie pretekov nemalo dostatočne dlhé lano, aby ho z rokliny vytiahlo a tak ho museli nadpájať náhradnými dušami. Zo šokujúceho momentu existuje aj videozáznam, na ktorom je vidieť užialenú tvár pretekára, ktorý vie, že jeho sen o žltom drese sa rozplynul.
Holanďan veľmi chcel pokračovať, do sanitky ho naložili nasilu.
Husia koža
Tých príbehov je veľa. Veselých i smutných. Alebo tragických.
V roku 1967 bol Tom Simpson v priebežnom poradí ôsmy. V etape s cieľom na Mont Ventoux chcel stoj čo stoj zaútočiť na žltý dres. Päť rokov predtým si ho už na jeden deň obliekol, teraz po ňom túži opäť. V obrovskej horúčave si verí. S tromi ampulkami amfetamínu vo vrecku sa púšťa do boja.
Pred začiatkom osudného stúpania vyťahuje fľaštičku s brandy a posilňuje sa. Má na to dôvod. Čakajú ho 20 kilometrové galeje. Na jedenástom kilometri mu dochádza para. Doping (ne)zaberá, Brit na asfalte už iba „cikcakuje“.
„To je koniec. Zlez z toho bicykla, lebo z neho padneš,“ kričí mechanik jeho tímu Harry Hall. Simpson nepočuje, nevníma. Tvrdohlavo opäť nasadá na bicykel, kým z neho nespadne tak, že skončí v bezvedomí. Na vrchol sú to ešte dobré dva kilometre. Mechanici ho odnášajú na kraj cesty, kde sa mu chystajú dať umelé dýchanie. Bozk života však prichádza neskoro.
Simpson umiera. Má len 29 rokov…
Žltý dres viac už neoblečie, zato legendárny Eddy Merckx ho mal počas kariéry na sebe celých 96 dní. „Sú to najkrajšie spomienky. Dodnes mám husiu kožiu,“ vraví. Len štyria ďalší jazdci ho mali na sebe viac ako 50-krát – Bernard Hinault, Miguel Indurain, Chris Froome a Jacques Anquetil.
Nemec Jens Voigt taký úspešný nebol, Tour de France nikdy nevyhral, no nikto nikdy tak krásne neopísal pocit byť aspoň jedenkrát žltý, ako on.
„Je to niečo ako byť kráľovnou pasovaný za rytiera. Keď sa objavím na akýchkoľvek pretekoch, dokonca aj v roku 2035, stále mi povedia: A tu prichádza Jens Voigt, bývalý držiteľ žltého dresu na Tour de France. Nikdy nepovedia: "Prichádza Jens Voigt, trojnásobný víťaz pretekov Okolo Bavorska.“
„Je to jednoducho fantastické, magické, vzrušujúce, dáva vám to krídla. Každý pri ceste pozná vaše meno a fandí vám. Nezáleží na tom, či ste Nemec, Francúz, Brit alebo Američan. Je to jedinečný pocit a som zaň vďačný,“ doplnil.
Čaká ho vojna
Obliekať si žltý dres, to je kopec slávy, ale aj driny. V tej chvíli ste pre ďalších viac ako 150 cyklistov v pelotóne nepriateľom číslo jeden. Bojujete, bránite ho, nevzdávate sa.
Slovinec Pogačar ho má na sebe od 6. etapy. Prvým útokom odolal, no boli to len malé bitky. Teraz – v horách – ho čaká vojna.
