Na druhý pokus ste Tour bez problémov dokončili…
V našom tíme jazdili také esá svetovej cyklistiky ako Švajčiar Tony Rominger a Talian Gianni Bugno, ktorý zvíťazil aj v jednej z etáp. O dva roky neskôr vyhral Giro a potom vybojoval aj dva tituly majstra sveta. Väčšinu času som s ním zdieľal izbu. Dosiahli sme viacero výborných výsledkov a aj ja som k nim prispel.
Zažiarili ste najmä vo dvoch časovkách…
Prvá mala 52 kilometrov, obsadil som v nej siedme miesto, tretí bol Rominger a šiesty Bugno. Aj predposledná etapa bola časovka, opäť dlhá, merala 47 kilometrov. V nej som siahal na víťazstvo a napokon som skončil tretí, len sekundu za druhým Romingerom. Vyhral Martinez, bol som pomalší o päť sekúnd. Trochu som stratil v zatáčkach, nechcel som spadnúť, išiel som v nich opatrnejšie. To ma stálo etapový triumf.
Čítajte aj Vulgárny Sagan. Kamery zachytili, ako nadával Van Aertovi
Dobrú formu ste potvrdili aj v ikonickej etape, ktorá finišuje na Champs Élysées. Útočili ste na prvú desiatku, skončili ste sedemnásty. Čo vás pripravilo o lepší výsledok?
Chce ju vyhrať veľa skvelých šprintérov. Spočiatku vyzerá idylicky, ide sa vo vlažnom tempe, ale musíte byť stále v strehu. Keď vo finále už krúži pelotón na Champs Élysées, ide sa na doraz, to je paľba. Tam sa nehrá divadlo. Musíte byť dobrý a mať aj trochu šťastia.
Ani takému šprintérovi, ako je Sagan, sa v najlepších rokoch ju nepodarilo vyhrať. Ja som na Tour finišoval v Paríži len raz. V poslednej zákrute som bol na siedmej pozícii, ale tam ma súperi trochu priškripli, zavreli a okamžite vedľa mňa prefrčalo desať jazdcov.
Je dnes v pelotóne viac osobností ako vo vašich časoch?
Vtedy možno nebolo toľko silných jazdcov, ale viac vytŕčali z pelotónu. V roku 1988 vyhral Pedro Delgado. Všetci vedeli, že je taký dobrý, že ak sa nič nečakané nestane, vyhrá. Mohli ho ohroziť jeden-dvaja borci.
Podobne ako rok predtým, keď triumfoval Stephen Roche. Teraz nik netuší, kto vyhrá Tour. Kandidátov je aj desať. Jasná jednotka bol naposledy Chris Froome, ktorý z piatich ročníkov vyhral štyri. A pred ním dlho Lance Armstrong, ale to je doba, na ktorú akoby si nik nechcel už ani spomínať.
Foto: ARCHÍV MILANA JURČA
To bola ťažká dopingová éra. Ako to je teraz?
Myslíte, že už sa nedopuje? To je omyl. Netvrdím, že dopujú všetci, ale väčšina áno. Len ich nechytia. Je to sofistikovaný systém. Možností, ako obísť predpisy, je veľa. Skoro každý pretekár má nejakú výnimku. Môže brať lieky, lebo ho bolí chrbát alebo má chronickú nádchu, nejakú alergiu a neviem čo ešte.
Ale cyklisti sú neustále podrobovaní kontrolám…
Neodhalia všetko. Zväčša sa robia len základné testy na nejaké látky. Keby sa robili dôsledne, nestáli by sto ale osemsto eur. Tie sú príliš drahé, preto nie sú bežné. Niektoré podporné prostriedky sú úplne zakázané, tolerancia je nulová.
Ale dve tretiny sú také, ktoré môže pretekár brať do povolenej hranice. Tí, ktorí sa tomu venujú, to všetko presne vedia, ušijú mu presnú dávku, namixujú prostriedky, aby mu pomohli a nenachytali ho. Takto si zvyšuje výkon.